Vieš čo, musím ti porozprávať jeden príbeh, ktorý by mohol mnohých z nás prebudiť a zamyslieť sa nad tým, ako vnímame druhých. Vieš, ako sa vo svete naleštených sák a moderných firemných budov ľahko stratí kus obyčajnej ľudskosti?
Predstav si chodbu v super luxusnej bratislavskej kancelárii. Manažér, Miroslav Kováč typický borec vždy vo výstavnom obleku, ešte aj kravata ako pravítko, si až okato užíval svoje postavenie. Práve sa znudene snažil dostať z budovy staršieho pána v pracovnej montérke od oleja. Ruky mal tvrdé od roboty a v očiach tichú láskavosť, no kráčal opatrne, akoby tam vlastne nepatril.
Doručovanie máš cez vchod zo dvora, dedo. Odpáľ, kým ťa nevidí šéf! zasyčal Miroslav a znechutene ho postrčil.
Starý pán, pán Hromada, sa trochu zatackal, no vôbec sa nerozčúlil. Namiesto toho vytiahol zo zásterky ošúchaný kožený zápisník, všetko popísané grafmi a poznámkami.
Prosím vás, môj syn tu mal dnes dôležité podklady na poradu zabudol ich doma… zašepkal skromným hlasom, dúfajúc, že niekto pochopí.
Miroslav sa ani len nesnažil zatváriť inak, než čo cíti podľa neho starý špinavý pán kazil firemnú image. Len čo to vyslovil, otvorili sa dvere z ťažkého dreva a vyšla Lucia Hromadová, riaditeľka firmy, ktorú všetci rešpektovali aj sa jej trochu báli.
Miroslav okamžite obrátil kabát úsmev jak z reklamy na zubnú pastu, rýchlo ukazuje na pána pri dverách: Pani riaditeľka, prepáčte, hneď ho vyvediem! Takíto sem predsa nepatria určite zase niečo pýta.
Lucia sa zastavila. Oči jej skĺzli na starý zápisník, na zašpinené ruky, na pokornú postavu. Bez slova prešla k starcovi, veľmi jemne mu zápisník z rúk zobrala, akoby bol najväčší poklad.
Oci…? skoro šepla tak potichu, že to sotva bolo počuť.
Miroslav zbledol jak stena, úsmev zmrzol. Akoby mu došlo, čo sa práve stalo. Lucia sa k nemu naklonila, oči chladné ako tatranská voda.
V miestnosti nabehla taká tichosť, že by si počul aj padajúcu ihlu. Miroslav sa nervózne ošíval, ruky sa mu triasli, silene sa snažil niečo vykoktať: Pani riaditeľka, ja som netušil… Myslel som, že že to nejaký tulák…
Lucia s absolútnou pokojnosťou odpovedala: Tento človek, ktorého si pred chvíľou urazil, makal v dielni aj šestnásť hodín denne, aby som ja mohla raz stáť tu v tejto kancelárii. Nespal noci, ničil si zdravie, aby som ja mohla študovať a nosiť tieto kostýmy. Jeho ruky sú od oleja, lebo maká poctivo a nehrá sa na nič na rozdiel od teba, ktorý tu len komanduješ slabších.
Miroslav zosmutnel, pohľad mal sklonený, slová hľadal márne.
Lucia už len stroho zahlásila: Pobal si veci. Ľudí, čo súdia len podľa topánok a nie podľa srdca, tu nepotrebujeme. Si prepustený.
Chytila svojho otca okolo pliec, absolútne ju netrápilo, že jej drahý sak má zrazu mastný fľak.
Poď, oci. Porada sa práve začína. Bez tvojich poznámok by som ani nevedela, čo robiť.
Vošli spolu do zasadacej miestnosti zatiaľčo Miroslavu zostali iba oči pre plač a všetka tá pozlátka okolo zrazu nemala hodnotu ani cent.
A čo je z toho všetkého pointa? Nikdy sa na človeka nepozeraj zhora, ak mu nechceš podať ruku, aby vstal. To, kto si, sa nepozná podľa značky oblečenia alebo drahého auta, ale podľa toho, čo máš v srdci. Pamätaj na to.
