Ocko, ako si mohol toto urobiť mame?!
Ľubica sa prechádzala v parku so svojou kamarátkou, keď nečakane uvideli muža a ženu. Objímali sa a on jej niečo šepkal do ucha. Žena sa šťastne usmievala. Ľubica na nich hľadela s veľkými očami a nemohla odvrátiť zrak. Ľubka, čo je ti? prekvapene sa spýtala kamarátka. Nič mi nie je. Poďme, rýchlo dodala Ľubica. Dievčatá sa rozlúčili. Ľubica kráčala domov a v hlave jej šumelo: veď to predsa nie je možné! Ocko, ako si toto mohol urobiť mame?! neverila vlastným očiam.
Po vyučovaní sa Ľubica s kamarátkou vracali domov. Nechcelo sa im sedieť medzi štyrmi stenami, preto Ľubica navrhla:
Eliška, poďme sa prejsť do parku!
Poďme, kým je ešte denné svetlo! súhlasila kamarátka.
Cesta do parku bola síce trochu dlhá, ale aspoň budú spolu.
Prechádzali sa parkom a so závisťou sledovali zaľúbené páry. Nikto si ich však nevšímal.
Zrazu zabočili na tichú cestičku a tam ho uvideli: muž objímal ženu a šepkal jej niečo do ucha. Žena žiarivo žiarila úsmevom.
Síce stál chrbtom, ale dalo sa poznať, že to už nie je mladík.
Eliška venovala pohľadu len letmú pozornosť, no zbadala, ako Ľubica na tú dvojicu civí, akoby videla ducha.
Ľubka, čo sa ti stalo? zakývala jej Eliška prekvapene.
Ale nič, presne nič Poďme, naraz odpovedala Ľubica nervózne a zrýchlila krok.
Vyšli z parku. Ľubica sa celou cestou domov zamyslene mračila. Dievčatá sa rozlúčili a každá zamierila do svojho domu
Ľubica zamyslene kráčala domov, hlavu mala sklonenú, v srdci nepokoj.
Stále jej pred očami lietal obraz šťastnej ženy pod stromom, vedľa nej muž šepkajúci nežnosti, nevnímajúci svet ani svoju dcéru!
Ocko, veď ja ťa mám rada, vždy si pre mňa bol dokonalý. A ty máš milenku? Tomu by som neuverila, keby som to nevidela na vlastné oči! ďalej premýšľala Ľubica
Domov prišla až večer.
Sadni si aspoň na večeru! zamrmrala mama. Vás s otcom sa človek nikdy nedočká.
Hneď, len si umyjem ruky, odpovedala Ľubica rozpačito.
Vo vani pobudla dlhšie, potom vyšla. Otec stále nebol doma. Ľubica sa navečerala a zamierila do izby.
Sadla si k notebooku, ale nedokázala sa sústrediť. Stále spred očí nemizol obraz z parku.
Veď je to môj ocko. Je sklamanie a podvod pre dospelých normálna vec? Čo mu doma chýba? A naozaj by nás kvôli nej opustil?
Vtom ju napadla odvážna myšlienka.
Myslí si tá jeho, že jej len tak nechám svojho otca? Asi ani netuší, že existujem
Pri dverách zaškrípali kľúče.
Prepáč, miláčik, mal som ťažký deň, ozval sa otcov hlas.
Kedysi si mal ťažké dni len na konci mesiaca, odpovedala mama. Teraz sú také dni každý deň.
Ingrid, teraz je to také
Ako obyčajne prišiel do dcérinej izby a chcel jej dať pusu na dobrú noc, no Ľubica sa odtiahla.
Choď, lebo ti večera vychladne!
Dcéra, čo sa deje?
U mňa nič. Skôr u teba, nie?
Otec sa na dcéru zadíval a chcel niečo povedať, ale len potichu odišiel do kuchyne.
Celý večer Ľubica nevyšla zo svojej izby. Plánovala, ako si otca vezme späť. S týmto plánom aj zaspala.
Prebudila ju ráno hádka rodičov:
Marek, kam to ideš?
Do práce, musím ešte niečo vybaviť.
Veď je sobota, mohol by si byť doma s rodinou.
Nebudem dlho, do obeda som naspäť, potom pôjdeme spolu von.
Ľubica vyšla zo svojej izby, zívla a predstierala, že práve vstáva.
Kam ideš? hneď sa opýtala mama.
Mami, mám tréning, a už meškám
No to je teda krásne, mama len pohoršene zatrpkla. Stále niekam bežíte.
Dcéra už bola v kúpeľni, potom sa rýchlo chystala, keď už otec stál v chodbe.
Poď, odprevadím ťa na tréning!
Ľubka, aspoň si daj kávu! zvolala mama z kuchyne. Už ju mám hotovú.
Iba rýchlo vypijem, tati, počkaj ma! usmiala sa nervózne.
V kuchyni vypila stojmo kávu. Potom rýchlo utekala k dverám.
Poďme, ocko!
Išli mlčky, potom otec začal:
Dcéra, je medzi nami niečo zlé?
Nie, ocko asi len mám pubertu, na chvíľu sa odmlčala. Ľúbim ťa, ocko.
Aj ja teba, dcérka.
Najviac na svete?
Spazla, ako sa otec trochu zneistel, ale usmial sa a odvetil:
Najviac na svete!
Obaja sa usmievali, no ich pohľady sa míňali.
Tak, ocko, tu už idem sama. Príď po mňa na obed, sľúbil si, že dnes budeme všetci spolu.
Ľubica sa vybrala smerom ku škole. Otočila sa a skryla za kríky. Keď sa presvedčila, že otec sa neobzerá, potajomky sa za ním vybrala.
Dúfala, že uvidí, ako ide do práce, no on zamieril inam.
Išla za ním dosť dlho, neobzrel sa ani raz. Prišli k neznámemu domu. Otec čakal pri stromoch, zavolal niekoho.
Po chvíli vyšla tá žena. Ľubicu prekvapila jej krása.
Tá je ozaj pekná Je pre otca dôležitejšia ako my s mamou? pomyslela si.
Žena pobozkala otca na líce a ruka v ruke odišli smerom do neďalekého parčíka.
Sadli si a rozprávali sa. Vyzeralo to vážne, no napokon nasledoval dlhý bozk.
Ľubicu bodala žiarlivosť, no nedokázala sa odvrátiť.
Chvíľu nato sa pobrali späť, žena išla domov, otec kráčal smerom, odkiaľ prišli.
Ľubica premýšľala, čo ďalej. Túžila si s tou ženou pohovoriť medzi štyrmi očami a rozhodla sa, čo urobí.
Zbadala, že otcova známa vychádza s odpadkami ku kontajneru. Ľubica sa rýchlo vydala za ňou.
Dobrý deň! oslovila ju, keď hádzala vrece do kontajnera.
Dobrý, žena sa na ňu prekvapene pozrela. Čo odo mňa chcete?
Ak sa s Marekom ešte stretnete, budete mať problém.
Ty kto si?
To nemusíte vedieť.
Čože chcete? nechápala žena.
Jasne som to povedala. Vytočte mu číslo a povedzte mu, nech už viac nechodí. Som jeho dcéra, a on ľúbi moju mamu!
Žena zavolala.
Ľubica začula otcovo: Diana, čo sa stalo?
Marek, nemali by sme sa už stretávať.
Prečo?
Nebude to fungovať. Máš rodinu, ja po škole odídem z Bratislavy.
Diana, a keby v otcovi zaznel tichý náznak úľavy.
Už nie, Marek. Nevolaj a ani nechoď!
Dobre, Diana. Zbohom! odvetil rezignovane.
Keď Ľubica prišla domov, rodičia sedeli za stolom a rozprávali sa pokojne.
Čo si taká spokojná? podpichla mama a opýtala sa: Ideš obedovať?
Idem!
Dcéra, čo si dnes taká veselá? spýtal sa aj otec.
Ocko, ty ma ľúbiš?
Ľúbim!
A mamu?
Na chvíľu sa odmlčal, potom pevným hlasom povedal:
Aj tvoju mamu! Naozaj vás mám obidve rád, povedal úprimne.
A tak Ľubica pochopila, že pravda občas bolí, no rodina a úprimnosť sú dôležitejšie ako klamstvá. Niekedy aj v ťažkej chvíli stačí pokúsiť sa o otvorený rozhovor a nezabúdať, že viera v najbližších je to najcennejšie, čo človek má.
