Moje tajomstvo
Ležať na chladnom, pružnom snehu včera všetko trošku povolilo, dnes to len-just stŕplo malo prekvapivo svojské čaro. Vo vnútri som bol ako kotol krv mi tĺkla v spánkoch, srdce sa ozývalo a sucho v ústach by vyplašilo aj ťavu. Na líci mi horeli dva malé ohníky, nohy som necítil, stal som sa snehuliačikom vlastného zmaru.
Nabral som si do dlane za hrsť snehu, ledva rozchýlil zuby, dal som si ten biely mok do úst. Bolo to príjemne chladivé akurát, že chuť kovu to všetko pokazila. Krv sa mi rinula z rozbitých ďasien a nútila ma prehĺtať a zakašľať. Sily obrátiť sa a vypľuť? Ani náhodou.
Sneh utlmoval bolesť vďaka ti, príroda, za tvoju zadarmo anestéziu! Ale nie celkom bolesť síce ustupovala, no nedala sa celá zakopať tam, kde sa slnko ukláňa za Malé Karpaty. Pozeral som na západ slnka až mi skoro vypieklo oči.
Prižmúril som viečka, slnko už nebolo len nejasná žltošedá machuľa.
Rád by som sa ukryl niekde v jarku, možno do koliby, schúlil by som sa tam ako zbičovaný pes, zohrieval by som sa, nadával na osud… Ale nohy som mal ako z dreva.
Zubami drkotajúc som si šepkal: Nič… Skúsim to sprava! A môj zachrípnutý hlas úplne cudzí, ma vydesil.
Z ľavej strany som bol ešte celkom pohromade, tak sa mi podarilo pritiahnuť a trochu postaviť, lenže ruka mi skĺzla do závane a ja sa opäť zaboril do snehu.
Umrieť. Tu a teraz. Len tak. Všetko by sa skončilo, aspoň táto hlúpa epizóda. Čo so mnou bude potom? V tejto chvíli je mi to jedno. Skočil som do vody, ktorá bola príliš hlboká. Sám som tomu na vine, prešiel som za Dunaj. Teraz už niet návratu.
Ráno budú hľadať moje telo. Sľúbili predsa. Ale možno budú vlky rýchlejšie? Aj zvieratá musia jesť… Potom si z mojich nepriateľov urobím srandu. Im prídu len moje kosti…
Zotmelo sa rýchlo. Neznesiteľne som túžil po spánku. Padal som do tmy ako uväznená rybička, až to bolo celkom príjemné. Potom sa bolesť vrátila žiarili mi pred očami červené iskierky, krútilo mi svaly, scvakávalo čeľuste. Až vtedy sa vo mne zrodila zvláštna zloba slabá, duto zúrivá. Je to ako keď nahý bežíte na protivníka a kričíte namyslenec sa zľakne vašej bláznivosti. Hej, chcel som sa pomstiť! Ale biť ženy? To nedokážem…
Hnev rozbehol moje trápené závity ako vŕzgajúci strojček. A tam niekde v bruchu sa mi rozliezol prastarý strach zo smrti. Nedal mi vypnúť sa.
V podlesí som začul vlčí vytie. Striaslo ma: Nie, bratia! Len tak ľahko sa vám nedám! Či ste vlk dvojnohý či štvornohý moje kosti len tak nedostanete.
Treba sa pohybovať. Kam? Ktože vie. Aj keby len plazením, treba sa pohnúť z tohto bodu, kde som už ničím.
Mama… Je mi jej ľúto. Čaká ma, bojí sa, ako je na tom? Nepovedal som jej kde som nezistí, ako to dopadlo… Možno jej povedia. Bude plakať. A ja budem dôvod jej sĺz. Otec ma preklaje. No, má pravdu…
Od úzkosti sa mi obracal žalúdok a po lícach sa mi pustili slzy tie však niekde na studenom líci zamrzli, ešte skôr než mohla kvapnúť na potrhanú vetrovku…
Začal som sa plaziť. Nešikovne som podsúval zdravú ruku, nohami som čvachtal v snehu, zanechával za sebou pásy krvi, ale aspoň som sa pomaly vzďaľoval od toho hladného vytia…
A potom som upadol do nebytia. Aké úžasné! Nič som necítil, na nič som nemyslel. Reset. Ak je toto peklo, mne to vyhovuje! Chcem tu zostať dlhšie. Hej, démoni, som váš! Zhrešil som, berte si moje rozbité telo, už ho nebudem potrebovať…
No aj v pekle som bol navyše. Do tváre mi vrazil jasne žltý svit a do úst mi tiekla ľadová voda.
No poď! Čo nekašleš? Máš vypláchnuť hrdlo a vykašlať to von! niekto ma plieskal po lícach. Drsne, takže sa bolesť šírila až do ďasien.
Uuu, nasraný som zamrnčal a otočil sa bokom, vypľúval som červenú snehovú bábovku.
Žiješ, hej? Tak poďme, pôjdeš so mnou domov. Tu mám haciendu, nie je to ďaleko. Šup na kožuch, potiahnem ťa. Čo? Či nevieš? Tak ťa hodím sám… No, tak… Silné ruky ma zdvihli a položili na vyhriaty baraní kožuch. Dobre ťa dodrapali! Ale ja som počúval motor. Motor hučal. Kukol som z okna svetlá. Oni tu vždy chodia. Pole majú ako cintorín. Hlupáci… Hlupáci… mrmľal cudzinec, keď ma ukladali pohodlne. Počkaj, zacelíme ťa, potom sa uvidí.
Zamrmlal som o vlkoch a o tom, ako sa moji nepriatelia vrátia, a znova ma pohltila tma…
… Aký si zlatý, nežný! smiala sa Želmíra, nechávajúc ma bozkať jej plné plecia. Telátko, áno? Si moje telátko? Chytila mi líca, naše pery sa spojili a na sekundu sa zastavil čas. Potom sa prudko odtiahla, navliekla župan, rýchlo si stiahla pás. Chod. Musíš ísť.
Želka… ponaťahoval som sa na chrumkavých bielych plachtách, ešte je skoro, pozri na hodiny! Zasa ma vyháňaš…
Poslednú dobu som u Želmíry prespával často. Ona mi nachystala večeru, poslala do kúpeľne, ustlala mi vždy čisto a naškrobene. Zhasla svetlo a čakala na mňa. Ani som nestihol zistiť, že prešiel celý večer bol som len pár mesiacov z vojny a po ženských dotykoch som hladoval. Želka bola krásna, nežná, rozprávkovo lepšia než všetky tie baby, čo mi na diskotéke žmurkali…
Pozoroval som Želmíru, keď si naťahovala pančuchy na biele nohy, keď si za paravánom obliekala prádlo, šaty.
V zrkadle bola slnečná, jasná, až nadpozemsky príťažlivá.
Vypadni! povedala ticho. Zapni mi zips a chod. Martin, bude ti horšie! Zajtra dojdi. Sľubujem…
Ešte minútku sme sa bozkávali, potom mi hodila nohavice a odišla.
Počul som, ako na kuchyni cvakla plynová platňa, ako mlela kávu. Niesla sa vôňa ako z pražitne. Jej manžel František zbožňuje silnú kávu ten tam sype aj korenie, vraj je to božské. Želka obyčajne sedela naproti, opatrne, usmievala sa a prikyvovala. Bola ako kvočka s podloženými vajciami. Vždy opatrná, aby Františka neoslovila Martin…
Ešte som chvíľku postával, v kúpeľni som sa dlho mrmlal, lil vodu, smial sa. Obliekol som si tričko, nohavice, postavil sa do dverí kuchyne. Želmíru oslepoval ranný lúč župánek jej presvital a tie ženské krivky mi zamotali hlavu.
Želmíra bola o pätnásť rokov staršia, ale mne to imponovalo. Bol som hrdý, že som zaujímal práve ju medzi všetkými mladíkmi.
Želka… Očarujúca, prísne jemná k mojim trápnym dvoreniam. Smeje sa ako gitara, v objatiach som strácal rozum. Nechal som sa pozývať na noc do jej dobre zariadenej, vyšperkovanej bytu pod Slavínom s vysokým stropom a krištáľovým lustrom. Kŕmila ma vždy hladného, pozorovala, ako hltavo jem z panvice lokše a kotlety, srandovala, keď šmatlavo prevrával pohárik… Občas sme si dali štamperlík na bruderschaft, smiala sa, vystierala bielu šiju mojím drsným bozkom.
Vlastne ona nechcela, aby sme sa poznali. Ale ja som sa postavil.
Jedného dňa som ju zazrel v električke. Prepchal som sa až k nej bol som podgurážený. Mal som so sebou Dušana, toho som niekde cestou ztratil. Chcel som sa Želkou zoznámiť, ponúkol som sa, že ju odprevadím. Ona, zdráhavo, naoko odmietala.
Ajtak som ju potom odviedol pred činžiak. Tam ma, samozrejme, poslala preč. Urobil som že odchádzam, ale skryl som sa vo vchode a sledoval, kde jej zasvieti okno.
Prvý poschodie. Pod mojím oknom. Vidím v izbe jej siluetu, prezlieka sa. Až som sa od vzrušenia zajakával, kým ma vrátnik nevyhnal metlou…
Odvtedy som denne stával pod oknami Želmíry.
Videl som aj jej muža. Kuchynské okno na dvor. Chodil doma v tielku a natáhlo-bagatke s kolenami ako balóny. Bol úzky, hrbatý, triasol hlavou. Čo na takého kývla?! divil som sa. Ozaj mohla zamilovať?!
František večeral s novinami, Želka mu zvykla podať čaj s koláčikmi. A ja som stál a pozeral. Raz, keď ma zachytil pohľadom, priskočil a zastrhol záclonu. Ich dve postavy v izbe sa zrástli v jedno, naplo ma. Ako môže moja Želmíra bozkávať tohto vyžľu?!
Dlho sme hrali na pozeranie, potom ma to prestalo baviť a vliezol som jej cez okno priamo do spálne. Jej muž bol na výjazde, odvtedy sa nebál. Bol som pripravený na všetko.
Želka sa najskôr zľakla chystala sa kričať, ale keď som jej zakryl ústa a pobozkal ju, povolila.
Ach, ako ona voňala! Vlasy, pery, ľahučké letné šaty… všetko vlastnými parfumami…
Moja mama nikdy parfumy nemala. Voňala vždy ako továreň alebo tabakom, lebo jej jedinou slabosťou boli strašne smradľavé cigarety. Mala od toho žlté zuby a vždy sa hanbila smiať s otvorenými ústami. Zato Želka mala zuby rovné, lesklé, ako z letáku. Mama sa málokedy pekne obliekla. Kým som nepoznal Želmíru, nevadilo mi to potom mi začalo byť za ňu trápne. Chcel som jej niečo kúpiť… ale v hlúposti som všetky peniaze minul na kvety pre Želku. Jej muž jej kvety nikdy nenosil, bol podľa mňa neschopák a úbožiak. Ich byt bol nádherný, starožitný nábytok, obrazy na stenách ako v galérii. U nás doma len obrázky z časopisov a umakartový stôl. Želkin riad bol hodný princeznej, šperky mala, aké sa dedili z generácie na generáciu. Ale raz mi prezradila všetko je to majetok jej rodiny. Jej muž iba parazituje na jej dedičstve. Modrý vták!
Ja taký nie som. Mne stačila samotná Želka, bez bohatstva! Samozrejme, dobrá večera a mäkké plachty potešili, ale podľa mňa by nám bolo super aj na sene, ak by bola so mnou.
Takže, Želkine parfumy buď francúzske alebo talianske, ja som poznal len ich vôňu, na vlase, koži, záhybe na krku…
Svoju ženu som obdivoval. Áno, bola moja ženská! Dobýjal som ju. Želka všetko robila elegantne i jedla, i prezliekla sa, i fajčila. Všetko v nej bolo ladné a krivky ako melódia môjho obľúbeného slovenského valčíka. Bohyňa!
Naš prvú noc som si zapamätal navždy. Bola nežná, ozajstná. Netvárila sa, neklamala, nesmiala sa mi. Roztápala sa mi v rukách. Ráno som vedel, že ma miluje. S Františkom len plní povinnosť, so mnou žije, dýcha, raduje sa. Jej krv so mnou pulzuje živšie, sladšie…
Ale, žiaľ, niekedy ráno som musel utiecť.
Vstávaj, môj, už choď, musíš… bozkávala ma po mojej tretej noci. On sa čoskoro vráti. Týždeň tu bude, potom zasa odíde.
Nech sa porozprávame s ním, po chlapsky! zasmial som sa. Chcem, aby si patril(a) iba mne, Želka! Chcem byť tvoj muž!
Rozosmiala sa tak, že jej husté tmavohnedé kučery sa rozliali po pleciach ako medová láva. Vyskočil som, objal ju, začal som ju bozkávať.
Moja! Moja, počuješ? Len moja! šepkal som. Nevravíš, že by som Františka nezvládol?! Hádam mu zlomenou stoličkou prebijem…
Nemyslím nič, milý. Vyvliekla sa z mojich rúk. Chcem, aby všetko zostalo po starom. Ty budeš moje tajomstvo, ako ja tvoje. Martin, nie všetko musíš chápať. Teraz choď. Musím ešte upratať.
Pohoršil som sa. Nechcela so mnou byť naplno! Ako to len môže?!
Ale keď som už zatváral za sebou dvere, pritiahla si ma a pobozkala. Bol som hotový. Nech nie je ženou, nech je len na noc je MOJA. Na mňa myslela, keď šla spať, pri varení raňajok myslela na mňa, porovnávala ma s ním, vždy som vyšiel lepšie. Želka bola moja, a František náš rohatý paroháč…
Po mojom odchode začala Želmíra horúčkovito upratovať. František jej v noci zavolal, že príde o čosi skôr. Bol galantný, ostrieľaný! Nechcel ju dostať do nepríjemnej situácie. Ona otvorila okno, aby nepo cítil cudzie parfémy. Ale on niečo vycítil. Skúsený líšak!
Smrdí, Želka! hodil kufor do rohu.
Čím? tvárila sa prekvapene, zviazala župan.
Čímsi škaredým. Nebola si tu s niekým? spýtal sa podozrievavo. Pri vyzúvaní sa jej uprene díval do očí. Ledva dýchala od zľaknutia, ale usmiala sa.
Čože! Piecku som pre vás zapla, do trúby dala kura, ale nebolo čerstvé! František, choď sa umyť, stôl nachystám. Káva a bitky sú. Ohrejem? Poď, milý! Milujem, chýbal si mi príliš radostne štebotala.
Chytil ju za vlasy, pritlačil k sebe, dlho jej hľadel do očí, až ju pustil a usmial sa.
Doniesol som ti darček. Skús si! Z vrecka vytiahol zabalený balíček. Náušnice. S krvavočervenými kameňmi, ťažké, na slovenskú udičku, už kúsok dočierna. Obuj! zvýšil hlas.
Nervózne nasadala na uši, pozrela na neho, prikývol spokojne. Rád ju obliekal ako bábiku v značkových kabátoch a šperkoch. Niekedy jej natiahol hrubé zlaté retiazky a náramky aj na noc, až jej vrezli do kože. František si myslel, že je to vtipné…
Pobudnem päť dní, potom odídem. Štrngal chlebom po tanieri. Mám dobré kšefty. A kde je to kura, Želka? zasyčal.
Ktoré? Rukou sa mykla, káva šplechla na obrus. František neznášal špinavý obrus v detstve vyrastal s matkou alkoholičkou, v starom domku, nič tam nebolo poriadne… Aj preto bol taký chudý, navždy. Kradol v jedálňach, sníval o všetkom čistom a krásnom. Aj Želku si vzal, lebo bola naj. Bol by šiel aj cez mŕtvoly, len aby mal to najlepšie.
Želmíra kedysi mala ženícha mladý inžinier, sobáš už bol natesno. Ale zabili ho v podchode. Náhoda. Lúpež…
Želka sa chcela zabiť, ale František bol nablízku. Svojím ťažkým slovníkom očaril aj mamu, peniazmi ich podporil, pomaly si našiel cestu aj k nej samotnej. A keď sa mala rodina rozpadnúť, ponúkol pomoc miesto Zelmírinho otca šiel za mreže niekto iný, a ona už sedela za svadobným stolom vedľa Františka…
A usmievala sa aj teraz, prikrývajúc škvrnu na obruse servítkou.
To kura, čo si piekla. V koši ho niet, spýtal sa.
Nebodaj! Vyhodila som ho do smetí načo doma držať pokazené!
Manžel sa usmial. Jasné, odpad netreba skladovať. Starý líšak vedel svoje…
Ako len odišiel, Želka mi zavolala. Robil som v závode na zmrzlinu, hrabal sa v chladiarňach. Ona milovala smotanový nanuk v pohári. Niekedy som jej ho nosil a kŕmil ju, potom bozkával jej váfelkové ústa.
Vymyslel som si, že mi nie je dobre, došiel k nej ešte po obede. Bože, ako som ju túžil! Nemohol som sa jej nabažiť. V tú noc bola opäť ohnivá, spaľujúca, zase len moja!
Tri dni som nebýval doma, nevolal rodičom. Proste… mladý človek potrebuje svoje.
Že mama leží v nemocnici, som sa dozvedel, keď som ráno stretol otca pred bránou fabriky. Stál tam, chudý, šedý, skôr akoby bol duch, nie človek.
Oci, čo tu robíš? spýtal som sa otrávene.
Mamu odviezli v noci. Zase žalúdok. Mohol by si ju navštíviť? šepol, gniavil šiltovku. Tú starú čapicu mal vždy na hlave, v lete aj v zime.
Ktorá nemocnica? zlostil som sa, že ma vyrušil od krásnych myšlienok.
Dal mi adresu. Prislúbil som, že zájdem. Otec kývol hlavou. Plakal, videl som to, ale mne to bolo jedno. Mama bola v nemocnici bežne, pre mňa rutina…
Želkina zlata duša! Pribalila mi jedlo, odprevadila ma…
Mama ležala na chodbe, na tvrdej posteli, v izbe nebolo miesto. Zle jej bolo, sestry nadávali a kričali, aby som ju zobral preč.
Kam? Ona potrebuje pomoc! rozčúlil som sa. A nehádžte sa do mojej mamy! Počujete?!
Mama ma ťahala za ruku, upokojovala ma, no ja nemohol. Čo to je za nemocnicu, kde sa o chorých nestarajú?! Prečo by som mal riešiť tieto sprostosti?! Mám predsa svoj život, a mama už je zvyknutá…
Pomaly jedla polievku, čo jej poslala Želka, hovorila, že je chutná. Sedel som, vyrušovali ma lekári, vozíky mi narážali na kolená, bol som ešte viac nervózny, pozeral na hodiny. Ešte dva týždne a František sa vráti! Zase musím od Želky odísť…
Mama, zješ si už sama? nevydržal som, hodil jej tašku s jedlom k nohám.
Ponáhľaš sa, synak? Hej, jasné! Všetko zvládnem. Neboj, navštívi ma otec, usmievala sa pomaly, hladila ma po ruke.
Prikývol som a odišiel. Netušil som, že jedlo vyhodia, lebo ho mama nevie zjesť. Netušil som, že stále bude ležať na tej chodbe v prievane, kde sestra len šomre… Mne bolo vtedy všetko jedno, myslel som na Želku…
Keď som sa vrátil do nášho hniezda, Želmíra sedela na zemi a plakala.
Čo sa deje? Zostal som stáť.
Trasľavo mi ukazovala na nejaké šperky na koberci.
František mi doniesol náušnice. Chcela som ich očistiť sú staré, tmavé. A na nich… Oni sú špinavé. Martin, vezmi ich z domu, hneď! Veľmi sa bojím!
Zabitý hlas, vreckovku mi vrazila do ruky.
Choď von, vyhoď ich, prosím!
No ale veď ich umyjem. František sa na to opýta… Čo je na nich?!
Všetko som pochopil. Muž domov doniesol šperky, ktoré určite nezohnal legálne. Možno vždy, ale teraz prehnal… Čierne stopy pripomínali rany po smrti.
Zalial ma hnus, kým som sa neváľal v hnoji…
Želka, možno by sme to mali ohlásiť?! Nechápavo som na ňu čumel ale čo by. Nikdy by ho neudala.
Poslúchol som, šiel von, vyhodil hromadu za múr tlačiarne tesne pri dome. Nevšimol som si, že v kríkoch stojí muž chudý, hrbatý. Mal som…
František s dvoma kumpánmi došli v noci. Len pred chvíľou sme zaľahli, opití, nepočuli sme, ako cvakol zámok, ako po parketách šúchajú tri páry topánok.
Prebral ma úder. V tme do mňa niekto mlátil päsťami, Želka vrieskala, potom stíchla.
Bránil som sa, hlava ma bolela, železitá chuť v ústach, tlkol som, lenže márne vypil som toho veľa.
Svetlo sa zaplo. František sedel v kresle a díval sa na mňa. Želmíra stála vedľa neho, oči zatvorené.
Prepáčte rušenie, drahý, len si niečo zbalím. Želka, daj mi pusu, prišiel som domov!
Vykrútil jej ruku, zohla sa, vrazil jej bozk do tváre.
Franto… On… ukázala na mňa.
Nezaujíma ma, pokrčil plecami, kývol, znova ma zmlátili. Skúšal som sa brániť, no večer som všetok elán minul na víno a láskanie…
Želí, zlatko, nabal mi tvoje vecičky. Veľmi potrebujem, drahá.
Prišiel bližšie. Oči som mal už takmer zalepené, zle sa mi dýchalo, snáď som mal zlomené rebrá.
Ty, červík, naspäť a plaziť sa! Plaz, zlato! povedal mi.
Franto… susedila pri skrini jeho žena. Neublíž mu. Povolené si mi dal… Veď si súhlasil… Dohodli sme sa… Načo tohto chlapca?
Pretože na zakázané jablko siahol. Je mi nesympatický. Mama mu leží v nemocnici, zomiera, a on tu, boháč, sa rozvaľuje na našich plachtách! kopol do mňa. Svoju matku treba ctiť. Moju som nemohol vystáť, no aj tak bola pochovaná ako kráľovná. Tento utečie od svojej!
Odkiaľ to… chcelo sa mi dusiť.
Odtiaľ. Tu mám všetko pod palcom, Martinko. Celé mesto. Čuduješ sa? Želka ti nepovedala, do čoho si sa zamotal? Mladý, a už zlikvidovaný!
Pozrel som na Želmíru. V hlave sa mi miešali mama, nemocničná chodba, ošarpaný muž na jej konci, sladká polievka, čo mama jedla, vrava upratovačky, naše noci s ňou, jej nežné hrátky… Potom všetko zatienili jeho bledomodré oči, keď sa zohol a usmial sa mi do tváre.
Zle si spravil, že si opustil mamu. Už ju neuvidíš! zašepkal mi. Vzlykol som. Som nula, odporný človek, a onedlho zomriem…
Franco, čo mu mám povedať?! naraz nabrala Želka odvahu, hádzala šperky do kabelky. Prišiel sám, nevolala som. Mladý, dospelý, ja nič. Tu máš všetko! podala mužovi ťažkú sumu.
Vzal, nazrel dnu, spokojne prikývol.
Teraz si navleč tie najnovšie náušnice, rozkázal.
Nevadia sa mi k županu, Franto. Potom, potom… chcela ho ohmatať. Ostal som stáť.
Povedal som, navleč si ich! vystrel, guľka mi skoro zlomila prst.
Hľadala náušnice v zásuvkách, v bielizníku.
Niečo vymyslí! Určite nás zachráni, moja jemná Želka! srdce mi horelo nádejou.
Nie! Franto, nie sú tu! Tu som ich schovala, ale už tu nie sú! Martin, to si ty! kopla do mňa, prevrátil som sa na bok. Ukradol si ich! Ako si mohol?! Varila som tvojej úbohej mame polievku a ty si ma okradol?! František, vyžeň toho hnilého z domu! Bože, a hodiniek niet! Tých, čo zostali po prababičke. Martin… pokývala hlavou. Si hnilý, a ja som si myslela, že si čistý… Franco…
Tie hodinky odovzdala Želka lekárovi, čo jej robil potrat. S Martinom mohla mať dieťa, ale nechcela. František chcel, aj keď by nebolo jeho. Nedovolil by to. Želka zaplatila hodinami, zaplatila za tajomstvo. Teraz to zhodila na mňa…
František ma dal dvihnúť, postaviť. Slabo si pamätám, čo ďalej. Zostala len tvár Želmíry, krásnej, vášnivej, čo stála za chrbtom muža a on ma lámal na kúsky…
Nemám rád, keď ma okradnú, Martinko, povedal už na dvore. Všetko dokážem pochopiť lásku, mladícku nerozvážnosť, neveru. Možno jej aj odpustím. Myslíš, že ja jej nepodvádzam? zasmial sa Takých Želiek mám na každej dedine tucet. Ale krádež neznášam. Čo je moje, je moje!
Ľahol som si na chladný sneh so svojím horúcim hlúpym srdcom, počul, že odišlo auto, zavyl vietor, šľahal mi do tváre ľadový sneh. Ostal len tlkot v spánkoch. A myšlienka, že najmilšia žena ma zradila… Srdce stvrdlo. Vyliečilo sa.
Čo bolo ďalej, poznáte…
V poľovníkovej búdke som ležal dni. Dotiahol aj doktora, doliečovali mi rebrá a nohy vďaka bohu, aspoň niesú polámané. Tí dvaja neznámi chlapi ma zašili, zaplátali. Poďakoval som cez zuby oni sa len pousmiali.
Neboj, ožiješ, zase pobežíš! povedal poľovník.
O tri týždne som vyšiel von po svojich nohách. Dýchal som vzduch, slnko sa lialo po poli, žiarilo o dušu. Sneh odrážal svetlo tak, že mi vypaľovalo oči poľovník mi čo-to požičal tmavé okuliare.
No už zmizni, rozkázal. A nabudúce, chlapče, neber, čo ti nepatrí. Nemusíš mať šťastie…
Keď som sa obúval, začul som, ako sa tí dvaja dohadujú, koľko ktorý z nich dostal od Františka za moje uzdravenie. Zastal som, zmätený.
Prosím? Čo ste to hovorili?
Ale nič, mykli plecom. František je veľmi dobrosrdečný… Veľmi lakomý, ale rýchlo sa upokojí. No jeho žena, tá je had. Prekupuje mužove zlatky, dúfa, že ho raz opustí. A keď ju nachytá, dodáva mu chlapcov ako ty. Nebol si prvý, ani posledný. Nuž, u bohatých sú iné maniere. Hlavne si už nabudúce vyber dačo po zuboch. Choď, Martin. Už máš čas… Poklepali ma po pleci, usmiali sa.
Do mesta som sa dostal až poobede. Najprv rovno do nemocnice. Možno mamu ešte stihnem…
Také meno tu neevidujeme. Prepáčte, zabuchla okienko sestrička. Asi som ju vydesil svojim zjavom.
Slečna! Prosim, pozrite sa poriadne, ja vás prosím! klopal som, potom odkráčal domov.
Západ slnka bol opäť krvavý, ako tam, na poli. Roztriaslo ma.
V našich oknách svietilo. Vydýchol som, rozbehol sa ťahal nohu k vchodu, dlho zvonil. Keď sa otvorili dvere, v nich stála mama malá, chudá, vystrašená. Vrhol som sa jej do objatia, uvidel otca a rozplakal sa…
Veľmi sme sa o teba báli, syn môj, hovorila mama, nakladala a nakladala mi na tanier opekané zemiaky. Ale potom volal František, že si v nejakom probléme, ale o chvíľu sa zotavíš, že ešte nemáš chodiť do Bratislavy, lebo inak ťa zatvoria…
František? spadol mi príbor z ruky.
Áno. Je to niekto z ministerstva zdravotníctva. Navštívil ma v nemocnici, zariadil mi vlastnú izbu. Ďakujem, že si ho poprosil! Bez neho by som neprežila…
Hovorila, plakala, hladkala ma po hlave. Otec ma sledoval, až som pred jeho pohľadom uhol.
Roky neskôr sme s mojou ženou Maškou chodili po trhoch, hľadali poriadny vianočný stromček Maša zbožňuje vôňu živých jedličiek, smolnaté ihličie, lesklé kvapky na kôre, keď sa trenú…
V stánkoch bolo z čoho vyberať, už sme boli všade, nič nás neoslovilo.
Poďme ešte sem, ukázala Maška na kút so slamenými stenami. V šere svietili len holé kostičky stromčekov, suché haluze v kúte.
Prikývol som. Maša sa ohmatávala konáriky, keď sa z tmy ozval drsný ženský hlas:
Kúp, až potom sa dotýkaj! Ruky preč!
Na svetlo vyšla žena v starej vatovanej bunde, filcákoch, vlnenou šatkou. Tvár bez štipky make-upu, v očiach zamrznutý hnev.
Spoznal som ju. Bola to moja Želmíra. Prvá veľká láska. Žena, ktorá mi nechala jazvy. Maša sa občas pýtala, odkiaľ tie znamienka, ja vymýšľal báchorky. Klamať svojej žene som musel, lebo ju skutočne milujem a nechcem, aby sa trápila. Ona je pre mňa základ, ticho, opora. Je mojou rebrinou, mojou Božou odmenou. Nezaslúžim si, aby mala bolesť.
Želmíra sa na mňa pozrela, odpľula. Spoznala ma…
František ju nechal tu mrznúť, predávať stromčeky, kým on v reštike popíja šampanské. Nebije ju, nenadáva. Je o krok vpred. Ona stratila všetko. Nový chlapec už nikdy neprišiel. Rokmi sa jej krása vytratila, už nebolo čo chytať…
Poďme Maša, vzal som jemne ženu za ruku. Tieto stromčeky za nič nestoja. Pôjdeme k lesníkom, tam si vyberieme a sami si vyrúbeme.
Maša sa usmiala. Dôverovala mi. Skutočne ma milovala, a ja som neveril, že si to zaslúžim…
Naozaj mám ďakovať Františkovi, že ma nenechal zabiť? Že mi dovolil šancu na lepší život? Chudý, hrbatý František vyhral, urobil zo mňa svojho večného dlžníka. Tak mi treba…
