Moje pravidlá
Nie, Kolko, predsa len je dobré, že si prišiel domov! pani Irina Petrovna si sadla oproti synovi, podoprela si hlavu malými päsťami a usmiala sa. Tak som sa ti cnie, už veľmi dlho. Jedz, jedz, milý, pridám ti ešte fašírku?
Nikolaj zavrtel hlavou.
Nechutí ti? preľaknuto sa opýtala mama, narovnala sa v stoličke. Jej tvárička, doteraz uvoľnená a pokrčená, sa napäla, obočie vyletelo hore. Normálne som všetko pripravovala, ako vždy A otca som upozornila, že bravčové neješ Veď som hovorila! Má to nejakú pachuť?
Irina sa rozčúlila, tak veľmi sa na Kola tešila, navarila jedla, akoby mal prísť celý futbalový tím a ona, pani Irina Petrovna, je veliteľka polnej kuchyne, všetkých musí nakŕmiť, ohriať, pohladiť. A teraz taký trapas synovi nechutia fašírky
Ale nie, mami, prečo zase začínaš? Všetko je chutné, chutné! Len už viac nezvládnem.
Nikolaj jemne položil vidličku na tanier, ktorá bola príliš tenká a malá pre jeho medvediu dlaň, upravil si servítku, tiež maličkú, ako vreckovka pre deti. Čudné, že takej drobnej Irene sa narodil taký silák. No, vyzerá to, že to má po otcovi, Michalovi tiež statný chlap. Irina vedľa neho vždy vyzerala ako dievčatko.
Všetko bolo úžasné, ako vždy! syn vstal, pristúpil k Irine, pohladil ju po pleciach, akoby jej hodil cez plecia teplý plášť. Hneď jej prišlo dobre a bezpečne… Tak čo si chcela rozobrať? Hovor, lebo musím ísť. S Ljubicou ideme do obchodu, Romkovi treba kúpiť oblečenie.
Ljubica, ktorú tak zveličene volal Kolko-baudaj bohatier, bola jeho manželka poriadna, poriadkumilovná a veľmi pekná žena.
Kolko, keď ju videl prvý raz na ulici, narazil priamo do stĺpa, tak sa na ňu zahľadel. Rozsekol si obočie, tiekla mu krv. Ljubka sa preľaknuto obzerala po ruchu a hneď mala oči ako taniere. Kolko stál, nesmelo trel stĺpik, bál sa, či ho nezlomil…
Potom spolu išli na pohotovosť. Ljubica, smiešna, naivná, mladá, sa ho vytrvalo pýtala, či sa mu netočí hlava, držala ho pod pazuchu. A čo mal povedať? Nože sa mu točí a ako! Vedľa takej krásavice!
Vzali sa. Teraz majú syna Romana, Ljubka robí logopedičku, často ho má u seba doma žiakov, čo je veľmi praktické nemusí behať po cudzích bytoch, ostáva čas na domáce práce. Nikolaj ráno odchádza do práce, cestou “vyhodí” Romana do školy, nie hociakej Ljubka mu vybavila miesto na gymnáziu pre budúcich biológov. Skrátka: žijú si spokojne, všetci sa milujú a starajú o seba.
A prečo Ljuba neprišla? zbierajúc riad zo stola sa opýtala pani Irina Petrovna. Bola si vedomá, že Ljubka má súkromné, že učí aj cez víkendy, ale aspoň naťahovala čas hanbila sa poprosiť syna o láskavosť.
Vravím ti má dnes dvoch žiakov. A Roman, Kolko rád volal syna menom aj otcovským menom Róbert Romanovič, znelo to tak vážne a pekne, robí si úlohy. No, tak čo?
Muž zobral z rúk matky šálky, opatrne, akoby šlo o krištáľové črievičky, položil ich do drezu a obrátil Irinu k sebe, pozrel jej do očí. Mam, začínaš ma strašiť. Niečo s otcom? Čo tam schováva v izbe? Máte úver? Oklamali vás? Založili ste byt, obličku i všetky ostatné orgány? Niekto vás vydiera? Alebo sa našiel môj brat-dvojča, ktorého uniesli z pôrodnice?
Nikolaj sa škeril, tešil sa, aký je vtipný. A svet okolo tiež hral jarnou veselosťou.
Poslúchol mamin pokyn, sadol si znova, pohladil si guľatejší pupok, natiahol ruky, narazil zápästím o kuchynskú linku. No… Byt je tesný, čo si budeme klamať… Nie ako ten, čo majú s Ljubkou tam sú hotové paláce, tri priestranné izby, lodžia, veľká kuchyňa. Miesta dosť a ešte ostane. Byt dostali od Ljubkiných príbuzných tým ho za zásluhy vedy dali, ale presťahovali sa na vidiek, darovali ho Ljubici, poslali jej každú jeseň vrecia so zemiakmi, cviklou, tajomnými, bielymi, vyčnievajúcimi hľuzami topinambura a astrami. Bože, aké astry! Lepšie ako vesmír! Žiarivé, huňaté, nezvyčajných odtieňov. Astry aj vrecia dorazili do Bratislavy na korbe dodávky uja Štefana, bývalého majiteľa bytu. Prečo mal tak rád Ljubku, nikdy Kolko nepochopil, ale Štefana Fedoroviča uznával, vždy mu pomáhal opravovať auto. Chodil po byte v šortkách s palmami a tešil sa.
No, vlastne som sa ti chcela spýtať toto… Irina Petrovna sa zhlboka nadýchla, ticho podsúvala synovi tanier s perníkmi. Spomínaš si na pani Máriu Láskovú?
Kolko spozornel, zahral obočím.
Jasné, mam! Veď samozrejme! prikývol. Perníky voňali famózne medovo, cestovo, cukrovou polevou. Nedal si pokoj, vstal, nalial si ďalší čaj a vzal si najväčší, razený perník s Bratislavským hradom.
No, tak vidíš… Maruške… To jest pani Láskovej, dali odporúčanie do vašej krajskej nemocnice, treba jej operovať oči… Presnú diagnózu nepoznám, ale je to vážne…
Nikolaj si odkusoval a počúval. Pamätá si tetu Maru? Áno. Bola ich susedka na chodbe, veľa pomáhala mame, strážila malého Kolka, keď rodičia robili. Pani Lásková vždy nosila mohutné okrúhle okuliare, oči mala, akoby vypúlené, mihalnice plieskali za sklami ako motýlie krídla.
A čo s tým? spýtal sa, lebo mama zmĺkla, krútila si dlane a zmietala smietky, čo bol znak nervozity.
No, nedalo by sa, že by u vás mohla počas liečenia bývať? Nájsť byt je drahé, aj hotel. Nemôže stále cestovať. A síl už nemá… Je mi voči nej dlžná, veď ona ťa fakt vychovala, Kolko.
Kolu zahnal posledné sústo. Utrel si ústa, mykol plecami.
No… Nuž… hmkal. Spolubývanie s tetou Maru nebolo v pláne. Šortky s palmami budú musieť na čas schovať A Ljuba už v nočnej košeli nebude chodiť na čaj. Ale keď musia Samozrejme, môže prísť! Keď ona mne pomohla, ja jej teraz! usmial sa. Mal pocit, že je fakt ušľachtilý, vnímavý, silný a správny. Ljuba bude naň hrdá a mama tiež! Pani Lásková si zaslúži, aby sa o ňu postarali! povedal, natešený sám zo seba.
A vonku, akoby jeho svätožiaru rozžiarilo, sa rozjasnilo slnko, žiarilo v maminých šťastných očiach, poskakovalo lúčmi po stene. Ozvali sa zvony v kostolíku vedľa domu, melódia prenikla až do duše.
Áno? To myslíš vážne? Som taká šťastná, Kolko! Toto je čin! Práve čin, Kolienko! Som taká šťastná, že si mi vyrástol na takého súcitného, nežného chlapca.
Prišla k nemu, pohladila ho po hlave ako kedysi.
Keby tu bola Ljuba, určite by napodobňovala svokru s krivým úsmevom. Vždy sa tak so štipkou veselosti pozerala na to, ako Irina obdivuje syna.
Ale ona tu nie je, tak Kolienko zas môže byť tým pekným malým chlapcom, ktorého chváli najdôležitejšia žena jeho života.
Nikolaj zmäkol, nechal ruky spadnúť na stôl.
Ale… asi by bolo treba spýtať sa aj Ljubky… zašepkala mama bojazlivo. Kolko zakašľal, že Ljuba nebude proti. Potom, pritískajúc sa k maminej ruke, by takmer zadriemal od šťastia, že je taký ušľachtilý Tak ja teda zavolám pani Maru, rozhodnite si čo a ako…
Irina Petrovna vyletela z kuchyne, papier zašustil od otca v izbe, Kolo vybral mobil a zavolal žene.
Ljuba pozorne počúvala, popri tom si líčila jedno oko a chystala sa zvýrazniť druhé.
A na ako dlho? spýtala sa.
Nuž… asi na dva týždne. Ljubka, treba pomôcť Je to operácia…
Kolko, ale veď má hospitalizáciu, či nie? začala, no muž ju prerušil.
Áno, ale potom bude chodiť na kontroly, jazdiť hodinu a pol? Zlatko, si pohostinná gazdinka, pani Lásková je veľmi príjemná žena. Zblížite sa…
Vieš… povzdychla Ljuba. Nejako mi do toho nie je po vôli. Pamätám si ju zo svadby. Pozerala na mňa zhora, vyzývavo. Nemá ma rada, tá tvoja teta Mara.
Nie Mara, ale Maruša. Má ťa rada! A Romkovi pomôže, veď…
Kolko, tvoj syn má šestnásť. Ako mu môže pomôcť? usmiala sa Ljuba a pripravovala si pery na rúž, no napokon si všimla, že je nahnevaná, a odložila ho.
Všeličím, Ljuba. Je múdra, skúsená žena. Prežila veľa. No a, nie si proti?
Ljuba chcela byť proti, celkom proti, no neodvážila sa to povedať nahlas, nechcela zraniť Kolka.
Dobre teda. Kedy príde? spýtala sa sucho.
V mobile sa šušotalo, potom Kolo povedal, že v nedeľu.
Teraz? Teda zajtra? rozpačito poobzerala domácu pohromu Ljuba. Normálny chaos normálnej rodiny, ale nikdy by to nemala vidieť cudzia žena!
Nikto okrem Ljuby a jej blízkych to veru nikdy nevidel. Žiakov prijímala Ljuba v kuchyni-jedálni. Tam bol veľký stôl, dosť svetla, pohodlie a miesto. Za ten stôl nikto iný nechodil. Ak predsa čakala hostí, celá domácnosť sa čistila od podlahy po strop. Ljuba bola na rozdiel od kamarátok hanblivá, vadili jej ležérne hodené svetre alebo pokrivené uteráky v kúpeľni, pred návštevou vždy všetko schovávala.
A teta Mara bude chodiť VŠADE! Povie, že Ljuba je zlá gazdiná!
Vyumývané podlahy a poriadok v byte to znamená poriadok aj v hlave! tvrdila mamin hlas v Ljubiných spomienkach. Prvé, čo si ľudia všimnú, keď prídu do domu, je poriadok. A ty, Ljuba, si lajdák! No aký lajdák! Veď nevieš zavesiť ani košeľu! Veď si dievča!
Ljuba zatvorila oči, potriasla hlavou, akoby mama stále stála vedľa nej a Ljuba, teraz už dospelá, mala sklopený pohľad, pretože je neuprataná a nevie byť gazdinou…
V tú ďalšiu, upresnil Kolo.
Tak to ešte ako-tak zamrmlala žena. Idem to povedať Romkovi
Má predsa čas bežať až na kraj svojho domáceho chaosu, všetko vydrhnúť, poupratovať, prevesiť, pozošívať, povyžehľovať
Roman správu o príchode staršej pani, ktorá vychovala jeho otca od bábätka, prijal bez dojmov. Príde a príde, čo má byť?
Mami, upokoj sa! Ži ako žiješ, a hotovo! filozoficky uzavrel budúci biológ Roman, keď pozoroval nervóznu mamu lietať s vysávačom po byte. Je to naša ekosystéma, v nej žijeme. Ona je cudzí organizmus, ktorý k nám poslali na návštevu. Prežije, prežije, neprežije, neprežije. Musí sa adaptovať, myslím.
My nezarastáme, Rombko, my zarastáme! A celý týždeň nebudem mať čas… Ešte čo tak tu stojíš?! Vezmi druhý vysávač a pomáhaj! Hanbiť sa pred jej známymi sa nechcem. Mohla by o mne povedať hocčo! Aj babke Irene.
Babka Irene o tebe dávno vie všetko. Nič z toho nerobí si starosti! mykol Roman ramenami a odišiel.
Ljuba bola rozčúlená, ale za pol hodiny zazvonil zvonček prišiel jej prvý žiak, šišľavý, tučný chlapček Andrejko. Andrejko sa snažil roztočiť motorček jazykom, červenil sa od námahy, žiaril úsmevom, keď ho Ljuba chválila, no ona viac sledovala okom stôl v jedálni, čo treba ešte upratať, čo nežiari a malo by…
Okno! napadlo jej ako blesk. Neumyla som okná!
Okná majú byť také čisté, že ich nebude vidieť! prísne hovorila mama v jej hlave. Čisté okná prezrádzajú dobrú gazdinku, Ljuba! Ty ich len tak handrou pižláš, zanecháš šmuhy!..
Kolko dorazil domov, odohnal Ljubu od generálneho upratovania, cestou do obchodu jej zakaždým rozprával o skvelej tete Mare, ako ho vychovávala, a Ljuba len prikyvovala.
Oci, už sme to pochopili, príde tvoja druhá mama. Môžeme sa k tomu vrátiť inokedy? nevydržal Roman.
Ljuba bola vďačná
Do ďalšej nedele čas ubiehal akoby niekto držal nohu na plyne.
V sobotu išiel Nikolaj po pani Láskovú, Ljuba zrušila všetky hodiny a pripravovala sa na návštevu.
Roman šiel ku kaderníkovi, pes Hugo bol vykúpaný a vyňuchaný až k vrieskaniu, okná žiarili tak, ako mama prikázala.
No, Ljubka, dôjdeme okolo tretej, oznámil Kolo. Nič sa neznepokojujte, venujte sa svojim veciam. Teta Maru je v strese, že nám rozhádže domácnosť.
Rozumiem, čakáme na tretie, teda k obedu.
Na obed plánovala Ljuba upiecť kura, urobiť zemiaky, šalát prijať hostku ako sa patrí.
Vstala o siedmej, poslala Romka von s Hugom a sama vliezla pod sprchu, púšťala si pieseň A mne sa sníva o raketách… Stála, dospievala posledný tón, obliekla si župan, chcela si vyčistiť zuby, keď v predsieni zaštrngal zámok. Mužov hlas zarachotil, odpovedal mu tenší, ostýchavý ženský, Hugo radostne štekal, Roman v pozadí vzdychal.
Zahmlené zrkadlo ukázalo, v akom stave ide vítat hostí…
No, tu sme… povedal Kolo, kývol žene, ktorá s kefkou v ruke a županom na nahom tele pozorovala, ako muž ťahá veľký červený kufor, a za ním cupitá, líca jej horia, pani Lásková osobne. Všetko si obzera, chváli dom, výzdobu, je nadšená, všetko to šarmantné. Len Ljuba myslí na to, že má župan, vlasy desivé, kura v trúbe nie je, Hugo má špinavé labky, podlaha špinavá Hotovo, Ljuba, zlá gazdiná. A už teta Mara pritiahla pery, preskakuje cez blato od Huga, hľadí na utekajúcu Ljubu, tá uteká, rozpačito sa piple.
Tu máš svoju izbu, otvoril Kolo dvere. Ubytuj sa. Pripravím niečo na jedenie. Prezlečiem sa.
Pani Lásková poďakovala, zavrela za chránencem dvere.
… Prečo ste tak skoro?! sykla Ljuba, vykuknúc spoza zásteny. Nečakala som! Nie som pripravená! Kolko, strápnil si ma!
Nikolaj, sediac na posteli, hľadel na jej odraz v skrini, obdivoval gitarové krivky bokov, ramená schládnuté ako brezy…
Čo? zamrmlal.
Hovorím, prečo ste už tu? Ljuba už mala šaty, upravovala vlasy. Zips, buď taký dobrý, zapni.
Aha… Teta Mara má dnes kontrolu u lekára, zabudol som. Preto sme išli skôr, mávol rukou, pristúpil k žene, chcel ju pobozkať, no ona sa vyhla.
Prečo má toľko vecí? spýtala sa.
No… Vy ženy ste vždy nepraktické. Kramárky, jednoducho.
Nikolaj sa znovu zasmial, sám sebe pripadal vtipný…
Sadli si za stôl. Ljuba spravila praženicu, Roman pomáhal s chlebíčkami, keď videl, že mama je na mäkko.
Pani Lásková vošla posledná do kuchyne, rozhliadla sa. Ustúpilo jej miesto vedľa Romka.
Dobrú chuť. Máte to tu veľmi útulné. Ljuba, myslím, že som vám na svadbu dala porcelánový servis s makmi… Nie? Alebo to bolo niekomu inému?..
Ljuba mykla plecami. Servis sa rozbil deň po svadbe. Kolo zhodil krabicu z piateho schodu v tomto byte. Roztrepal sa na márne kúsky…
Nikolaj si nič nepamätal o makoch ani porceláne.
Asi niekomu inému. Ljuba nalievala všetkým kávu.
Ljubka, mne tu ťahá, začala zrazu teta Mara. Môžem si presadnúť na tvoje miesto?
Roman prekvapene zdvihol hlavu, pozrel na mamu. Tá rozpačito mykla plecami.
Nikolaj sa narovnal. On je ochranca, on to vyrieši!
Ljub, presadni si. Nevhodné, keby teta Mara prechladla pred operáciou! zdvihol ju, posunul bližšie k sebe, hostku usadil na jej miesto.
Kolienka som od mala vychovávala, vybalila pani Lásková. Cez deň plienky, taký bol chlapček. Nechcel papať, potom sa polepšil. Ťažký bol chlapec.
Ljuba sa skoro zadusila, Roman sa uškrnul.
A ty, mladý pánko, choď si urobiť úlohy. Kolko pracoval najlepšie ráno, všetko si hneď uložil, povzbudila Mara, zobrala Romanov tanier, mrkla na gazdinú. Tá znova zahanbená, chcela niečo povedať, no nenašla odvahu.
Roman dopil čaj, odišiel.
Poďakovala za raňajky, pani Lásková sa vzdialila do izby, niečo tam prekladala, zavolala Kola, aby jej presunul televízor.
Máte málo kníh, poznamenala, keď vyprevádzali Romana na futbal. Mal by čítať klasiku, napríklad Dostojevského. Pribudla som zopár kníh. Večer sa na to pozrieme, čo Roman vie a nevie, Kolienko.
Iste, teta Maru. Len samý futbal. Nič z neho nebude! prikývol Kolko, žmurkol na syna, strčil mu do ruky tašku s dresom.
On vedel, že teta Mara nosí Dostojevského všade, všade ho dáva na stôl aj v kaviarni, drží v divadle, nosí ho na prechádzky, aj spáva pri ňom. Nečítala z neho, ale vyzerá s ním vzdelane. Aj do nemocnice ho určite vezme, aby každý vedel, aká je letanostá pani.
Roman odišiel, aj Nikolaj.
Kedy idete? spýtala sa Ljuba pani Láskovej.
Ja? K jednej. Ljubka, má už Roman dievča? Za Kolkom behali spolužiačky od šiestej triedy, bol taký zlatý! A veru mal dievča, Ritku. Pokojná bola, ako plastelína. Čo jej povie, spraví. To je dobre, nie? A inak, psa by ste mali skryť z izby! nakukla Mara do Ljubinej izby. A ten botník by som posunula, zavadzia. No a! Pozrite! teta Mara neohrabane zavadila nohou o botník, zhodila topánky aj topánky, Ljubine lodičky. Takétopánky sú škodlivé… Tak idem. Ljubka, ďakujem, že mám kde bývať!
Pani Lásková pohladila Ljubu po pleci a vbehla do výťahu.
Ljuba tam ešte stála, potom zabuchla dvere…
Mami, prečo tu rozkazuje? Aj Huga vyhodila z gauča. A on môže, my mu dovolíme! sťažoval sa Roman po tréningu, hladkajúc psa po hlave. Ten smutne vzdychal.
No… Taká je. Rada vychováva. Ale to nebude dlho, Romi. Vydrž…
Ljuba sa cítila previnilo voči synovi, voči Hugovi, že nie je pani v dome. Ale nič s tým nemohla spraviť. Ako by mohla byť nepríjemná na ženu, čo jej manželovi menila plienky?!
Večer pani Lásková zorganizovala v kuchyni výrobu holúbkov, každému dala prácu a Kolko sa pred ňou pretrhol, ešte ho aj chcel na rukách nosiť.
A ďalej ešte viac. V pondelok teta Mara nastavila budík skoro ráno, všetkých vytiahla, začali robiť rozcvičku.
Tak kedy vás operujú? spýtala sa Ljuba po dychčaní z miesta. Pani Lásková bola zdatná, pustila si časovač, šlo sa štyridsať-desať: štyridsať sekúnd cvičili, desať oddych. Cvičili však nie všetci.
Roman odbehol do školy, nechcel zdravý život. Kolko sa snažil.
Poď, Ljuba! Poď! Ešte trochu! povzbudzoval ju muž.
… No tak kedy? opakovala otázku Ljuba.
Zajtra. Zajtra ma prijímajú. A potom Kolo, navštíviš ma? spýtala sa smutne.
Ale to len na dva dni! Operácia je rutinná! čudoval sa Kolko, potom prikývol
Pondelok bol náročný. Ljube odpadali hodiny deti choré, na chate, nik ju nevolal.
Mobil vyzváňal, vonku krákali vrany, Mara počúvala v izbe Karla Gotta, on spieval husto aj krásne Ach, tá svadba, potom A letím s tebou znova…. Mara si pospevovala, dupkala. Cez matné sklo bolo vidieť, ako tancuje.
Ljuba sa zastavila na chodbe, pozrela, vzdychla…
Len je nervózna, vysvetľoval Kolo. Keď je nervózna, púšťa si Gotta. To ju upokojuje.
Večer, unavená rozčuľovaním, Mara zavolala Romana, chcela s ním prebrať Dostojevského, ale ten odmietol. Teta Mara sa naňho vytreštila, vypočula si všetko čo si myslí o Idiotovi, ktorý už čítal, aj o bývaní pani Márie v ich byte, zhrozila sa, keď Roman tresol jej dverami, potom zavolala Ljubu. Tá, s mobilom pri uchu, rýchlo povedala: Dobre, prídem osobne. Teraz sa poberá do Devínskej Novej Vsi, lebo šišľavý Andrejko je unavený.
Nie! prerušila ju Mara, vytrhla telefón. Nie a nie! Ak chcete, aby mal váš syn logopedický úspech, privezte ho IHNEĎ! Ak nie, robte si po svojom! Starobou vás navštívi málokedy! Máte pol hodiny, inak vás mažem z rozvrhu! Kto som? Sekretárka Ljubicie Michalovej. Dovidenia.
Vrátila mobil Ljube, pozrela z okna. Ljuba prešľapovala, nervózne dýchala, potom zrazu vybuchla. Aj Roman si prišiel vypočuť.
Viete čo, pani Lásková?! Neliezte nám do života! Ani do mojej práce! Holúbky robte vo vlastnej kuchyni. Nezáleží mi, koľkokrát ste menili plienky môjmu mužovi! Stačí. Dosť rozkazovania. Čítajte Dostojevského, cvičte, robte si čo chcete, ale nie tu! A Hugo bude spať tam, kde mu ja poviem! A konzervy budem kupovať, aj keď ste ráno tvrdili, že to nie je zdravé. Je to môj život, môj dom, moji žiaci a ja si sama rozhodnem! Dúfam, že operácia prebehne úspešne, a rýchlo sa vrátite domov. Naozaj dúfam!
Roman zatlieskal, Hugo zaňuchal, pritúlil sa k Ljube, Mara sa z okna otočila a usmiala.
Ljuba zostala zaskočená. Čakala, že ju roznesie, ale…
No a výborne, Ljuba. Nikdy, počuješ, nikdy sa neponižuj. Hovor nie, ak to nie je otázka života a smrti. Si mi sympatická, len som sa bála, že si mäkká, chceš sa zavďačiť každému… Ale nie je to treba. Nech si myslia čo chcú, ty rob svoje. Keď nie, tak nie! Nechceš aby som tu bývala, povedz to. Uľahčuje to život. Buď smelá, ži si po svojom. Prepáč, stará som, občas to prepísknem. Povahovo som vždy bola provokatérka. Kolko vie… Neboj sa. Strašne sa bojím operácie. Hugo, ty si milý pes! pohladkala ho. Chcete želé? Prviezla som jablkové želé, mňam. Roman, dáš si?
Chalan pretočil oči. Už dávno zistil, že ženy sú zvláštne tvory, ale až takto…
Zazvonil zvonček. Pribehol Andrejko. Po lekcii dostal tiež želé. Jeho mama potichu vzala Ljubu bokom, uľavila sa, poprosila, aby ich nevymazala z rozvrhu.
Alebo musím volať vašej sekretárke? opýtala sa ostýchavo.
Nie, nebojte. Máte šikovného chlapca.
Ljuba žmurkla na sekretárku …
Večer, keď Kolko s Romanom odišli hrať playstation, pani Lásková sa uvelebila v kresle a rozprávala príbehy o Kolkovi, ako ho našla pri šúchaní tapiet, ako ho hrešila, ako skoro utopila, keď na zamrznutom rybníku prepadol. Ľahla na ľad, plazila sa za ním, vytiahla ho, potom ho napájala čajom s medom…
Tá Ria sa mi na neho vôbec nepáčila, dodala. Bez charakteru, poddajná… Také nemám rada. Porcelán s makmi mi nechýba. Rozbil sa na šťastie, preto ste takí šťastní. Kolko ma vždy veľmi ľúbil, všetko mi prepáči… Aj ty, prepáč mi, Ljubka. Ďakujem za strechu. Si veľmi dobrá…
Želé sa roztápalo, súmrak za oknom tlel a na východe sa rozžiaril oranžovo-červený pás.
Už čas… zašepkala Mara. Na ôsmu musím byť tam…
Kolko posadil pani Láskovú do auta, viezol ju cez prázdne ulice. Ljuba šla s nimi, sedela vedľa, cítila, ako Maruša drobne drkocie.
Zavolám večer, opravujúc jej kabát, povedala Ljuba. A nebojte sa! Potom späť k nám.
Pani Lásková prikývla. U mladých je dobre, veselo. Roman je jej záhadou vôbec nie je ako otec, odvážny, drzý. Ale, ako on sám hovorí, je to jeho vnútorné prostredie a to študovať môže koľko len chce…
