Denník Natálie
Letné horúčavy sú tento rok neúprosné. Stále sa pristihnem, že o tom premýšľam: ako veľmi sa za dva roky môj život zmenil. Pred dvoma rokmi sa začal môj nový život s Petrom. Naša svadba bola až po dvoch rokoch známosti. Šli sme do toho opatrne, s rozvahou, akoby sme hľadali pevnú pôdu pod nohami na neznámom mieste. Zažili sme svoje sklamania, vieme, že nie vždy sa láska rozvíja rýchlo a hladko. Po tej bolesti a stratách, ktorými sme si obaja prešli, sme obaja dobre vedeli, že tentokrát treba ísť opatrne a s rešpektom jeden voči druhému.
Moja svokra, pani Anna Kmeťová, mlčala, a len ma potajme pozorovala. S Petrom tvorili nádherný pár on bol v jej očiach opäť ten veselý chlapec, ktorého poznala z detstva. Mala som trochu strach, či nebudem v jej očiach tá, čo nahrádza minulosť, ale nikdy nič také nedala najavo. Náhodou, s pani Annou som si rýchlo vytvorila dôverný vzťah. Pamätám si, ako dôrazne som odmietla nasťahovať sa k Petrovi hneď, keď mi to navrhol žila som vtedy ešte s tetou Boženou, ktorá ma prijala po všetkých životných peripetiách. Bola sama, často chorá, a ja jej nechcela odísť zo dňa na deň.
Náš rendez-vous čas sa naťahoval, chvíľu to vyzeralo nekonečne, ale o to viac som videla, aký je Peter pozorný a láskavý. O to viac sme si začali vážiť jeden druhého.
Nakoniec som sa k Anne Kmeťovej presťahovala až krátko pred svadbou a to len preto, že moja teta Božena sa pobrala do neba. Srdcové problémy mala dlho. Veľa som s ňou chodila po lekároch, všetko v domácnosti som brala na seba, lenže čas je neúprosný. Stále mám v živej pamäti ten večer, keď som ju našla v záhradnom altánku s listom od vnuka v ruke a už len slabo som ju oslovila, neveriac, že neodpovedá…
Prišla rýchla záchranka, ale už sa nedalo nič urobiť. Týždne nato som plakala v altánku, spomínajúc, ako sme spolu chodili ku Váhu na prechádzky, varili lekvár na malej letnej kuchynke a spievali si piesne, ako ma bez výčitiek a vypytovania prijala k sebe, keď mi bolo najhoršie. V duchu som jej opakovala ďakujem… za každý deň, ktorý mi bola oporou.
Na druhý deň po pohrebe prišli bratanci tety Boženy a po úradovaní mi jej najstarší vnuk povedal, že podľa závetu mi pripadla časť domu so záhradou vraj si to tak teta priala, lebo vedela, že sa nikto z rodiny nebude chcieť do centra Piešťan sťahovať. Hovoril, že ak by som chcela tú časť prijať, rodina je za.
Odmietla som. Nedokážem. Bol to jej dom, váš rodinný. Ak bude treba, dohliadnem tu, nájdem nájomcov, ale patrí vám… Nakoniec sme to nechali tak, podarilo sa mi dohodnúť dlhodobý prenájom a udržiavam s nimi kontakt, keď prídu letovať s rodinami.
A práve jedna z neterí mi pomáhala, keď som sa pol roka po svadbe ocitla v nemocnici. Diagnóza bola mimomaternicové tehotenstvo. Mali by ste si dať zdravie do poriadku, pani Nováková, hromžila doktorka, lenže je dobre, že ste mali pri sebe mamu inak ste mohli neprežiť! To bola svokra… To je v podstate to isté. Stále je to vaša rodina, vidíte
To vyšetrenie mi otvorilo oči, lekári nevedeli zaručiť, že budem môcť mať deti. Slzy som si nechala až na doma mala som dosť problémov a trápenia, nemala som chuť pred ostatnými vyplakávať. Chcela som byť mamou. Až skoro posadnutosť, priznávam.
Zabrzdila ma práve svokra. Natálka, môžeme sa porozprávať? spýtala sa jedného večera, keď bol Peter služobne v Trenčíne.
Bývali sme už s Petrom vo vlastnon malom byte, ktorý sme kúpili za úspory. Peter už mohol obchody mu išli, svokra začala znova snívať o malom penzióne.
Moji rodičia chceli prispieť na byt, ale Peter zásadne odmietol. Natálka, chcem, aby si mala pocit, že ti dávam domov vlastnými silami. Otec kývol hlavou a uznal Petrov postoj. Aj svokre sa páčil. Zhodli sme sa, že deti necháme na prírodu.
No keď videla, ako ma trápi, že nedokážem otehotnieť, a že Peter je zneistený, svokra zasiahla: Dlho som sa nevedela vyrozprávať zo svojich obáv. Že nikdy nebude mať deti. Že možno budem musieť Petra pustiť… Ale veď ty si mu už teraz zachránila život, o tom nevieš? hovorila mi Anna Kmeťová. Rozprávala mi, že im potomok dlho neprichádzal, že vyčítala mužovi, že ju vraj chce len pre dieťa. Takmer sa rozišli!
Nepozeraj sa na materstvo ako jediný cieľ. Ste rodina aj bez toho. A keď sa podarí príde to vždy vtedy, keď to človek najmenej čaká. Ani ja som netušila, že čakám Petra, až kým som necítila prvé pohyby! smiala sa pomedzi slzy.
A prečo sa neporaď s Katkou, nevestou Boženinej neteri? Je gynekologička, navrhla.
Ako som len na to mohla zabudnúť? O týždeň som už bola v Košiciach na vyšetreniach. Katka bola úžasná a postarala sa, aby som mala tie najlepšie výsledky. A o rok sa nám narodili dvojičky!
A ako sa nám menil život: Peter hneď navrhol rozšíriť byt. Nielen to po roku k nám pribudla aj malá Julka. Rozhodli sme sa ju adoptovať. Bola to dcérka Petrovej spolužiačky zo základky, čo mala rakovinu. Zabezpečili sme peniaze na liečbu do Bratislavy, ale žiaľ, neprežila a poprosila, či by sme sa o dcérku nepostarali. Nemohli sme odmietnuť…
Naša malá domácnosť bola zrazu plná detí, smiechu a chaosu. Anna Kmeťová bola prvá, kto navrhol, aby sme investovali peniaze, ktoré odkladala na penzión, do väčšieho bytu. Mala radosť z každého vnúčaťa a povedala mi: Mojím penziónom sú už len vnúčatá!
A prišla prvá prekážka v podobe Emy predsedníčka vchodu, bývala nad nami. Mala o nás neustále starosť: vraj veľa ľudí u nás, deti bosé po chodbe, najmladšia dcéra stále spí, keď ju vezmeme von. Podozrievala nás, akoby sa v našej rodine dialo niečo nekalé.
Susedky len zamávali rukou, že určite preháňa. Aj lekvár jej synovia rozbíjali na trávniku, bosé nohy v horúčave veď nevadia. Ale Ema bola neústupná! Nie je možné, aby bolo všetko také dokonalé! Určite niečo skrývajú, vrčala stále.
Vieme všetci, prečo je Ema taká. Vyrastala v prísne katolíckej rodine funkcionárov, doma disciplína vládla nielen na papieri, násilie bolo pod povrchom. Zo synov a Emy boli na verejnosti vždy príkladné deti, doma však prežili detstvo v temnote. Za roky sa vzťahy s bratmi rozpadli, kontakt už nie je. Ema je sama, opustila partnera kvôli psíkovi. Stačil jeden nešetrný pohyb voči malej čivave a vzala ju, zbalila veci a odišla. Ostala jej len starý byt po babke a predzáhradka plná ruží krásnejších som nikdy nevidela.
A tiež jej zostalo veľa bolesti v srdci. Nikdy sa nedomnievala, že by mohla niekoho milovať ľudí sa bojí, neverí im. Azda preto má potrebu všetko kontrolovať a dohliadať a najviac na nás.
Jedného dňa, keď som si na chvíľu oddýchla s deťmi pred domom, Ema ma zastavila: Prečo behajú vaši chlapci bosí po dvore? Nemáte na topánky? Iba som sa pousmiala, veď ich kopačky stáli viac ako Petrove najlepšie tenisky vytýkať mi nedostatok starostlivosti bola čistá irónia!
V tom sa však Eme zatočila hlava a zrútila sa na záhrade. Okamžite som jej podala vodu, zavolala sanitku a ostala s ňou až do noci v nemocnici. Malý mozgový prípad, povedali. Zostala som pri nej aj potom nemala nikoho blízkeho.
Prečo? zašepkala v bolestiach. Pretože každý potrebuje niekoho. Aj vy, Ema. Viem, aké je byť sama. Zdalo sa mi, že po prvý raz v nej čosi zmäklo, akoby stratila svoju tvrdosť a v očiach mala vďaku zmiešanú so smútkom.
Odvtedy je naša spolupráca iná. Stala sa dobrovoľnou tetou našich detí, často ich stráži, rozpráva im príbehy.
Dnes sme sedeli spolu na lavičke. Ema sledovala, ako dvojičky vyvádzajú, Julka sedí ticho vedľa. Ako to zvládaš, Natália? Si šťastná? spýtala sa.
Na chvíľu som sa odmlčala a zamyslela človeka často prekvapia jednoduché otázky. Čo je vlastne šťastie? Rodina, zdravie, pocit domova? Ak je to tak, môžem povedať: áno, som šťastná. Naozaj. Viem, že mám všetko, po čom som kedysi túžila.
Nech je akákoľvek horúčava, zrazu mám pocit, že s úsmevom, ktorý mi úsmevom opätuje aj Ema, sa svet stáva trochu sviežejší. Alebo aspoň naše miesto pod slovenským slnkom.
