Vieš čo, predstav si slovenský mrazivý november roku 1941, keď vietor fúkal cez holé konáre stromov v okolí Ružomberka a chytal posledné teplé kúsky zo zamrznutej zeme. Cesta bola rozbahnenej brečky a starý voz ledva prechádzal hlbokými koľajami plnými ľadovej vody.
Do nemocnice to nezvládneme, čo je toto za hroznú cestu! hlas jej preskakoval od sĺz unavenej Márie Štefanovej, ktorá si utierala oči.
Vydržíme, Maruška, len sa neboj, uistil ju jej muž, Tichomír Petráš, a neúnavne popoháňal unaveného hnedáka, aj keď mu od zimy tuhli prsty na povraze.
Na sene v prevoze ležala ich mladá dcéra, potichu vzdychajúc od bolesti. Myslela iba na to, aby sa to všetko skončilo, nech už je od tohto trápenia voľná. Osud im to opäť sťažil babica zlomená noha, dedinský felčiar išiel za iným chorým, len čo by bolo treba rodiť.
Mysli na bábetko, myslí na Milana, na svojho muža, hladila jej brucho mama.
Stále na nich myslím, mami.
Ako by si chcela dievčatko volať? Martuška ju chcela rozptýliť.
Milan povedal, keď dievča, tak nech je Vierka, a keď chlapec Štefko.
To sú krásne mená, dcérenka. Náš tatinko to zvládne, ja tomu verím. Pozri, už sú vidieť komíny z fabriky, už sme na prahu mesta…
Keď konečne dorazili k nemocnici, začali kontrakcie, a o chviľku bola na svete drobnučká, ružová dcérka, ktorá svojím prvým výkrikom naplnila izbu životom. Ju mladá mama, Klára, pohladila a všetky bolesti razom zmizli v sile lásky.
Vierka, tak ťa pomenoval otec. On sa vráti z vojny a všetko bude dobré. Si naša nádej…
Klára cítila túžbu hneď napísať Milanovi, preto len čo sestrička vzala bábätko na prehliadku, poprosila o papier.
Počkajte, pani Petrášová, donesiem vám všetko potrebné, mrmlala sestrička, nervózne trieskajúc zošitmi.
Deje sa niečo? nesmelo sa Klára spýtala.
Teraz nie, mám robotu, odsekla bez pohľadu.
Klára sa vrátila, v izbe akurát balila svoje veci druhá rodička, mladučká Alžbetka.
Už vás púšťajú domov? klára len tak zo zvedavosti.
Hej, už idem domov, šepkala, no v očiach jej bola nekonečná prázdnota. Každý pohyb jej bol ťažký, akoby v tej izbe nechávala vlastnú dušu. Klára ešte chvíľu premýšľala, keď jej sestrička posunula papier a už dverami zmizla so zamračeným výrazom.
Prečo ju už pustili domov a mne povedali ležať ešte tri-štyri dni? šomrala Klára.
Sama odišla. Nechala tu svoje dieťa, nemá ho ako odniesť. Hej, poznáme také príbehy, niektoré to len porodia, a potom nechcú mať nič spoločné so zodpovednosťou.
A bolo to dievča? Klára sa zarazila. Ani si nevedela predstaviť, ako niekto môže nechať vlastné dieťa.
Dievča. Pekné, silné. Čo už viac treba?
Klára nedokázala zaspať. Keď jej o chvíľu na dojčenie priviezli Vierku, prešla cestou naspäť okolo izby, z ktorej šlo úpenlivé detské plačlivé kvílenie. Myslela, že plače jej malá, vbehla, ale Vierka spokojne spala v kolíske no v druhej v rohu plakalo cudzie dievčatko.
Čo tu chcete? ostražito sa ozvala staršia opatrovateľka.
Myslela som, že plače moja. Tak jej skúsme zavolať mamu, nech ju vezme na ruky.
Táto nemá. Tá druhá matka ju tu nechala. Pôjde do detského domova.
Kláre prišlo zle. Pri večeri, hoci so silou ledva dotiahla list Milanovi, stále ju mátala opustená malá, ktorú sa nik nechystal pohladkať.
Ráno na raňajky znova počula známy plač. Poprosila sestričku, nech jej dovolí malej dať napiť svojho mlieka.
A to ako? Ona si zvykne a pôjde do domova? To nie! Už dosť! My tu nie sme detský domov.
Klára sa nedala, šla za doktorom.
Pán doktor, prosím vás, pustite ma s tým dieťaťom domov. Sama sa o ňu postarám, mám dosť mlieka, vyrastie s našimi.
Doktor zostal chvíľu zarazený, no keď uvidel jej odhodlanie, len kývol a podpísal.
Klára pribehla do oddelenia, kde už začula piskľavý hlas opatrovateľky, no bola rozhodná: Podajte mi tú dievčinu. Vezmem si ju. Odteraz bude moja. Vzala ju do náručia, pritisla k prsníku a v tej chvíli cítila, že sa stala vlastná.
Všetko bude dobré, moja. Už ťa neopustím. Ty budeš teraz naša Ľubka. Ľuba a Vierka, také meno tu chýbalo…
Klára sa rozhodla a keď sa vrátili s vozom domov, chceli to predstierať pred mamou: Dvojičky, mami! Máme dve dcéry, Ľubku a Vierku.
Ani sa nepodobajú, ale aspoň ich rozoznám lepšie.
Veď niesu dvojičky, ale dvojčatá…
Nerobila rozdiel, už od prvého dňa ich ľúbila rovnako. Hneď na druhý deň hodila list do modrej schránky na dedinskej pošte aj s pravdou pre Milana: narodila sa im dcéra, k nej domov pribrala aj opustené dieťa.
Roky šli. Dievčatá rástli, Ľubka i Vierka boli krásne, zdravé, veselé. Klára ich mala za svoje, nikdy ani len nezaváhala, že Ľubu nevynosila. Mama i otec pomáhali, ako len mohli. Milano, ten sa šťastne vrátil z vojny až o rok šťastie, že sa vtedy domov vrátil skoro celý Ružomberok. A keď jedného dňa na dvore deti bežali a hlásili: Vojsko prichádza! Milan konečne vkročil do dvora.
Objal Kláru, ona sa rozplakala od radosti, všetci ho vítali ako hrdinu. Deti čakali so starým otcom v záhrade plnej jarabín to bola ich pýcha, každý rok varili džemy a compóty.
Dni utekali, prišli roky, Kláre a Milanovi ostali už len dievčatá. Po rokoch boli obe už slečny osemnásťročné, samostatné, no otcovi sa stále zdali ako jeho malé bábätká. Vierka sa páčila miestnemu Vladovi, Ľubku začal obchádzať traktorista Gabo.
Klára vedela, že dievky chodia do záhrady randevať, aj keď Milan žiarlil na celé to parenie. Kto by sa čudoval? Veď boli ich jedinú radosť.
Jedného dňa išla Vierka odniesť misu kapusty k tete Agáte, Ľubka už bežala do jarabín, za Gabom. Zrazu krik:
Mami! Príď sem! Aj otca! Niečo sa stalo, dievča vydesené.
A v tej chvíli už vošla bránkou cudzia elegantná pani z mesta, s módnym klobúkom a šatami, čo tu nikto nenosil.
Dobrý deň, usmievala sa, ale Klára cítila v bruchu tie povestné motýle. Klára Petrášová? Ja som Nina Havelková… pamätáte na mňa z nemocnice, november štyridsaťjeden?
Klára zbledla.
Chcem vidieť svoju dcéru.
Čože? Milan vyskočil, oči mu svietili zlosťou.
Klára vám nikdy nepovedala pravdu, že? Jedna z tých vašich dcér nie je vaša…
Klára ticho plakala, spomínala noci bez spánku, starosti, bolesti a teraz toto?
Nina vysvetľovala, že bola sedliacke dievča, ostala sama s tehotenstvom, otec by ju vyhnal, bála sa. Nakoniec ostala žiť v meste, postupne nemohla mať deti a až po rokoch získala odvahu svoju dcéru vyhľadať.
Tak ty len tak prídeš a myslíš, že si po rokoch vezmeš dievča, o ktoré sme sa starali so všetkou láskou? Milan už zlostne tresol stoličku o podlahu.
Vierka medzičasom všetko počula za dverami. Mama, ktorá z nás je…?
Klára, celá zlomená, priznala, že Ľubka.
Potom všetko bolo, ako keď búrka vrazí rovno do srdca Ľubka sa rozplakala, druhá vybehla preč, cudzia žena odišla. Ľubka zanechala len odkaz: Nedokážem žiť tam, kde som bola klamaná celý život.
Prešiel mesiac. Klára chodila každý deň do jarabínovej záhrady, v slzách. Milan ju objímal, utešoval, že sa Ľubka vráti. Gabo bol hotový zúfalec, nenašiel bez nej pokoj.
Jedného rána sedeli pri lavičke pod starou jarabinou, keď sa ku nim vracala Ľubka: Mami, už som chcela byť silná, že to všetko zvládnem bez vás, no nedalo sa. Snívať o doma mi nedovolilo spať. Tá pani, nech sa snažila akokoľvek, mama pre mňa nebude. Domov je tu, v tejto jarabinovej aleji…
A všetko opäť zapadlo na svoje miesto. O pár dní boli v dedine dve svadby Vierka s Vladom, Ľubka s Gabom. Svadba pod jarabinami, biele šaty v kontraste s červeno-oranžovými strapcami, celý Ružomberok sa bavil.
Nina Havelková už nikdy do dediny neprišla. Ľubka zabudla na bolesť, naučila sa, že mamou je tá, čo ťa miluje deň čo deň, čo liečila tvoje kolená, delila sa o posledný krajec chleba a plakáva s tebou v noci. Že domov nenájdeš v meste, ale tam, kde ťa srdce ťahá každý deň.
A taký bol ich jarabinový príbeh horký, sladký, slovenský, ale predovšetkým skutočne láskavý.
