PODIVUHODNÝ ŽIVOT
Na svadbe mojej kamarátky Janky sme sa zabávali dva dni a dve noci opití, sýti a nesmierne veselí. Ženích bol ako z reklamy na šťastie neskutočne pekný. Vyzeral ako keby ho k nám prisnil niekto so slabosťou pre krásu bledomodré oči ako rozkvitnuté nevädze, riasy dlhé, husté, až hanblivé pre muža (prečo príroda obdarí chlapa takými pokladmi, keď by sa zišlo nám?), brada pevná, nos akoby ho vystružlikal sochár a tvár jemná, na dotyk snáď zamatová, no zároveň s nádychom južného slnka. Na záver asi dva metre výšky a ramená široké ako staré pluhy. Keby sme Janku nemali rady, asi by sme sa pohádali priamo na svadobnej hostine, komu bude patriť tento exemplár. Ale Jankin muž Vladimír bol skutočne očarujúci.
Ty si teda ulovila krásavca! smiali sme sa na Janku a každá sa tvárila ešte opustenejšie, len aby nás Vladimír alebo niekto z jeho rovnako krásnych bratov či bratancov náhodou poľutoval.
Dievčatá, veď to ani nie je o tom! Ja som sa do Vlada zamilovala pre jeho jednoduchosť, rozprávala spokojne Janka. Je z dediny, vyrastal s babkou, všetko si opraví sám, šikovný ako málokto. Spoznali sme sa, keď naši kupovali záhradu v jeho rodnej dedine. Je citlivý, dobrý a spoľahlivý. Vedie hospodárstvo, stará sa o dom, všetko má pod palcom. Pravý chlap! Len s ťažkosťou som ho prehovorila, aby sa presťahoval do Bratislavy trvalo mi to skoro desať nocí, kým som ho presvedčila, haha.
Vlado bol úspešný v novom živote zapadol do rodiny aj práce, za pár rokov z neho bol špecialista na dobré víno, orientoval sa v politike, umení, cestovaní, ekonomických indexoch, športoch, skladbe parfémov a zabudol svoj východniarsky prízvuk. Sadol za volant auta, ktoré dostali mladí do daru od Jankinho otca, a zamestnal sa v jeho firme. To, kto podaroval byt, si domyslite.
V druhom roku manželstva sa u Vlada objavila slabosť pre biele ponožky. Vyžadoval ich vždy snežobiele doma, v hosťoch, v gumákoch, aj keď stál bosý na špinavej zemi v prevádzke. Janka túto lásku nezdieľala, no trpezlivo umývala dlážky dvakrát denne a nakupovala bielidlá. Tak Vlado dostal prezývku Ponožka.
O tom, že má Vladimír milenku, Janka zistila v ôsmom mesiaci tehotenstva. Náhodou, milenka bola vo veľmi podobnom stave. Ponožka bol vyhodený z domu, prepustený z práce, preklínaný i oplakaný do 24 hodín. Potom prišli ťarbavé, lepkavé dni smutnej jesene Janka ležala na svojej obrovskej posteli ako Lenin v mauzóleu, oči suché, do stropu.
Budem plakať neskôr. Teraz je to škodlivé pre bábätko, šepkala.
Striedali sme sa pri nej ako stráže, podporovali mlčaním, hoci nám všetkým zvieralo srdcia. Ale potrebné bolo len mlčať a počkať. Na prepustení z nemocnice bola pohoda balóniky, šu-mor, prosby personálu, aby nás pustili na chvíľu na čaj a túžba utiecť do západu slnka medzi medvede a kolotočárov, prajúc všetkým zdravie a šťastie. Novopečený dedo sa snažil zo všetkých najviac: v noci nakreslil pod okno veľkými písmenami: ĎAKUJEM ZA VNÚČIKA!, a snažil sa spievať serenádu, kým ho nevyviedla ochranka. Prísny muž z ochranky ho potom zaviedol do búdky a nechal vypočuť si šťastného deda pri konaku, mimo verejného poriadku.
V deň odchodu z pôrodnice bol dedo čulý, svieži, svetielkoval radosťou. Plakal z pýchy, z radosti, do miery, ako sa patrí. Plakali sme s ním všetci, smiali sa, bozkávali Janku, opatrne nazreli do modrej obálky a horlivo mlčali o tatom gréckom nose malého Igoríka. Len Janka ani teraz neplakala:
Niekedy neskôr. Veď čo ak by to uškodilo mlieku?
Janka s nami mlčky žila ešte dva mesiace, potom vstala zo svojej mauzóleovej postele, vzala obrovskú túžbu kričať a plakať a vybrala sa za Vladom. Bez síry a zápaliek, len so zlostným odhodlaním vykrútiť mu uši, vytrieskať našaťkovými päsťami steny, poriadne vyčistiť žalúdok, vyhnať bolesť, ktorá ju držala pripútanú celú tú jeseň všetko to hodiť späť tomu, kto rozbil jej predstavu šťastnej rodiny: Vladovi, ktorý mal byť všetko, a teraz bol len niekde preč.
A ešte mala chuť pozrieť sa do očí tej bezškrupulóznej tvory, ktorá spáva s cudzím mužom. Tie oči budú určite drzé, a podľa všetkého krásne! Práve do tých očí si Janka plánovala vypľuť. A keď bude treba, aj si zaryje.
Kde je Vladova milenka, si Janka vypočula od ochotných dôchodkýň pred panelákom, keď kočíkovala. Zastavili ju, pripomenuli jej, že Vlado je proste darebák, do podrobností rozkreslili trasu k hniezdu neverníkov a ponúkli hneď aj nápady na pomstu. Mala chuť ujsť, nepočúvať viac, no neodišla.
A tak stojí pod ošúchanou bratislavskou bytovkou a potrebuje len prejsť na piaty poschodie na protest, na výkrik, na výsmech.
Na prvom poschodí ju napadlo, že dnes má také šťastie, že určite nebude doma nik, a stráca len čas. Na druhom že by to vlastne bolo fajn. Na treťom začula zhora zúfalý detský plač.
Otvorila jej dvere chudá, uplakaná dievčina, vôbec nevhodná na rolu osudovej ženy skôr nešťastnice roztrasenej na kostiach. Kým si Janka neveriacky obzerala svoj konkurentný prívažok, v byte ďalej reval dieťa.
Dobrý deň, Janka. Vlado tu nie je, odišiel od nás pred dvoma týždňami. Kam, netuším, zafučala dievčina a sadla si k stene na zem.
Janku zrazu prešla chuť hádať sa. Hneď by vošla, upokojila dieťa, pohladila vlas tejto stratenej mamy, pozrela sa na ňu nejak tak zvrchu. Lež dieťa bolo suché, očká napuchnuté, na čele žilka, hlas ochrýpelý určite hladné. A matka ležala na podlahe, nariekala ako ranená vidra.
V chladničke bola prázdnota, v kredenci hrkotal len prach. Na kuchynskom stole ležal nedokončený list s desivými slovami: Prosím v mojej smr až zamrazilo.
Dievča sa dusilo slzami a Janke, ako blízkej kamarátke, rozprávalo nemá kam ísť, byt je len na pár dní, mlieko sa stratilo, Vlado je preč, peniaze žiadne. Hanbí sa, ľutuje, prosí o odpustenie, kľudne nech ju Janka udrie. A syn je Pavol, nech si to Janka zapamätá. Pavlík bol starší od Igoríka len o deväť dní.
Domov utekala Janka rýchlo o dvadsať minút bude Igor potrebovať mlieko. Niesla dve mohutné tašky od Oľgy, samej spotenej Oľgy, ktorá cupitala vedľa nej a niesla sýteho Pavlíka. Cestou rozmýšľala, ako dá do bytu ďalšie dve postele.
O tri roky sme tancovali na Oľginej svadbe, o štyri na Jankinej. Jankin nový muž neznáša biele ponožky, verí, že život treba robiť veselý a miluje svoju ženu, syna aj dve dcérky. Oľga je mamou štyroch chlapcov a jej muž nikdy nestratil vieru v malú dcérkuNa každom spoločnom stretnutí sa Janka vždy hlasno smeje a pri tanci len občas pohladí pohľadom syna i obe dievčatá, aby si uistila, že všetko naozaj patrí jej to šťastie i šum života. Žmurkne na Oľgu, keď im deti zvŕtajú pod nohami, lebo presne vedia, ako chutí zlomené srdce, i ako sa varí polievka z ničoho, keď je smiech drahší než chlieb. Oľga jej potajomky pošle úsmev, obaja chlapci so skrvavenými kolenami veselo vykrikujú na dvore, zatiaľ čo ich nové rodiny sedia spolu, tak jednoduché a také výnimočné zároveň.
Keď nad Bratislavou zapadne slnko, Janka na chvíľu stíši hudbu, láskyplne objíme manžela a šepne: Vieš, život je asi fakt len obyčajný zázrak. A kým jej v očiach zablisne prvá, skutočná slza radosti, všetci naokolo vedia, že práve začali tie najkrajšie dni ich podivuhodného života.
