Dnes ráno, 8. februára
Zobudil som sa ešte pred úsvitom, v chalupe na kraji Turčianskych lesov, kde už celé desaťročia žijem sám. Ešte mám pred očami ten čulý dvorec, kde sa kedysi hrávali deti a v kuchyni rozvoniaval guláš. Zostalo však len ticho Zuzana už dávno leží na miestnom cintoríne, môj syn Martin žije pri Bratislave a ozýva sa maximálne na Vianoce. Celý dom pri jazere je stíchnutý a prázdny.
Samota mi už neprekáža. Každé ráno vynesiem popol z pece, natiahnem si starý sveter a postavím sa na dvor. Sledujem, ako sa hmla dvíha nad lesom, a sem-tam počujem prasknutie konára v diaľke možno srnky, možno líška. Ale nikdy žiadne divé zviera neprišlo tak blízko k domu.
Dnes ráno ma však zobudil nezvykle silný úder na dvere. Najskôr som si myslel, že znovu vietor šermuje konármi, ale ten zvuk bol ťažký, až naliehavý.
Obliekol som si kabát, otvoril dvere, a na verande stála obrovská medvedica. Dýchala ako pec, studený vzduch sa jej paril z papule a na hnedých chlpiskách mala srieň. Ale to nie bolo to najčudnejšie niesla v papuli malé medvieďa.
Stála nehybne a ticho, jej oči boli veľké a plné úzkosti, žiadna zlosť, len čistý strach o mláďa. Malé medvieďa ležalo v snehu, takmer sa nehýbalo, a keď som sa priblížil (dosť nezmyselne odvážny, keď tak spätne premýšľam), uvidel som na jeho packe tenkú železnú slučku pytliacky očko. Mladému medvedíkovi ledva tiekol dych, krv mu zafarbila sneh.
Triedol som si ruky, či to vôbec zvládnem. Ale zohnul som sa, rozopol pascu, medvedík len ticho zaúpěl, potom úplne zoslabol. Zobral som ho dnu, položil k peci, zakryl baranicou a trieł packu, až kým sa mu nevrátila trocha života.
Medvedica celú tú dobu sedela predo dverami, čakala a so smútkom sledovala každý môj pohyb.
Po čase sa medvedík prebral, očká mu zasvietili. Vyniesol som ho na prah. Medvedica pristúpila, jemne vzala potomka do tlamy. Nečakane sa mi hlavou otrela o ruku, až sa mi stiahlo srdce. Potom kráčala do tmavého lesa, s malým zachráneným medvedíkom.
Na druhý deň som obišiel húštiny nad Piatrovou a našiel ďalšie ilegálne pasce všetky som rozsekal sekerou.
Od toho dňa chodím do hory znovu každý deň, ako kedysi, keď bol ešte život v mojom dome i v srdci. Neprestávam myslieť na to podivné ráno ako si príroda vypýta pomoc, keď je najhoršie.
