V mojej pedagogickej praxi sa mi raz stal takýto príbeh. Do mojej triedy chodil chlapec menom Miško. Narodil sa s viacerými zdravotnými problémami: oneskorený vývin, srdiečko neposlúchalo a navyše mal rázštep pery a podnebia.
Do štyroch rokov vôbec nebolo rozumieť, čo hovorí. Keď mal šesť, po nekonečných cvičeniach s odborníkmi sa mu podarilo reč viac-menej zlepšiť. Stále síce hovoril nosovo a so zvláštnym zafarbením hlasu, no už sa dalo pochopiť, čo presne chce povedať.
Prišiel marec, posledný rok v škôlke. Blížil sa Deň žien. Rozhodli sme sa, že práve Miškovi dáme jednu z básničiek, nech ju zarecituje. On mal totiž komplex zo svojej reči, aj z jazvy na pere. Samozrejme, vedeli sme, aký veľký stres ho to môže stáť, aké veľké riziko podstupujeme. Ale veď v skleníkových podmienkach sa predsa človek nestáva silným potreboval to zažiť, aby sám sebe dokázal, že na to má, že je rovnaký ako ostatní.
Tým skôr, že to sám veľmi chcel: keď deti recitovali, pohyboval ticho perami a všetko si skúšal sám pre seba.
Miškovou básničkou bola ukážka o mame. Jeho mama bola veľmi šťastná, že jej syn dostal tú česť ani nedúfala, že by to Miškovi zverili. Aj Miško si myslel, že jemu sa určite neuľahčí, veď bol predsa iný ako ostatní.
A tak obaja trénovali a trénovali každý deň si opakovali verše: pred zrkadlom, navzájom pred sebou, potichu, nahlas, pred rodinou, na preteky.
A nastal deň vystúpenia. Prišla Miškova chvíľa recitovať. Stál pred nami vystrašený, no ustúpiť odmietol. Povedal, že recituje pre mamu naučil sa to len pre ňu.
Miško vyšiel na javisko, v obleku s motýlikom, postavil sa a začal recitovať. Pekne, zreteľne na začiatku. Potom ho ale zmohla tréma, začal sa zasekávať. Dostával sa k veršom:
Z rebríka odpovedal Peťo: Mama je pilotka? A čo je na tom? Ale Miško, napríklad, jeho mama je (namáhavo si spomína na zložité slovo) mama je kon-di-cio-nérka!
Z publika sa ozvali chichoty. Miško sčervenel, sklopil hlavu, schoval ruky do vreciek nohavíc a nadurdene pokračoval:
A u Feriho a u Vierky, ich mamy sú…
Kondicionérky! zakričal niekto šibalsky zozadu. Sa nahlas rozosmiali viacerí diváci.
Miško sa otočil a ušiel. Našla som ho na chodbe pri stene, kde si zúrivo utieral slzy do rukáva. Sklonila som sa mu k ušku a vravím, že ten človek vzadu to myslel ako žart, ale bol to hlúpy vtip. Opýtala som sa, či by nechcel skúsiť recitovať ešte raz, pre maminku a možno aj pre mňa.
Tentoraz so správnym slovom policajtka. Ak by sa pomýlil, ihneď mu pošepnem. Vzlykal, krútil hlavou, ale neskôr prikývol. Že chce, ale má strach. Sľúbila som, že budem stáť vedľa neho, držať ho za ruku a hneď mu poradím.
Súhlasil. Odovzdala som ho milej pani upratovačke, aby mu očistila rozplačkanú tváričku, a rýchlo som sa vrátila do sály. Po ďalšom vystúpení som si vypýtala slovo. Do dnes si pamätám, čo som povedala.
Miško má šesť rokov vravím. Väčšinu detstva strávil v nemocniciach a liečebniach. Mal viac operácií než narodenín. Dlho nevedel hovoriť, no teraz, tento rok, sa to naučil. A dnes nabral odvahu vystúpiť pred vami s básničkou. Chce ju zarecitovať, ale len pre svoju mamu. Prosím, podporte ho a vypočujte si ho. Je to preňho veľmi ťažké.
V sále zavládlo ticho. Doviedla som Miška spoza závesu, opieral sa mi o ruku a pozeral do zeme. Malý, statný chlapec s odstávajúcou spodnou perou. Vyplakané oči, ale húževnatý v pohľade.
Miško, poď! zvolala jeho mama.
Poď, Miško! zakričel ten istý, veselý hlas zozadu. Prisadla som si k malému a chytila ho za ruku.
Poď, Miško šepkám. Pre mamu.
Miško sa nadýchol a začal odznova. Pri krkolomnej časti už nespravil chybu:
– Z rebríka odpovedal Peťo: Mama je pilotka? A čo je na tom! Ale Miško, napríklad, jeho mama je po-li-cajtka! A u Feriho i u Vierky, mamy sú in-ži-nierky!
Pozrel sa do publika priam s výzvou v očiach.
Taký potlesk náš malý kultúrny dom ešte nezažil. Tliekali všetci rodičia, deti, učiteľky, upratovačky. Niektorí dokonca vstali. Ďalej v básni už pokračovať nemusel v tej chvíli to už nebolo treba. Všetko dokázal.
Po predstavení si ma bokom zavolala pani hudobníčka.
Dala by som ti po zadku! povedala.
A ja som sa rozplakala. Všetky emócie zo dňa sa vo mne vyliali. Žena sa usmiala, zavrela dvere, potom ma pousadila.
Na to, že si skoro pokazila vystúpenie sa výprask aj patrí, ale víťazov nikto nesúdi. A ty s Miškom ste víťazi. Umy sa a poď za deťmi.
Prečo som si na to spomenula práve teraz, po trinástich rokoch? Lebo som nedávno stretla Miškovu mamu v meste, a tá ma hneď spoznala. Povedala, že Miško tento rok nastúpil na vysokú školu, na denné štúdium prijali ho hneď na prvý pokus so samými jednotkami. A viete, na aký odbor? Na filológiu!
Ešte mi odkázala Miškove slová: Keby nebolo toho vystúpenia, navždy by som ostal postihnutý.
A čo je najdôležitejšie v tomto príbehu? Vytrvalosť, vnútorná sila Najpodstatnejšie však je, že z hendikepovaného dieťaťa vyrástol plnohodnotný človek! A pomohli mu k tomu ľudia navôkol! Buďme trpezlivejší a láskavejší!
