V roku 2018 si Peter Novotný, 34-ročný chlap z okolia Partizánskeho, naplno zaumienil, že unikne z biedy vďaka chovu ošípaných. Prenajal si opustený kus kopca neďaleko dediny Uhrovec a začal si tam budovať malú farmu na prasiatka.
Všetko, čo mal, do toho vrazil aj peniaze, ktoré si požičal v Slovenskej sporiteľni. Postavil ohrady, vykopal studňu a kúpil tridsať malých prasiatok.
Keď ich prvýkrát priviezol na kopec, s hrdosťou povedal svojej manželke Ľubici, ktorá mala vtedy 31 rokov:
Len vydrž so mnou, Ľubka. O rok si postavíme vlastný dom.
No rýchlo zistil, že televízne príbehy o zbohatnutí nie sú realita.
Ani neubehli tri mesiace a Slovenskom sa začala šíriť africká prasacia chrípka. Jedna farma po druhej v okolí krachovala. Niektorí susedia museli kvôli celkovému zničeniu choroby spáliť všetky svoje prasiatka. Vrchmi vtedy visel ťažký dym celé týždne.
Ľubica sa bála.
Predajme ich, kým sú ešte zdravé, prosila.
Ale Peter si viedol svoje.
To prejde. Musíme len vydržať.
Od ustavičného stresu, starostí a neprespaných nocí zoslabol. Skočil až do nemocnice v Topoľčanoch kvôli totálnemu vyčerpaniu. Viac ako mesiac sa dával dokopy u svokrovcov na Orave.
Keď sa vrátil späť na kopec, polovica prasiatok už bola fuč. Krmivo zdraželo dvojnásobne. Banka mu začala volať kvôli splátkam úveru.
Každú noc, keď na plechovú strechu farmy bubnoval dážď, mal pocit, že sa mu všetko stáva prachom.
Až raz večer po ďalšom výhražnom telefonáte od veriteľa, len tak sadol na zem a potichu povedal:
Kašlem na to.
Na druhý deň zavrel farmu. Odovzdal kľúče prenajímateľovi, ujovi Martišovi, a zišiel z kopca dolu. Nedokázal sa pozerať na to, ako sa jeho sen rozpadáva. V duchu už všetko odpísal.
Päť rokov sa na ten kopec nevrátil.
S Ľubicou sa presťahovali do Bratislavy a išli robiť do fabriky. Žili síce jednoducho, ale mali pokoj.
Keď sa niekto zmienil o chove ošípaných, Peter sa len trpko pousmial.
Všetky peniaze som nakŕmil kopcu.
No začiatkom tohto roka mu zrazu volal ujo Martiš, trasúcim hlasom.
Peter, poď sem hore. Na starej farme sa niečo stalo.
Na druhý deň Peter cestoval vyše 60 kilometrov späť. Starý poľný chodník zarastal, už ho ani nebolo vidieť, všade stromy a kriaky, akoby to nikto desaťročia neprešiel.
Ako stúpal, cítil len stiesnenosť.
Je farma zrúcaná? Alebo po nej už nič nezostalo?
Keď zahol za posledný záhyb, zastavil sa v nemom úžase.
Miesto, kde nechal svoj sen, žilo.
Z farmy zostala opustená, zarastená budova. Hrdzavú plechovú strechu zakryli viniče, všade hustá zeleň a blato splývalo s lesom. Stromy vyrástli, chodník zanikol úplne.
A práve vtedy začul známe zvuky.
Kvak… kvak…
Zostal stáť.
Pomaličky pristúpil k ohrade, ktorú už takmer pohltili buriny. Nakukol dnu a ustúpil prekvapený.
Boli tam prasiatka.
Nie jedno, ani dve, ale celé stádo.
Veľké, zdravé svine, s hustou srsťou. Medzi nimi pobehovalo kopa malých, čulých prasiatok.
Tých tridsať, čo tu zanechal pred piatimi rokmi, muselo celkom zdivieť a rozmnožiť sa.
To nie je možné zašepkal.
Ujo Martiš došiel bližšie k nemu.
Veď to vravím. Nezmizli.
Ale… ako prežili? nechápal Peter.
Ujo si sadol na skalu.
Keď si odišiel, niekoľko ich ostalo v ohrade. Rozbili plot a zdrhli. Myslel som, že skončia zle. Ale ony sa v lese naučili prežiť.
Peter sa pozrel okolo.
Za farmou našiel malý potôčik, o ktorom kedysi ani netušil. Medzi stromami rástli banánovníky, zemiaky, staré jablone a marhule.
Prispôsobili sa kopcu, našli si jedlo. A začali sa tu množiť, povedal ujo Martiš.
Peter pozoroval stádo. Niektoré prasiatka dvihli hlavu, akoby ho po toľkých rokoch spoznali.
Jedna veľká sviňa prišla k oploteniu. Mala ryšavú kožu a malé zahojené záseky na uchu presne také mal prvý kus, čo si kedysi kúpil.
To je on šepol zasnene.
Môj úplne prvý kúsok.
Niečo mu stiahlo vnútro.
To, čo mal za stratené, stále bolo tu.
Nie len že prežilo ono rástlo.
Čo teda spravíš? spýtal sa ujo Martiš.
Peter mlčal.
Pozeral na kopec, farmu a prasiatka, ktoré si veselo pobehovali po tráve úplne akoby tých päť rokov bolo nič.
Prvýkrát po rokoch sa pomaly pousmial.
Možno môj sen ešte neskončil, zamumlal ticho.
V tej chvíli si uvedomil, že niekedy, aj keď už na sen rezignuješ on na teba ešte stále čaká, kým sa poň vrátiš.
