V škole ma neustále volali na rôzne olympiády. Jedného dňa ma prihlásili na chemickú olympiádu. Chápal som to ako uznanie mojich duševných schopností. Keď sa to dozvedela moja mama, ktorá bola chemicky vzdelaná a pred svadbou s otcom nosila staré šľachtické priezvisko, zachovala sa naraz, akoby bola nie gazdiná, ale kuchárka. Zvyčajne sa smiala ako románová hrdinka, tentoraz však rozliala čaj a hlasno sa rozosmiala. To bol prvý a posledný raz, čo som videl mamu, ako sa takto smeje.
Potom ma poslali na okresnú olympiádu z fyziky, a hneď na to na ďalšie a ďalšie. Začal som tušiť, že školská správa sa ma len pravidelne zbavuje, aby dali šancu ostatným deťom v pokoji študovať.
Na biologickú olympiádu som však nešiel sám. Priradili mi ako spoločníka Tóna Križana. Aj on sa vyznal v biológii zhruba tak ako ja z desiatich krokov by som rozoznal srnca od korytnačky. Keď zistila učiteľka biológie, kto bude školu reprezentovať, vyzeralo to, že vyhlási štrajk. Ale celý deň ich nebude v škole, presvedčila ju asi riaditeľka so zástupkyňou.
Mňa s Tónom usadili vo veľkej posluchárni medzi šesťdesiatkou neznámych kolegov-biológov. Dali nám jeden veľký hárok s otázkami. Práve vtedy za tribúnou vystúpila žena s inšpiratívnou rečou. Na jej hrudi sa pohupovala sklenená brošňa veľká ako päsť. Hlavné myšlienky boli jasné: sme tu nie náhodou, čaká nás veľký život, a ak budeme teraz vyrušovať či opisovať, celý život skončíme vykladaním vagónov, čo je podľa nej tiež dôstojná činnosť.
Obzrel som sa okolo seba a poťukal po pleci dievča na mojej pravej strane. Sčervenala a sklopila namaľované riasy. V tej chvíli sa všetci pustili do písania ako zmyslov zbavení. Tono bol z toho úplne zariadený: Nerozumiem, čo treba robiť. Čo máme robiť?
Stále veril, že nás sem vzali len na malinovku. Po krátkom štúdiu hárok som usúdil, že do prázdnych polí treba písať odpovede, a Tónovi som to vysvetlil. Žena s brošňou ma vyzvala, nech sa upokojím. A kde sú tie odpovede? spýtal sa ma Tono. Tá žena sa medzi tým nenápadne vyzvedala, z ktorej sme školy, my dvaja takí nadšenci vedy. Toho, kto bol zapísaný na polícii pre mládež, by len tak ľahko nechytila, takže som povedal, že sme zo stosedemdesiatej druhej školy. Poznačila si to do listu aj k Tónovi.
Veď sme zo stosedemdesiatej piatej! odporoval Tono.
Buď ticho, trúba, odvrkol som mu. Tono ma kopol, ale trafil stoličku dievčaťa pred nami. Otočila sa ako sova, zhodnotila našu nejedlosť a len nám povedala, nech to už nerobíme. Zapamätal som si jej pehy.
Čo chceš? sykol jej Tono. Seď a neruš. Po tomto dievča ešte dostalo od ženy posledné napomenutie a rozplakalo sa. Aby ju utešila, pani jej odporučila veriť v seba a všetko zvládne. Tá slová očividne zafungovali dievča si utrelo slzy a začalo jej to ísť.
Bol som v pomykove. Nešlo sa sústrediť na roky života Carla Linného aj zároveň poškuľovať po dievčati s namaľovanými riasami. Buď Linné, alebo riasy. Preto som v duchu neustále vytváral obrazy Carla Linného s namaľovanými riasami, čo mi bolo nesmierne nepríjemné.
Koľko druhov rýb žije v Dunaji? opýtal sa Tono nenápadne.
Deväťsto dvanásť, povedal som.
Vážne?
Takto sa nežartuje.
Odpoveď o Linném som napísal tak, že by sa hodila pokojne aj do životopisu Márie Rázusovej-Martákovej a nikomu by to neprekážalo.
“Pôjdeme do kina?” napísal som na papierik, starostlivo zložil a hodil dievčaťu s namaľovanými riasami. Odpoveď prišla o chvíľu: “Už mám kamaráta,” bolo tam pekne napísané. Dodnes ma udivuje to ženské nedokázanie povedať áno rovno. Pravda je, že som nechcel ničiť ich priateľstvo, len som naozaj navrhoval ešte jedno. Sám som sa kamarátil s dvoma dievčatami, ktoré spolu kamarátili. Chlapci tých dievčat pritom spali kľudne, len môj otec mal občas problém, lebo mi musel pravidelne odrátavať koruny.
“Je lepší ako ja?” napísal som ďalší lístoček. “Áno,” prišlo späť. “Tak prečo nie je na olympiáde?” Dievča sa zamyslelo. Chápem ju.
Nemiešaš si Dunaj s Atlantikom? spýtala sa ticho žena s brošňou Tóna, keď išla okolo nás tretí raz. Hľadala ťaháky, ale aby ste ich mohli mať, musíte tušiť aspoň tému olympiády. A to u nás neprichádzalo do úvahy.
Bol napätý ako dieťa, čo potrebuje pomoc lekára, no to bol len jeho prirodzený výraz.
Aký oceán, čo chce? dorážal do mňa, prekážal mi pri nadväzovaní ďalšieho kontaktu. Ani jedna otázka tu nie je o oceánoch!
“Kto je kto s Lasicom a Satinským,” napísal som a poslal. “Nie!” prišlo späť a ešte aj nakreslená smejúca sa tvárička s vrkočmi a ušami. Zbytočne to kreslila tie uši ma dostali ešte viac ako riasy. Dnešné smajlíky už nemajú takú zvláštnu príťažlivosť.
Takmer som podľahol očareniu, ale Tono bol opäť nedočkavý:
“Mám k tebe otázku, takú fakt odbornú. Aký je konformačný stupeň bielkoviny vlasov keratín? Keratín je odpoveď? Písal to tuším nejaký Maďar. Ale veverička má hrdzavé vlasy, nie?”
Potvrdil som a dodal:
“A v zime má sivé.”
Tono si to zapísal: “Hrdzavé. A v zime veverička sivé.” Skvele zapadol do chodu komunikácie.
Dievča s pehami sa ku mne otočila a zašepkala: “Alfa-helix.”
“Čo? Kde?” obzrel som sa.
“Konformačný stupeň alfa-helix,” vysvetlila a otočila sa naspäť.
Zízal som na jej uši. Bola neodolateľná. Rýchlo som odpoveď zapísal, odtrhol kúsoček papierika a znova napísal: “Pôjdeme do kina?” Hádam raz to vyjde…
“Pôjdeme,” pristálo na mojej lavici.
O minútu prišlo zboku: “No dobre, pôjdeme.”
Nastal existenčný chaos. Musel som čeliť otázke: Ako sa volá mláďa nosorožca? Ťažké zachovať vážnosť, keď dve ženy naraz od vás chcú vážny vzťah. Nosoržiatko? Nosík? Teľa? Tono? Po pravej strane riasy, predomnou pehy… Bol som hotový. Napísal som: Mláďa nosorožca.
S tou s pehami sme vydržali do zimy, kým veveričkám nezosiveli chvosty. Tá s riasami do kina neprišla. Ach, títo záhadní ľudia ženy.
Medzitým som skončil na biológii druhý a dostal diplom. Odovzdali ho až po dvoch mesiacoch. Na stosedemdesiatej druhej našli iba jedného žiaka s mojím priezviskom malého prváčika, ktorý na otázku pani riaditeľky Ako sa mohol ocitnúť na olympiáde? zaplakal a sľúbil, že už nikdy nie. Našlo sa to predsa.
Bol som jediný z tých vedeckých zjazdov, kto vedel, ako sa volá mláďa nosorožca. Vedci na to doteraz nemajú odpoveď. Tak som vkráčal do sveta vedcov, stal sa tam svojím. No potom som sa pokazil a vyšiel z neho, ako vidíte…
