Keď som mala 51 rokov, začala som žiť s 55-ročným vdovcom. Spočiatku bolo všetko ako z filmu, až kým môj vnúčik raz neochorel.
Matej sa zjavil v mojom živote v marci, keď sa Bratislava ešte len prebúdza z jarnej šedivosti: topiaci sa sneh na chodníkoch, mláky na cestách, obloha nízka, ťaživá. Stála som pri pokladni v Tescu na Šancovej, nervózne hľadala vernostnú kartu v kabelke. Rad vzadu už len ťažko vydychoval, ľudia si netrpezlivo prekladali nákupné tašky z ruky do ruky, niektorí netrpezlivo klopali na hodinky.
Stál druhý za mnou a zrazu len pokojne povedal:
Netreba sa náhliť, všetko je v poriadku.
Len tak. Bez podráždenia, bez tej známej slovenskej nevôli, čo často počuť v podobných situáciách.
Obzrela som sa. Muž asi päťdesiatpäťročný, v tmavom kabáte. Tvár obyčajná, ničím výnimočná, ale úsmev mal skutočný, nie povinný.
Prehovorili sme ešte pri dverách do dažďa. Ukázalo sa, že bývame len cez dvor v panelákoch na Jégeho. Vdovec, tri roky sám. Ja rozvedená už osem. Po týždni ma pozval na výstavu v SNG.
Keď som to zverila kamarátke Martine, hneď sa spýtala:
Bývanie má vlastné?
Martina je v tomto veľmi praktická. Poviem si, veď je realista.
Bývanie mal. Auto tiež. Práca niečo okolo stavebníctva, úprimne, nešla som do detailov. W tých chvíľach sa mi to nezdalo dôležité. Dôležité bolo, že vie počúvať naozaj. Nielen predstierať záujem.
Pamätal si detaily.
Raz som len tak medzi rečou spomenula, že milujem višňový koláč, nie jablkový. Jablkový mi pripadá nudný, višňový je úplne inde. Spomenula som to iba raz.
Na ďalšie stretnutie priniesol višňový koláč z mojej obľúbenej pekárne na Miletičovej tú som spomenula len náhodou.
To ma rozčarovalo. Také detaily vždy človeka dostanú.
V máji navrhol, aby sme bývali spolu.
Stretávali sme sa dva mesiace. Ani som nestihla zistiť, či mi vonia jeho vôňa.
Slávka, už nemáme dvadsať, povedal pokojne. Prečo to naťahovať?
Musím uznať, že logiku mal pevnú. Prikývla som.
Večer som rozmýšľala: nie je to prirýchle? Dva mesiace sú nič. Ale už o hodinu som mu zavolala:
Vyskúšajme to.
Nakoniec sa prisťahoval ku mne. U neho bývali nejakí príbuzní bolo by trápne ich vyhadzovať, len si zvykli. Neprotestovala som, veď mám veľký trojizbový byt.
Prvé dva týždne boli ako z romantického filmu. V nedeľu varil. Robil to bez zhonu, s pokojom, aký som ešte u muža v kuchyni ešte nezažila. Všetko pomaly, so záujmom.
Boršč mu išiel lepšie ako mne to priznávam úprimne.
Potom sa objavili detaily.
Najprv zavolal jeho syn. Bolo desať večer. Matej šiel na kuchyňu vybaviť hovor a vrátil sa po pol hodine napätý. Poprosil ma o pôžičku do budúceho týždňa Maťovi sa niečo pokazilo na aute.
Nebolo to veľa, neriešila som to.
O pár dní zas. Maťo potreboval ďalšie peniaze. Iný dôvod.
Nepočítala som to, len som si začala všímať.
Moja dcéra Želmíra býva vo Zvolene. Raz za mesiac príde s malým Samkom. Ten ma volá babka Slávka a žiada, aby som mu piekla palacinky s dierkami, nie bežné okrúhle.
Keď prišli po prvýkrát odvtedy, čo sa Matej presťahoval, bol doma. Samko sa vrhol hneď zoznamovať. Nie je hanblivý, má to po Želmíre. Vyliezol za Matejom na gauč a ukazoval mu svoj nový vláčik.
Matej sa naňho díval zvláštne. Nie nepríjemne, nie chladne, ale ako na skrinku, čo tu len na chvíľu stojí.
Želmíra sa ma v kuchyni potichu opýtala:
Mami, má rád deti vôbec?
Odvetila som:
Asi nie je zvyknutý. Jeho syn je už veľký.
Iba prikývla. Vychovaná baba.
Skutočné napätie nastalo v júli.
Samko prechladol. Bežné soplíky, ale mal teplotu. Želmíra mi volala v polopanike. Sama bola chorá a manžel bol na služobke.
Mami, prídeš? prosila.
Zbalila som sa za pätnásť minút. Večer sme mali s Matejom ísť konečne na večeru do nášho obľúbeného podniku na Dunajskej.
Povedala som mu:
Želmíra je s malým voľná, Samko chorý. Musím k nim ísť.
Pozrel na mňa. Nie nahnevane, skôr prekvapene. Akoby som povedala niečo nelogické.
A to tam fakt nik nejde?
Nikto.
Však zavolajú doktora, poradia si.
Doťahovala som bundu a hľadala kľúče.
Slávka, rezervoval som stôl.
Zruš, povedala som pokojne. Alebo choď sám.
A odišla som.
U Želmíry som zostala tri dni. Samko sa pomaly uzdravoval teplota zmizla, vrátil sa mu apetít, do konca po byte zase vystrájal a žobral rozprávky. Varila som mu kompót zo sušeného ovocia nazýva ho hnedým čajom a nevie sa ho nabažiť.
Za celý čas napísal Matej jednu SMS: Ako je na tom?
Odvetila som: Dobre, lepší.
Potom už nič.
Keď som sa vrátila, bol doma. Privítal ma slušne, pobozkal, opýtal sa na Samka. Všetko korektné, akoby sa nič nestalo.
Sedeli sme večer pri čaji, keď povedal:
Slávka, rozumiem, že vnúčik je pre teba dôležitý. Ale aj my by sme si už mali užívať. Sme spolu len krátko.
Hľadela som naňho, nechápala, čo myslí. Čo som mala urobiť? Neísť? Nechať choré dieťa?
Mlčala som.
A začala som si spomínať na rôzne veci.
Napríklad, že nikdy neponúkol: Pôjdem, skúsim pomôcť. Ani raz. Či šlo o Želmíru, alebo moju mamu má osemdesiatdva keď bolo treba pomôcť, šla som sama. On bol zaneprázdnený alebo už veľmi unavený.
Ale keď zavolal Maťo, bolo všetko inak. Raz ho žiadal o odvoz naprieč mestom o jedenástej v noci. Okamžite šiel bez otázok.
K synovi necítim žiadnu žiarlivosť. Rozumiem. Syn je syn.
Len som si spomenula na náš prvý rozhovor v kaviarni. Matej rozprával, ako po smrti manželky ostalo všetko prázdne a fádne.
Vtedy vravel:
Chcem zasa cítiť, že je niekto naozaj tu, blízko.
Myslela som, že to je ono.
Až neskôr mi došlo nehovorí o vzájomnosti. Hovorí len, že niekto je pri ňom. Len pri ňom.
Rozhovor, čo všetko objasnil, bol v auguste. Ja som začala.
Matej, chcem vedieť. Je pre teba Želmíra len cudzia?
Pobrúzkal čaj.
Prečo cudzia? Normálna žena. Veď som k nej slušný.
A Samko?
Dieťa ako dieťa.
Keď bol chorý, povedal si: Nemá tam kto iný prísť.
Matej vzdychol a položil hrnček.
Slávka, ja predsa nemusím To je tvoja rodina. Nič proti, keď prídu, ale nemôžem predstierať, že sú aj moji. Sme spolu len štyri mesiace.
Pomaly som prikývla.
Ale Maťo je tvoja rodina.
Je to môj syn.
Áno, rozumiem.
Umývala som hrnček a položila ho usušiť.
Vieš, na začiatku som si zle vysvetlila tvoje slová. Myslela som, že chceš byť dvaja, spolu. Ale išlo len o teba.
Neodpovedal.
Odišla som do izby, nezašiel za mnou.
O dva týždne si Matej zbalil veci. Všetko prebehlo pokojne, bez scén ako rád hovoril, sme dospelí ľudia. Vzal aj hrnček s jeleňom, čo si nosil z domu.
Pred odchodom povedal:
Si fajn žena, Slávka. Iba na život pozeráme inak.
Súhlasila som.
Neskôr sa ma Martina opýtala:
Neľutuješ?
Premýšľala som chvíľu:
Čo konkrétne?
Že ste spolu bývali tak rýchlo.
Nie, odpovedala som. Je lepšie zistiť všetko za štyri mesiace ako za štyri roky.
Prikývla. Hovorila som je praktická.
Minulý týždeň bol zas Samko u mňa. Sedel v kuchyni, ládoval moje palacinky s dierkami a vykladal dlhý príbeh o pani učiteľke v škôlke a nejakej korytnačke. Tak zamotaný, že som sa v tom stratila.
Počúvala som ho a zrazu si uvedomila: toto je to naozaj blízko.
