Chodila som s mužom (54 rokov) rok a pol. Hovoril mi: Ty si moja rodina. Skončila som na tri týždne v nemocnici a ani raz za mnou neprišiel.
Mám štyridsaťosem, Viktor má päťdesiatštyri. Spoznali sme sa cez internetovú zoznamku. Prvé stretnutie bolo veľmi príjemné v maličkej kaviarni na Kapitulskej v Bratislave. Už na treťom rande mi priniesol k narodeninám objednanú tortu. Na nej bolo napísané: Zuzane od človeka, ktorý je šťastný, že si sa narodila. Poznali sme sa vtedy len tri týždne.
Viktor pôsobil dojmo veľmi štedrého muža, ale bez zbytočného ukazovania. Len tak mi priniesol kvety domov. Navrhoval, aby sme šli na chatu do Malých Karpát, zmeniť prostredie. Neraz opravil kohútik v mojej kúpeľni, dokonca zaplatil opravu v byte mojej mamy. Mal vlastnú dielňu s opravami elektroniky, býval sám.
Ty si moja rodina, Zuzi, povedal mi raz, asi po ôsmich mesiacoch našho vzťahu. Mám dospelého syna, bývalá žena už dávno žije v Nitre. Ty si všetko, čo mám.
Uverila som mu. Ako by som nemohla, keď nielenže hovoril láskavé slová, ale naozaj nosil torty s nápismi a bez váhania mi zapájal práčku?
Tri týždne ticha: ako znie zrada bez jediného hádky
Keď som skončila v nemocnici na Antolskej, v prvej týždni som sa nehnevávala. Rozumela som má dielňu, objednávky, roboty až nad hlavu. Druhý týždeň sa začali objavovať obavy. Medzi obväzmi a infúziami mi to v hlave dozrievalo. No na tretí týždeň som si uvedomila, že nepríde. Ani raz.
Na izbe so mnou ležala pani Božena, sedemdesiatnička. Každú sobotu jej manžel priniesol čerstvé kvety. Jedného dňa sa ma opýtala:
Zuzi, a tvoj Viktor kedy príde? Ešte som ho nevidela.
Má veľa práce, šepkala som.
Pozrela sa na mňa spoza okuliarov a dodala:
Zo všetci majú robotu, zlatko. Aj môj Vlado. Ale aj tak prejde celú Petržalku, presadá na tri električky, trápia ho kríže Ale nevie neprísť. Rozumieš? Nie že nechce on jednoducho nemôže neprísť. Ak sa to dá, tak sa dá odísť.
Táto veta mi utkvela v pamäti na dlhé roky. Bola presnejšia ako všetky rady psychologičiek.
Prepustili ma v stredu. Večer mi zavolal Viktor:
Zuzička, už ťa pustili? Tak v sobotu prídem, posedíme, porozprávame sa.
V sobotu. O tri dni. Práve som bola prepustená po operácii, a on mi to hovoril, akoby sme sa bavili, že pôjdeme do kina.
Nie, Viktor. Dnes.
Prišiel o dve hodiny s kvetmi, ovocím a previnilým pohľadom. Sadli sme si do malej kuchyne. Nechcela som chodiť okolo horúcej kaše:
Viktor, prečo si ani raz neprišiel?
Zuzi, ale ja som ti predsa volal každý deň.
Volal si. Ale neprísť tri týždne? Dvadsaťjeden dní. Mala som zákrok, narkózu, teplotu skoro štyridsať. Ležala som v cudzej izbe a čakala som ťa. Volal si mi večer a pýtal sa: Ako sa máš?
Chcel som prísť. Ale v práci to bol masaker: dve veľké zákazky, kolega dal výpoveď, ťahal som to sám za troch. Nemal som čas.
Za tri týždne? Ani hodinku? Nemocnica je otvorená do ôsmej. Je to štyridsať minút autom. Ani hodinu z dvadsiatich jedného dňa si si nenašiel?
Zuzi, nevieš si predstaviť, v akom som bol rozpoložení. Bal som sa o teba, úprimne. Ale nemohol som nechať dielňu tak.
Nemohol alebo si nechcel?
Odmlčal sa. A práve v tej pauze som pár príchu dozrela k pravde, ktorú som rok a pol nechcela vidieť: pre Viktora je byť vystrašený celkom iné, než byť pri tebe. A to prvé mu stačí.
Vieš, Zuzi, zamrmlal nakoniec. Ja neviem chodiť do nemocníc. Neviem sedieť pri posteli, pozerať na infúzie, na bledé tváre. Roztrasie ma to. Mama mi zomrela v nemocnici, tri roky som nevedel vkročiť do žiadnej polikliniky. Keď si mi zavolala, že si hospitalizovaná chcel som prísť. Ale vždy, keď som sa na to pripravil, celé sa mi to zvrtlo v hlave. Odkladal som. Najskôr na zajtra. Potom znova na zajtra. A tak sa z dní stali týždne.
Zostala som sedieť bez slov. Nie nechcel. Nie neľúbil. Nie nemal čas. Prosto neviem byť nablízku, keď je zle.
Viktor, hovorila som pomaly. Rok a pol si bol pri mne, keď bolo dobre. Kaviarne, torty, chaty, drobné opravy, pomoc mojej mame. Keď som bola zdravá, veselá a od teba sa chcelo len to, aby si bol. Ale keď prišlo zlé naozaj zlé nebol si. Volal si mi. Ale to nie je to isté. Obávať sa na diaľku nie je to isté, ako držať za ruku.
Viem, že som sklamal.
Nie je to vina, Viktor. Prosto si taký. To je horšie než vina. Vinu sa dá odčiniť. Povahu nie.
Kytica od cudzieho manžela a rozhodnutie, ktoré dozrelo v nemocnici
V ten večer odišiel. Ostala som v kuchyni sedieť s čajom v tichu. V mysli mi prebleskla pani Božena s jej Vladom. Tri električky, boľavý chrbát a kvety každú sobotu bez veľkých prejavov. Nehovoril o veľkých slovách. On prosto prišiel. Lebo pre neho bolo nemožné neprísť.
Ale pre Viktora bolo možné neprísť. Dvadsaťjeden dní po sebe možné. A v tom jednom slove možné sa skrývalo všetko, čo som mala o našom vzťahu vedieť.
O týždeň mi Viktor napísal dlhú správu. Ospravedlnenia, sľuby, vyznanie lásky a popis toho, ako ho ochromil strach. Prečítala som to celé a po prvý raz necítila ani kúsok tepla.
Lebo slová bez činov sú ako tapety bez stien: vyzerajú pekne, ale žiť sa v nich nedá.
Neodpísala som. Nie z trucu či túžby pomstiť sa. Prosto som pochopila. Potrebujem muža, ktorý príde. Nie toho, čo stačí, že zavolá. Takého, ktorý vojde do izby s taškou pomarančov, nie ktorý strojovo zatelefonuje o ôsmej večer. Ktorý jednoducho nemôže neprísť, lebo inak by to nebol on.
Jazva sa pomaly hojila. Mama vravela, že vyzerám lepšie než pred operáciou. Možno preto, že som sa zbavila niečoho, čo už nemalo byť v mojom živote.
Aj tak sa chcem spýtať otázka, ktorá podľa mňa trápi mnohé ženy.
Dámy: zažili ste, že muž sa obával na diaľku volal, písal, ale v ťažkej chvíli neprišiel? Dokázali ste to odpustiť? Alebo odišli?
Páni: povedzte úprimne ste tí, čo nemôžu neprísť, alebo ste tí, ktorým stačí naťukať číslo namiesto toho, aby sadli do auta?
Neviem byť nablízku, keď je zle je to ospravedlnenie alebo definitívny rozsudok pre vzťah?
