NEVDĚČNÝ GRISKO
Ráno mi zavolal môj manžel Roman rovno do kancelárie a oznámil, že hneď po práci pôjde k Novotným osláviť svoj profesijný sviatok.
Ak chceš, príď, dodal ľahostajne, presvedčený, že neprídem, ale zostanem doma čítať alebo sedieť za počítačom.
Dobre, povedal som chladne aj ja, ale počas obednej pauzy som sa vybral do Prioru kúpiť Romanovi darček. V oddelení parfumérie bolo plno žien.
Moju pozornosť okamžite upútala fľaštička drahého kolínskeho na čiernej lesklej krabičke elegantný fešák v ležérne prehodenom saku, s prefíkaným prižmúrením a posmešným úsmevom. Presne taký je môj Roman.
Predavačka zručne balila darčeky do lesklej fólie, lepila na ne mašle. Vtom pristúpila staršia pani a poznamenala:
Ach, dievky, vy darujete chlapom voňavky, a čuchať ich budú iné a na kravaty sa budú pozerať zas iné.
Dievky sa zasmiali, a ja som si v duchu povzdychol, že je to vlastne celý môj život všetko pre Romanka, a on? Stále pre iné. Keď sme boli mladí, milovala som ho do zbláznenia, a on mi len blahosklonne dovolil. Na vysokú išiel externe ja mu po nociach písala semestrálne práce. Potom prišli deti všetka starosť ostala na mne.
Najprv cítil vďaku, neskôr si na moje obetovanie zvykol a bral ho ako samozrejmosť. Zvonka naša rodina pôsobila ako ideál: dostatok, pokojný život, poslušné, šikovné deti. Ale deti doštudovali a odišli. Ostala som s mužom. Zistila som, že mi niečo chýba.
Moja mama bola pred dvadsiatimi rokmi proti svadbe: Pozri sa naňho, veď je fešák a vie to o sebe. Obdivuje sa v zrkadle. Fešák je spoločný chlap všetky po ňom pokukujú, a ty dostaneš toho najmenej, aj keď budeš mať najviac práva. Vtedy prvý bod: nemilovaná žena. Druhý: má už štyridsaťtri. Tretí: už ju nik nepotrebuje…
Pristúpil som k oknu. Slnko pražilo už jarne. O chvíľu je aj Deň žien, napadlo mi. A čo? Zase sama… Život už prešiel… Čo bude ďalej?
Z ulice sa nieslo veselé štebotanie, potom vytrvalé ťukanie na okno. Poniže na parapete poskakoval rozstrapatený vrabec a zvedavo na mňa civiel okom.
To je znamenie, preblesklo mi hlavou. A hneď na to sa ozvali hodinové údery na stene.
Takže, čas ešte mám. Prvý bod ak nás nemilujú, naučme sa milovať sami seba… S treskom som zabuchol dvere a utekal po schodoch dolu: najprv k kaderníčke, potom do obchodu…
Pol ôsmej na mňa zrkadlo žaslo: v ňom sedela tajomná neznáma, čo sa hrala s počítačovou stoličkou. Čierne jednoduché šaty, krátky zostrih, štýlová trojfarebná ofina, oči tmavé, so záhadou (linka, tiene, vkusne rozotreté), pery len naťuknúť ceruzkou a tekutým leskom a už sú plné a roztopašné.
Druhý bod: v štyridsiatke sa život len začína…
Prešiel som do kuchyne, priniesol si pohár červeného vína, cinkol si so zrkadlom: Tretí bod potrebujem vôbec muža, ktorý nevie oceniť takú ženu?…
Netreba hádam hovoriť, že k Novotným som vošiel, trochu sa kolísajúc na tenkých podpätkoch. Nastalo mierne rozčarovanie pohli sa ku mne viaceré mužské ruky: pomôcť z kabáta, ponúknuť stoličku či jablko. Ach tak… Čo hovoríte?! Aj môj muž je tu? Nejako som si ho nevšimol…
Roman bol zaskočený mojou náhlou prítomnosťou, vyvedený z miery všetkým tým obdivom.
Ráno, chcel si vziať revanš za včerajšie prekvapenie a hrubým hlasom sa pýta: Budeme dnes vôbec raňajkovať? Ale tu sa už zmýlil alebo ešte nespal dosýta lebo vedľa neho neležala tá pôvodná prines-odnes.
Pri ňom si spokojne oddychovala jemná, rozmaznaná žena, ktorá si bola úplne istá sama sebou.
Bez otočenia tej svojej trojfarebnej ofiny rozpačito zamrmlala:
A ty si už raňajky pripravil, drahý?
Natiahla sa a v polospánku si pomyslela: Tak je to, miláčik. Inak sa vrátim k tretiemu bodu.
A dnes si zapíšem: Zo všetkého najdôležitejšie je naučiť sa vážiť si sám seba. Lebo svet začne, až keď si to dovolíme najprv my sami.
