Prepáčte, začal jeden z policajtov, ale táto pani tvrdí, že vaša mačka preskočila na jej balkón, zaútočila na ňu a potom ukradla jej mačiatko
Poznáte také tie domy, ktoré ľudia nazývajú rohové? To sú dva vchody spojené do jedného bloku, ale postavené do pravého uhla, presne deväťdesiat stupňov.
Ak sú na vnútornej strane balkóny, tak sa v samom rohu takmer dotýkajú.
To takmer znamená maximálne meter a pol.
Tak teda
Jozef a Alžbeta, ktorí bývali na piatom poschodí, sa raz po práci vracali domov. Pracovali v tej istej firme a do práce jazdili spolu autom.
Keď prechádzali dvorom, uvideli, ako sa túlavé psy vrhli na pouličnú mačku, ktorú kŕmili obyvatelia a aj oni.
Jozef psy zahnal, ale mačke už stihli ublížiť. Na šťastie nie smrteľne. Zobrali ju a vratili sa k autu.
Na veterinárnej klinike jej rany ošetrili, zašili, dala sa jej infúzia s fyziologickým roztokom a vitamínmi, pichli antibiotikum a prikázali im prichádzať každý deň na kontrolu a ďalšie injekcie po celý týždeň.
Tak sa Ferko ocitol u nich doma.
Prečo Ferko? možno sa spýtate. Je to podľa Ferdinand, ale doma mu každý hovoril Ferko; ten mačací frajer vyzeral hrozivo ako niekdajší bitkár. Ale, ako sa ukázalo
Zúrivý Ferko si až prekvapivo rýchlo zvykol na starostlivosť a teplo. O pár dní už ležal s rozkošou na mäkkej deke na gauči, blažene priasol a privieral oči, keď ho Alžbeta pohladkala.
Pozri, aký je šibal, smiala sa Alžbeta a škrabkala ho na brušku.
Ferko sa ešte zamračene pozeral rany ho stále občas zaboleli ale priasť neprestával. Bolo mu to príjemné.
Postupne sa uzdravil, umyl sa, nabral na váhe, srsť sa mu leskla a čoskoro spával oboma spolu na kolenách.
Minulý život chlad, hlad, bitky, strach sa vytrácal z jeho pamäti, ako zlý sen.
Teraz rád vychádzal na balkón, usadil sa na jeho okraji a sledoval, čo sa deje na dvore. Naspať na ulicu sa mu už nechcelo. Príliš dobre vedel, akú cenu má taká sloboda.
Susedné balkóny ho nezaujímali. Až kým
Až kým sa na takmer dotýkajúcom balkóne susedného vchodu raz nezjavilo malé mačiatko. Malé, chlpate, očividne rozmaznané.
Ach, rodokmeňový výmysel Čo ten vie o živote? pomyslel si Ferko a pohŕdavo odvrátil hlavu vyšponujúc chvost.
Na ďalší deň ho však upútal zvláštny zvuk. Zaprel uši prichádzal práve od toho boháča.
Ferko sa priblížil.
Mačiatko sa tislo v rohu a ticho kvílilo.
Hej! zavolal Ferko. Čo to tu fňukáš? Nedali ti správne žrádlo?
Mačiatko sa myklo a ešte viac pritiahlo k stene, bálo sa aj len pohnúť.
Tak prečo plačeš? spýtal sa Ferko trpezlivo.
A vtom mačiatko, stále skryté, zašepkalo:
Ona ma šľahla papučou A vieš, ako to bolí?
Ferko netušil, aké je to dostať po hlave papučou. Teraz ho ľúbili, rozmaznávali, prepáčili mu všetko. Ale bolest si pamätal dobre.
Papučou? zopakoval. Za čo?
Ráno som zamňaukal. Bol som hladný
No a? čudoval sa Ferko.
Ona ma zato udrela. A potom kričala
Ferko zamĺkol. Malý sivý chumáč sa triasol v kúte, bál sa aj prehovoriť.
Vtedy sa mu vynoril v pamäti vlastný život na ulici zima, hlad, strach.
Robí to často? spýtal sa šeptom.
Takmer stále vzlykol mačiatko. Za každý zvuk alebo nezbednosť. Vraj ma nemá rada Ale kamarátkam sa po telefóne chváli, aký som drahý. Že som veľa stál. Ale ja neviem, čo to znamená byť drahý
Ferko vedel. Jeho domáca často vravievala:
Ty si môj drahý.
Ale tu to slovo znelo inak.
Zamračil sa. Súcitil s mačiatkom. Vedel, čo by spravil na ulici. Ale teraz
Teraz bol milovanou domácou mačkou. A čo mal robiť v takej situácii?
Mačiatko zavolali dnu. Skľúčene pritislo uši aj chvost a zo strachu pod ním zostala kalužka. Vzápätí vletelo do otvorených dverí.
Ferko sa zahľadel na tú mokrú škvrnu. Spomenul si, ako sa ako malý raz tiež potrápil od strachu pred veľkým psom
Odvtedy trávil stále viac času na balkóne. Jeho nový kamarát sa volal hrdo a zvučne Karolko.
Podľa Ferka by sa k nemu hodilo skôr meno Ubožiak.
Ale Ubožiak si na Ferkovu prítomnosť zvykol a teraz utekal na balkón želať si:
Dnes mi povedala, utieral si soplík noštekom, že ak ešte raz budem robiť hluk, vyhodí ma z balkóna. Už ju nebaví po mne upratovať
Ferkovi pri tej predstave vstávala srsť na chrbte a zuby sa mu samy od seba vycerili.
Často počul krik susedky a jej podráždené nadávky. Občas
Občas sa zachvel pri zvuku úderu papučou na malé telíčko.
Rozhodovanie už dávno ukončil. Ale zväzoval ho strach.
Vyhodia ma, premýšľal. Za také niečo určite.
Nechcel späť do zimy, hladu a samoty. Nechcel stratiť ľudí, ktorí ho zachránili.
Ale myšlienka, že by ona mohla mačiatko raz naozaj zabiť, ho doháňala do bezsennej noci.
Všetko sa zmenilo o pár dní neskôr.
Ferko sedel na balkóne a načúval. Z vedľajšieho bytu bolo počuť hádku. Žena zasa v posteli vrešťala na Ubožiaka.
Ferko videl odraz v sklenej stene dverí.
Sklonila sa, zdvihla papuču, zamávala nad skrčeným mačiatkom a vykríkla:
Rozmlátim ťa, darebák!
Nepamätá si, ako sa ocitol na susednom balkóne. Prosto preskočil ten meter a pol.
Žena nestihla hodiť papuču. Priamo pred ňou na posteli sa zrazu zjavil…
Nie. Zjavilo sa NIEČO.
Bytosť ako nočná mora.
Obrovitánska mačka s drsnou tvárou, zasyčaná, so vztýčenou chrbticou. V jej očiach, v predstavách tej ženy, šľahal oheň a iskry.
Žena vykríkla, papuču pustila a do pyžama jej začala tiecť teplá moč
Myslela si, že sa zjavil sám čert.
Čert zodvihol labku s vytrčenými pazúrmi. Žena zajačala, zakryla si oči a od strachu omdlela.
Po desiatich minútach niekto zazvonil pri dverách Jozefa a Alžbety. Na prahu stála rozstrapatená susedka s šialeným pohľadom.
Vaša mačka na mňa zaútočila! kričala. Poškriabala ma a vzala môjho veľmi drahého Karolka! Volám políciu!
Pani, pokojne odvetila Alžbeta, naša mačka je stále doma. Nechodí von. A vaše mačiatko u nás nie je.
Susedke sa skrivil výraz tváre. Chcela ešte dačo povedať, ale namiesto slov len zlostne zasyčala. Obrátila sa a buchnivo zabuchla dvere.
Ešte o desať minút prišla policajná hliadka. Za policajtmi stála ona, pletúci vysvetlenia.
Prepáčte, začal jeden z policajtov, táto pani tvrdí, že vaša mačka preskočila k nej na balkón, zaútočila na ňu a uniesla jej mačiatko…
Čože? vyhŕkli Jozef a Alžbeta naraz.
Z ich tvárí kričilo úprimné prekvapenie.
Páni policajti, nech sa páči do bytu, navrhol Jozef. Sami uvidíte: naša mačka je doma, spí na gauči. Mačiatko tu nie je.
Všetci vošli dnu. Ferko skutočne ležal skrútený na gauči a spokojne spal.
To je on! To on! zajačala susedka. On na mňa zaútočil, poškriabal ma a uniesol môjho Karolka!
Ospravedlňte, čo presne vám ukradol? nechápali policajti. Váš kocúr ukradol vaše karolky?
Vy ste čo, hlúpi?! rozčúlila sa susedka. Moje mačiatko sa volá Karolko!
Policajti sa na seba pozreli a vyšli na balkón.
Takmer dva metre, poznamenal jeden.
A vy tvrdíte, že mačka preskočila také vzdialenosti s mačiatkom v zuboch? spýtal sa druhý.
Neveríte mi?! kričala susedka. Bežala po cudzej obývačke a vykrikovala: Karolko! Karolko! Karolko!
Otvorila skrine, prevracala zásuvky, zhodila posteľnú bielizeň a vyhádzala šatník na podlahu.
Policajti museli zasiahnuť a posadiť ju.
Pani, prísne povedal policajt, teraz porušujete zákon. Za takú spúšť vás môžu majitelia zažalovať.
Mňa?! Po tom, čo ich mačka ma zmrzačila a uniesla môjho kocúra?!
Mimochodom, zamračil sa druhý policajt. Ukážete, kde vás pohrýzla alebo poškrabala?
Susedka zaváhala, zmätkovala a napokon vykríkla:
Vy všetci uvidíte! Dám vás na súd!
Prepáčte, ozvala sa zdvorilo Alžbeta, ale od vás dosť silno cítiť moč Nemohli by ste z môjho kresla vstať?
Oči susedky sa rozšírili. Najskôr sčervenela, potom sfarbila do zelena až nakoniec zbledla.
Vybehla z ich bytu a s treskom zabuchla svoje dvere.
Budete podávať žalobu? opýtal sa policajt.
Nie, odpovedali manželia naraz.
Vyzerá, že nie je úplne pri zmysloch, poznamenala jemne Alžbeta.
Ospravedlňujeme sa za rušenie, povedali policajti a odišli.
Jozef a Alžbeta sa otočili na Ferka, ktorý sa práve prebral a sedel na gauči.
Nože povedal Jozef.
Nože zopakovala Alžbeta.
Ferko sa na nich pozrel previnilo, potom zoskočil z gauča a zamieril ku skrini.
Istým pohybom pazúrikov odhrnul dvierka, vyskočil na poličku a opatrne spod kopy uterákov vytiahol mačiatko.
Bože môj vydýchli manželia súčasne.
Usadli na gauč.
Ferko im priskočil k nohám a nežne položil trasúci sa sivý uzlíček baliaci sa do klbka.
A čo teraz budeme robiť? spýtala sa Alžbeta, berúc mačiatko a kladúc si ho do lona.
Ubožiak sa ešte viac schúlil.
Neboj sa, drobec, povedal Jozef láskavo.
Tu žiadne mačky nebijeme, dodala Alžbeta a hladkala drobčekovi chrbátik. A ty, môj drahý Ty si potrestaný, obrátila sa na Ferka. Takto sa to nerobí. Musíme hľadať iné riešenia
A aké iné? divil sa Jozef. Vytiahol mačiatko z pazúrov ježibaby. Za čo ho trestať?
A navyše, veď my žiadne mačiatko nemáme. Počula si, čo povedali policajti.
Ako vždy, vzdychla Alžbeta k Ubožiakovi. Chlapci držia spolu. Počkaj, ešte navrhneš, aby ho odmenili?
Presne tak! Odmeniť! zasmial sa Jozef. Poď, Ferko, dám ti kuracie.
Len sa pozri naňho! hrala sa Alžbeta, akoby chcela od Ubožiaka potvrdenie.
Ale mačiatko sa neočakávane natiahlo, jemne ovilo Alžbetinu teplú dlaň labkami a pritúlilo sa.
Alžbeta sa usmiala a mierne mu povedala:
Tak dobre Tentokrát ti odpúšťam.
Jozef a Ferko zamierili do kuchyne a Ubožiak zostal pohodlne na jej kolenách, ticho pradúc. Teraz už aj on prišiel na to, aké je to príjemné, keď ťa niekto hladká.
A tiež uvažoval, aký je skutočný význam slova drahý.
Zdalo sa mu, že z úst tejto dobrej ženy znie celkom inak
Občas sa stane, že ochrana slabých si vyžaduje odvahu a obetu, no dobré skutky dávajú domovu nový zmysel a z človeka robia, hoci len na chvíľu, niekoho naozaj drahého.
