Nemal som tam v ten deň čo robiť. Ani po rokoch si niekedy neviem odpustiť, že som tam vôbec vkročil. V Piešťanoch mi ľudia stále kývajú, akoby som spravil niečo hrdinské, ale pravda je taká, že som len potreboval vrátiť kľúče od odťahového auta do nemocnice. Rutina, robota ako stovky iných cez celý môj život odťahovača. Nemal som najmenšiu chuť zdržovať sa v nemocnici dlhšie, ako bolo potrebné.
Chystal som sa už zmiznúť, keď som vo vedľajšej izbe začul tichý, trasľavý zvuk. Nieže by tam niekto plakal, skôr to bol útrpný povzdych, akoby sa niekto poslednými silami snažil mlčať, ale nevládal. Sám som nevedel prečo, ale pristavil som sa a pozrel na pootvorené dvere.
Nakukol som dnu a vtedy som pochopil, že dnes domov pôjdem neskôr.
Na posteli ležal chlapček, možno sedem-osemročný, vychudnutý a bledý. Polosedel na vankúši, lapal po dychu, na ruke mu visela medicínska páska a tvár mal takú dospelú, akoby dávno zabudol, ako chutí detstvo.
Ale najviac ma zarazilo čosi iné.
Vedľa neho, pritisnutá k jeho hrudi, driemala fenka. Ryšavá, vychudnutá, dobitá životom, s chlpmi ako smietka. Lapka mala ledabolo obviazanú, rebrá jej trčali tak, že by ich hádam vedel spočítať aj druhák, a oči tie mali ten vystrašený pohľad tých, ktorých už život príliš skúšal. A predsa, vedľa chlapca ležala ticho, akoby ho chránila aj takto slabá.
Jemne rukou zvieral jej srsť.
Ani neviem ako, vypadla mi z úst veta:
Ahoj čauko.
Chlapec sa otočil a pozrel na mňa. Nebol tam strach. Len únava a takéto zvláštne, dospele pôsobiace želanie.
Tiahlo sa to pár sekúnd, potom natiahol trasľavú ručičku k malej sklenenej pohárikovej nádobe vedľa postele. Bola do polky plná drobných centov. Posunul mi ju a zašepkal sotva počuteľne:
Prosím
Pristúpil som bližšie a naklonil sa:
Čo sa deje, drobec?
Najskôr pozrel na fenku, potom na mňa, a v tej chvíli mi stiahlo žalúdok ešte predtým, než dohovoril:
Vezmite ju Tu sú peniaze Prosím, zoberte si moju fenku Línu Schovajte ju, kým sa nevráti nevlastný otec. On ju nenávidí. Keď tu nebudem, vyhodí ju na ulicu.
Mal som dojem, že mi na chvíľu zamrzlo všetko v žilách. V živote som si už prešiel kadečím. Nehody, zdemolované autá, ľudí, čo v sekunde stratili všetko. No tento okamih bol horší. Predo mnou ležal malý chlapec, ktorý neriešil ani seba, ale to, čo sa stane so psom po jeho smrti.
Vzdal som sa peňaženky, položil pohárik späť na stolík a povedal som:
Peniaze si nechaj. Línu si beriem ja. Vieš? Nedovolím, aby sa jej niečo stalo.
Díval sa na mňa tak, akoby sa bál uveriť. No potom mierne kývol a pevnejšie objal fenkine uši.
Ale čo sa stalo potom, to by ma ani vo sne nenapadlo.
Z izby som vyšiel ako iný človek.
O chvíľu som šiel za jeho lekárom a dozvedel som sa pravdu chlapec ešte mal šancu. Potreboval však zložitú operáciu, za poriadny balík eur. Mama mu dávno zomrela, nevlastný otec podľa slov sestier už všetko hodil za hlavu, len čakal na hotovo, s nechuťou v očiach, staral sa viac o peniaze než o dieťa.
Večer som v dielni porozprával všetko svojim kamošom. Netočili sme sa okolo boháčov a veľkého biznisu, ale mali sme chrbtovú kosť. Rozhodli sme sa, že z takého dieťaťa len taký dospelý smoliar neurobí neviditeľného. Začali sme škrabať, kde sa dalo. Niekto obetoval skromné úspory, iný predal náradie, kamarátka Natália išla poprosiť šéfa v reštaurácii o výpomoc, ďalší šiel po známkach a susedoch, veď Slováci si v núdzi pomáhajú.
Línu som vzal k sebe. Vykúpal, zobral k veterinárovi, liečil, hladkal, a ona sama postupne pochopila, že zradou sa už nebude zaoberať.
Nakoniec sme tú kôpku eur vyzbierali. Operáciu mu spravili. Chlapec to prežil. A deň, keď som mu priviezol Línu, nezabudnem. Fenka stála vo dverách akoby tiež neverila, až sa v tom naštartovala a vyletela k posteli, že sestrička mala čo robiť, aby sa nerozplakala. Chlapec si ju objal oboma rukami a tentoraz už plakal od šťastia, nie od strachu.
