Zápis z môjho denníka, rok 2018:
Volám sa Radoslav Kováč, mám 34 rokov a pochádzam z malej dediny neďaleko Martina. Celý život som sníval o tom, že raz uniknem z chudoby. Jedného dňa som sa rozhodol, že chcem skúsiť chov ošípaných. Prenajal som si opustený pozemok na úpätí Veľkej Fatry, v neznámej časti dediny Necpaly, a rozhodol sa, že ho premením na malý chov.
Do posledného centa som minul všetky úspory, dokonca som si zobral úver z Slovenskej sporiteľne, postavil som chlievy, vykopal studňu a kúpil tridsať malých prasiatok.
Keď som s prvou várkou prasiat vyšiel hore, hrdo som povedal svojej žene Darine, vtedy mala 31 rokov:
Počkaj na mňa. O rok už budeme stavať vlastný dom.
Ale realita rozhodne nebola ako tie rozprávky o úspechu, čo bežia vo večerných správach.
Ani tri mesiace neubehli a Slovensko zasiahla africká prasacia horúčka. Vedľa v dedine chovatelia krachovali jeden po druhom. Niektorých donútili celé chlíviky vypáliť, aby sa choroba ďalej nešírila. Týždne bol vzduch úplne zahmlený tmavým dymom.
Darina sa začala báť.
Predajme ich, kým sú ešte zdravé, naliehala na mňa.
Ale ja som sa vzoprel:
To prejde. Len vydržme ešte chvíľku.
Únava, strach a prebdené noci ma vyčerpali. Skončil som dokonca v nemocnici v Martine, totálne vyčerpaný a plný stresu. Viac ako mesiac som odpočíval v Liptove u svokrovcov.
Keď som sa vrátil naspäť na horu, polovica prasiat už bola preč. Ceny krmiva boli dvojnásobné a z banky mi začali volať kvôli splátkam.
Každý večer, keď dažďové kvapky bubnovali na plechovú strechu chlievov, mal som pocit, že sa mi všetko, čo som budoval, rozpadá pred očami.
Až jedného večera, po ďalšom telefonáte s veriteľom, som si bezmocne sadol na zem a zašepkal:
Koniec. Už nemám silu.
Na druhý deň ráno som chov zavrel. Odovzdal som kľúč gazdovi pánovi Trnkovi a zišiel som dole z hory. Nedokázal som sa pozerať, ako sa mi všetky nádeje rúcajú. V mysli som si len stále opakoval: všetko je už stratené.
Po dobu piatich rokov som sa na horu nikdy nevrátil.
S Darinou sme sa presťahovali do Bratislavy a našli si prácu vo fabrike. Žili sme skromne neboli sme bohatí, ale mali sme pokoj.
Keď niekto v krčme začal rozprávať o chove prasiat, len som sa trpko usmial.
Na horu som si len peniaze pohádzal
No začiatkom tohto roka mi zrazu zavolal pán Trnka. Hlas sa mu chvel.
Rado príď hore. S tvojím starým chlievom sa niečo stalo, nepochopíš
Na druhý deň som išiel späť. Cesta, ktorá kedysi viedla na môj pozemok, bola zarastená trávou a kríkmi, akoby tam už roky nikto nešiel.
Čím vyššie som stúpal, tým viac sa vo mne miešali obavy s úzkosťou.
Je možné, že už tam po mojom sne neostalo vôbec nič?
Alebo z rúcaniska už nič nespoznám?
Keď som odbočil poslednou zákrutou, zostal som stáť ako obarený.
Miesto, ktoré som kedysi opustil zrazu žilo.
Zo starého chlieva, ktorého strechu už dávno obrastali vinič a buriny, bol kus lesa. Blato z chlievov dávno zmizlo rozplynulo sa medzi stromami. Stromy okolo vyrástli, cesta bola ledva rozoznateľná.
A potom som začul zvuk.
Chrocht chrocht
Zamrzol som.
Pomaly som pristúpil k plotu, ktorý takmer celý skrývala vysoká tráva. Keď som nakukol dovnútra bývalého chlieva, šokovane som cúvol.
Boli tam prasiatka.
Nie jedno či dve ale mnoho.
Veľké, silné kusy. A niekoľko malých seliatok pobehujúcich okolo.
Z tých tridsiatich, ktoré som päť rokov dozadu priniesol na horu, akoby vyrástla celá svorka.
To nemôže byť pravda šepol som.
Pán Trnka, ktorý kráčal za mnou, sa pristavil.
To ti hovorím celý čas, povedal ticho. Nezmizli.
Ale ako prežili? pýtam sa, stále neverím vlastným očiam.
Sadol si na kameň neďaleko.
Keď si odišiel, niekoľko ich zostalo zavretých. Prelomili plot a ušli do lesa. Myslel som si, že tam zahynú. Ale nezahynuli.
Skúmam okolie.
Za chlievom som prvýkrát zbadal úzky potôčik. Okolo rástli banánovníky aj zemiaky. Vidno bolo kokosové palmy a rôzne divé rastliny, hoci niektoré tieto plodiny sú na Slovensku nahradené zemiakmi či šípkami.
Naučili sa tu prežiť, dodal pán Trnka. A začali sa rozmnožovať.
Pozrel som na stádo. Niektoré prasa zdvihlo hlavu, akoby aj po tých rokoch spoznalo moju prítomnosť.
Jedno veľké prasa sa priblížilo k plotu. Kožu malo dočervena a na uchu jazvu presne tú, ktorou som kedysi označil prvé prasiatko, čo som kúpil.
To to je ono, vyjachtal som,
to bolo moje prvé.
V hrudi ma niečo zvieralo.
Všetko, čo som považoval za navždy stratené tu stále bolo.
Nielenže prežilo ale vyrástlo.
A čo teraz? opýtal sa pán Trnka.
Mlčal som.
Pozeral som na horu. Na chliev. Na prasiatka, čo si pokojne vykračovali trávou, akoby päť rokov nič neznamenalo.
Pomaly som sa usmial prvý raz po rokoch.
Možno, povedal som potichu,
môj sen ešte neskončil.
A práve vtedy som pochopil niečo, o čom som si myslel, že som už dávno stratil.
Občas, aj keď na niečo zanevriete
sú sny, ktoré na vás čakajú, až kým sa ku nim znova nevrátite.
