Dnes večer som si dlho prezerala staré fotky a premýšľala o Rade, našej fenke, čo bola kedysi hrdosťou celej rodiny. Pamätám si deň, keď som si ju vybrala zo šteniatok v osade za Nitrou bola to len malá hnedá guľka s neposednými ušami, ktorá mi hneď olízala ruku. S otcom sme ju učili aportovať, behávať po záhrade a ráno ma vždy čakala pred dverami, aby ma sprevádzala do školy. Bola našou spoločníčkou na hubách aj na dlhých prechádzkach po okolitých horách.
Časom sa však všetko zmenilo. Otec prišiel na to, že šteniatka od Rady idú na dračku. Najprv bolo milé, že sa po dvore mota nové životy, no čoskoro sa z toho stal biznis. Rada chudla, bola unavená, ležala v kúte a ledva vládala dýchať. Veterinár v Zlatých Moravciach nám raz otvorene povedal: “Ak to neprestane, nevydrží ďalší vrh.”
Otec sa na to len zamračil a tváril sa, že to nevie počuť. Radšej problém zahnal spôsobom, aký som si nevedela predstaviť. Jedného sychravého rána zobral Radu na vodítku hlboko do Tribečských lesov. Celou cestou mlčal, ona šla poslušne, s dôverou v očiach, netušiac, čo sa deje. Keď zastali pri sile starého duba, priviazal ju a bez slova odišiel.
Rada najskôr vesele vrtela chvostom, mysliac si, že hráme hru na schovávačku. Čakala. Keď nikto neprichádzal, začala ťahať za vodítko, potom skučala. Večer, keď sa stmievalo, naplno vyla, až jej hlások prešiel do chrapotu. Listy šumeli, zima prituhovala. Bola sama. A nikto neprišiel.
Keď už bolo takmer tma, pomedzi stromy sa objavil veľký karpatský vlk. Prikrčil sa a pomaly sa priblížil k Rade. Očakávala útok, cítila strach, ale necúvla. Nemala už čo stratiť najhoršie sa už stalo.
Vlk však nič neurobil. Opatrne ju obišiel, poňuchal okolie, prezrel reťaz na strome a potom si ľahol kúsok ďalej. V očiach mu nebolo vidno zlosť, len zvláštnu opatrnosť. Nemal v úmysle útočiť.
Nastala tichá, tmavá noc. Po lese rozliehal sa ďalší vlčí rev, z kríkov vychádzali líšky a lasice, ale vlk zakaždým vstal a postavil sa medzi nich a Radu. Stačil jeho prítomný pohľad a ostatní sa stratili v tme.
Vlk Radu neoslovil, ani nehladil jednoducho tam bol. Celú noc zostal nablízku. Prestala vyť, len ticho ležala a občas očkom skontrolovala, či vlk nezmizol. Ten však strážil pri nej až do svitania.
Za úsvitu do lesa prišli dvaja muži z dediny hľadali stopy po zveri. Počuli tiché kňučanie a našli zvláštny obraz: Rada priviazaná pri dubi a vlk hliadkujúci pred ňou, ako keby ju chránil vlastným telom. Muži sa zastavili, prekvapení. Vlk sa na nich zahľadel pokojne, vôbec sa nebál. Potom pomaly ustúpil späť do lesa a zmizol vo svetlej zeleni.
Odviazali Radu bola ešte nažive len preto, že niekto v noci zvolil neostať dravcom. Občas tí najdivokejší dokážu byť ľudskejší než my. To si dnes pripomínam vždy, keď kráčam tým istým lesom a spomínam na Radu.
Niekedy, keď prídem k tomu dube, mám pocit, že tam v tichu na chvíľu opäť počujem aj jej slabý dych a tiché škrabanie labiek po pňoch.
