Zuzka prišla domov o tri dni skôr ako plánovala, a ešte k tomu s plnými taškami dobrot od svojich rodičov. Myslela si, že Štefan bude milo prekvapený, ale namiesto vrelého privítania ju čakal len jeho chladný príkaz poslal ju do obchodu. No všetko sa skončilo úplne inak, ako čakala.
Ťažká taška jej ťahala plece, až sa jej vydral tichý ston. Už niekoľko týždňov ju pobolievala chrbtica, veď bola v šiestom mesiaci tehotenstva, a za posledné dva mesiace sa to len zhoršilo. Opatrne položila tašky plné zaváranín, domácej slaniny a jabĺk, čo jej mama nabalila, na rozbitý asfalt pri zastávke.
Zuzka si hlučne vydýchla. Jej malý v brušku protestne kopol, akoby aj on cítil únavu mamičky. Prišla domov autobusom, posledných sto kilometrov doslova rátala stĺpy popri ceste. Tak veľmi sa tešila, že všetko nechala tak a išla za Štefanom o niečo skôr, len aby mohli byť spolu.
Zamýšľala sa, čo Števko asi robí, a úprimne sa pousmiala, že asi ani len netuší, že je už len desať minút chôdze od domu. Cesta k paneláku sa jej teraz zdala nekonečná. S ťažkými taškami od rodičov si pripadala, akoby niesla celú Oravu na pleci.
Po asi päťdesiatich metroch cítila, že to už ďalej nedotiahne. Chrbát ju bolel, ledva vládala stáť.
Zhlboka sa nadýchla a zavolala manželovi.
Števko, prosím ťa, zašepkala do mobilu, keď ho konečne zdvihol.
Zuzka? Čo sa deje? ozval sa prekvapene.
Nič, len som už doma pred vchodom, prekvapenie Mohol by si zísť dolu a pomôcť mi? Tie tašky sú fakt ťažké, mama mi nabalila asi pol kuchyne…
Chvíľu bolo ticho, že počula vlastný dych.
Ty si pred vchodom? zvýšil hlas o oktávu vyššie. Prečo si mi nepovedala, že prídeš skôr? Veď sme boli dohodnutí na štvrtok!
Chcela som ťa prekvapiť, smutne odvetila. Si nešťastný, že som tu? Strašne som unavená. Poď už dolu, prosím
Počkaj! zrazu zvrieskol. Nechoď zatiaľ domov. Teda choď, ale… Vieš, doma je to akurát prázdne, všetko som dojedol. Skoč prosím ťa do jedného z tých nonstopov, čo sú za rohom, a kúp mäso hovädzinu, keď môžeš. Dal som si voľno, že pripravím poriadny obed, aby si mala krásny návrat!
Prosím? Aké mäso? Štefan, veď ledva stojím, som v šiestom mesiaci s dvomi obrovskými taškami! Mám ísť ešte do obchodu po mäso? Doma určite ostalo dosť zemiakov a vajíčok. Poď už pre mňa, som hladná a chcem si ľahnúť…
Ty tomu nerozumieš, Zuzi, začal rozprávať rýchlejšie. Ja chcem, aby všetko bolo ideálne. Ten obchod je tu hneď vedľa, kúp hovädzinu a zemiaky, tie naše sú už scvrknuté. A popros niekoho, nech ti pomôže, no prosím! Je to pre nás, mám všetko pripravené.
Zuzka hľadela na svoje červené dlane, v srdci jej stúpal hnev i smútok.
Štefan, robíš si zo mňa srandu? Mám teraz s bruškom a taškami ťahať mäso z obchodu, lebo si chceš pripraviť obed?
Nemôžeš ty zísť dolu?
Ja som práve začal pripravovať všetko by som pokazil, ak by som teraz odišiel. Zuzi, pre mňa. Prosím… tých osemsto gramov hovädziny, a sieťku zemiakov, takú menšiu. Ja ťa už čakám!
On jej zložil, ona tam ostala stáť, dívala sa na tmavnúci displej. Chcelo sa jej plakať rovno pod lampou na tej opustenej zastávke. V duchu ho ešte ospravedlňovala, že možno fakt chystá niečo výnimočné. Povzdychla si, schytila tašky a s bolesťou kráčala do potravín.
Vo vnútri na ňu hľadel súcitne ospalý predavač. Hovädzina bola ako olovo a sieťka zemiakov, to už bolo naozaj nad jej sily. Celé ruky jej zmeraveli, úplne ich necítila.
Zazvonil jej mobil znova.
Máš to? ozval sa Števko.
Mám, pregrgla Zuzka medzi zubami. Som už pri vchode, otvor mi.
Stoj! Neprestupuj! Počkaj na lavičke, bude to len chvíľka, desať minút.
To myslíš vážne? neudržala už hlas. Aké desať minút, Štefan? Nohy mám ako sudy, ledva stojím!
Sľubujem, do piatich minút som pri tebe, len ešte dotiahnuť posledné detaily, prosím!
Unavene si sadla na lavičku pred panelák, tašky treskla vedľa. V tej chvíli mala chuť to mäso tresnúť Štefanovi cez kuchynské okno na treťom. O desať… dvadsať… tridsaťpäť minút neskôr konečne niekto vyšiel z vchodu. Štefan spotený, v tričku naruby a nervózny.
Aha, sedíš tu, zatiahol, snažiac sa usmiať, keď chytal tašky. Čo si taká zlostná? Veď vonku je fajn…
Prečo si taký mokrý? A smrdíš ako Savo zmiešané s citrusovým čističom.
Veď uvidíš! natešene vyhlásil a ťahal ju do výťahu.
Otvoril im dvere, čakal, hádam aj na potlesk. Zuzka prekročila prah a ovanul ju dusivý pach chlóru a lacného osviežovača vzduchu.
Prešla po chodbe, do kuchyne, nakukla do kúpeľne. Byt lesklý, všetko vyupratované, veci poukladané, koberce povysávané, niektoré ešte mokré od handry. Na poličkách žiadny prach, sošky v kúte ako sirotky.
Noooo, čo povieš? Srdce, to je prekvapenie pre teba!
Zuzka sa otočila a ledva šepla:
Toto bolo celé prekvapenie?
Akože nič? Tvoj drahý tri hodiny makal! Umyté podlahy, kuchyňa, záchod žiarli ako v novostavbe! Chcel som, aby si mohla oddychovať a nabehneš ku krásne čistému stolu…
Cítila, ako jej hrča tlačí do krku.
To znamená, že kvôli umytej podlahe si ma nechal ísť do potravín s bruškom? Nezbehol si dolu, keď som ťa prosila, lebo si umýval dlažbu?
Veď som chcel, aby si mala radosť! Vždy len nariekaš, že doma nič nespravím. Práve som stíhal, musel som ťa trochu podržať, aby som to dokončil. Nejaké ďakujem nepríde?
Si normálny? Už mi je ukradnuté, aká je podlaha! Ja som tu bola s bruškom, ťažkými taškami, potrebovala som, aby si prišiel za mnou a podržal ma! Nie aby si tu tancoval s mopom!
Štefan očervenel, šmaril handru do umývadla.
No jasné, začína to! Ja od piatej rána drhnem dom, aby si mala prekvapenie, a tebe je to málo! Všade čisté, aj na svadbu si nemala také upratovanie, a ty mi dávaš prednášky!
O takú čistotu som neprosila! Trápilo ťa viac umývanie, ako to, že čakám dieťa a ledva som došla domov… Nechala si ma mrznúť pred vchodom pol hodinu!
No prepáč, že nie som ideálny, každá iná by sa tešila, že jej chlap spraví poriadok, navarí. Tebe nie je nikdy nič dobré! Stále len tvoje bruško a chrbát! A ja? Ja som nesedel ani chvíľu, lebo som ťa chcel potešiť!
Zuzka si prikryla tvár rukami.
Ty vôbec nevieš, čo potrebujem Tebe bola čistá lišta prednejšia ako ja.
Ale no prosím, kričal, ty si prišla o tri dni skôr, inak by všetko stihol! Toto je tvoje poďakovanie!
Štefan buchol dverami do spálne. Bruško sa znova ozvalo, Zuzka sa zosunula na stoličku, mäso z obchodu ostalo na stole. Bolo jej zle a slzy jej tiekli po lícach.
Po chvíli sa ozvalo z kuchyne:
Mám to mäso variť? Alebo mi budeš trucovať a nič nebudeš jesť?
Nechaj ma, Štefan, ja chcem len spať.
Ako chceš! odvrkol a zabuchol za sebou.
Zuzka sa presunula do kúpeľne. Hľadela na strapatú, bledú tvár v zrkadle a snažila sa neplakať. Cestou v autobuse si predstavovala, ako ju privíta, obíme a povie: Vitaj doma, Zuzi. To sa však nestalo. Hádka večer pokračovala kvôli nejakej hlúposti.
Nakoniec odišla tak, ako bola, domov k rodičom. Rozvod jej rozprávali z hlavy svokrovci, švagriná, aj vzdialenejšia rodina. Štefan jej vyvolával, sľuboval, že pochopil. No Zuzka mala jasno: takého chlapa nechce. Rozvod bude nechce žiť s mužom, ktorému záleží na podlahe viac, než na jej zdraví a ich spoločnom dieťati.
