Marínka sedela na lavičke na cintoríne v Prešove a po očku utierala slzy. Uplynulo už štyridsať dní od pohrebu jej kamarátky Olívie, ale hrob ostával prázdny ani jedna ružička, ani jeden karafiát. Akoby tam bola uložená len spomienka na nedopitý čaj v školských termoskách. Uf, život! V tichosti sa pobrala domov, keď za ňou znenazdajky pristúpil akýsi muž v tmavej bunde.
Nezoberiem vás? Na autobus je to kusisko, ak neľutujete ZSSK a vaše nohy, prihovoril sa jej vždy s miernym úsmevom. Sadnite si, mne to fakt neprekáža. Koho ste prišli na cintorín pozrieť?
Marínka potichu odpovedala: Kamarátku
A ja maminu, priznal sa cudzinec.
Kam máte cestu?
Len po zastávku, echt nechcem zneužívať cudziu láskavosť, pokrčila ramenami.
Dnes mám voľno, odveziem vás až domov, nebojte sa. Taká ponuka sa neodmieňa, trval na svojom.
Počas jazdy rozprávala Marínka o svojom živote, štúdiu, o malej Ivetke. Po dvoch dňoch už spomínaný muž volal sa Pavol Mlynár, ale bez mlynu čakal na Marínku pred panelákom so záhadnou ponukou.
Ale vráťme sa na začiatok. Marínka a Olívia boli nerozlučné od škôlky v Šamoríne. Zdieľali nielen pastelky, ale v puberte aj šály a duševné krízy. Na strednej našli obe lásku. Marínka sa zamilovala do dedinského chalana Joža, Olívia do typického mestského z Nitry Franta so stužkou vo vlasoch. Olívia sa vydala rýchlosťou svetla, človek by povedal, že v Lidli vyhlásili posledný kus pánov. O rok mala dcéru. Chybička krásy: Frantove rodičia nebývali náchylní na dedičstvo po mame Aničke a Olíviu neprijali ani s opálenou dušou.
Marínka občas strážila malú Ivetku, aby mladí mohli v piatok v noci vypiť kofolu a predstierať dospelosť. Ale raz mladí ostali na ceste. Auto vyletelo z jazdy, ráno už bola len smutná správa. Čo teraz s tou malou? Frantovci z Nitry svoju vnučku nechceli, veď bola z tej nesprávnej krvi. Olíviina mama bola sama s tromi ďalšími deťmi, akurát tak na kúpenie piškótov. Možnosti? Detský domov. Ivetka oslávila len svoj prvý rok.
Marínka si dievčatko obľúbila okamžite. Prvé slová, prvé zakopnutia, všetko prežívala ako vlastné. Už pracovala ako zdravotná sestra, izbu mala prenajatú u staršej babky Gizely s papučami na všetky príležitosti. Ale kto by jej dal cudzie dieťa? Sám Boh? Nezostávalo nič, len čakať, kým sociálka zavelí presun.
Marínkina láska, Miško, bol síce zlatý, ale na takúto papierovú dohodu nemal žalúdok.
Miško, mohli by sme sa vziať, len aby som mohla zobrať Ivetku potom sa rozvedieme navrhla raz Marínka.
Ten takmer preglgol pierko z kávy. Toto odo mňa nechci! Radšej si nájdi nejakého romantického chlapíka, čo mu je jedno meno vo formulári, nie mňa.
A Miško zmizol zo života ako kvalitné DVD-čko z požičovne.
Marínka opäť stála pri Olíviinom hrobe, tentorkát bez kvetov, zato so slzou na každom oku. Vedľa bola Frantova hrobka, celá pod lupienkami ruží snáď si ich babky odkladali celý rok!
Olinka, sľubujem, dám ti aj živé muškáty, len mi drž palce
Pri východe z cintorína ju opäť dobehol Pavol.
Nezoberiem? Je to fakt len drobnosť, kým nabehne autobus. Dnes je tiež štyridsiaty deň po smrti mojej mamy, a tiež tu stojím ako opustený hríb.
Marínka tentokrát rozprávala všetko, aj o šialenej láske k Ivetke, aj o neúspešnej žiadosti o ruku.
O dva dni stál Pavol pred domom, v ruke kyticu z bieleho ešte nevyblednutého orgovánu.
Marínka, rozmyslel som si to. Pomôžem ti. Ožením sa s tebou, vezmeme si Ivetku, hneď zajtra môžeme bežať na matriku. Budeme fungovať.
Marínka skoro zabudla dýchať. Vy sa nebojíte, že utečiem? Predo mnou utiekol jeden pytač
Pavol sa zasmial. Buďme úprimní. Dom mám, miesto mám dosť. Neboj, nebudem sa predvádzať a vliezať ti do kuchyne, len sa dohodneme, ako to spravíme.
A všetko išlo, ako Pavol sľúbil. Tichá svadba na úrade v Prešove, o týždeň bola Ivetka oficiálne ich dcérkou a o dva týždne už písali na schránku nové mená. Pavol si vzal dovolenku, aby mohol dievčatám kúpiť nové hrnčeky a zútulniť dom.
Marínka sa tvárila, že to všetko zvláda na vlastnú pest a plyšovú silu, ale srdce mala v štyroch rohoch kuchyne. Aj Pavlovi piekla bábovku, hoc pondelok mal byť dietny. Pomaly si obaja zvykali Marínka prijala, že má niekto stále vo vrecku handričku na utieranie omrviniek a Pavol sa naučil, že z kúpeľne nemá ráno vybiehať s uterákom ako príboj.
Mami, prečo ma máš rada? spýtala sa Ivetka raz so šušľom od krupicovej kaše.
Lebo si tu a si naša, odpovedala Marínka a v kútiku duše bola vďačná Pavlovi, že nikdy nepýtal späť kľúč od domu.
Pavol síce bol na papieri len manžel z povinnosti, ale upiekol viac palaciniek než pol Prešova dokopy. Napokon jedného večera, keď Ivetka mala už tri roky a narodeninovú čiapku pokreslenú fixkami, vytiahol prsteň.
Viem, že už sme svoji, ale chcem byť ozajstná rodina. Nájdeš vo svojom srdci miesto ešte pre jedného?
Marínka sa usmiala. Áno, tentokrát doopravdy
A tak majú dve výročia. Jedno suché a úradné, druhé s palacinkami.
Ivetka dnes už pozná, kde leží Olívkin a Frantov hrob, a vnúčatá chodia so zmrzlinou za dedkom Pavlom a babkou Marínou. V Prešove sa šepká, že šťastie niekedy chodí v starej škodovke a domov si nájde, aj keď ho čakáš len na zastávke.
