Vyhoď ho na ulicu. Našla som pod snehom susedovho domáceho kocúra, ale jeho gazdiná ho zachraňovať odmietla
Vždy, keď si spomeniem na príbeh so susedovým kocúrom, spomeniem si na Janu z nášho detstva v okrajovej časti Martina. Nikdy som nemala nič proti mačkám, ale tento prípad mi už poriadne zaliezol pod kožu.
V tejto spomienke je ukrytá dôležitá vec že človekom treba zostať, nech sa deje čokoľvek.
Jedno leto sa susedov kocúr Fero, mohutný strakatý kocúr, rozhodol využívať môj skromný záhon ako svoje záchodisko. Nejednu nedeľu som ho prichytila, ako starostlivo prehrabáva hlinu, akoby bol na archeologických vykopávkach. Vybehla som naňho s krikom, on len pokojne odskočil. Chata pri Martine bola menšia, pevná, po starej mame; stála na pokojnom mieste, len kúsok od mesta.
Stačilo zísť nižšie po ceste a človek sa ocitol v pravej dedine. Ale keď sa vybral ku zastávke na hlavnom ťahu, do Martina to mal sotva pol hodiny. Za života starej mamy som tam chodila veľmi rada. Aj po jej odchode som tam víkendovala nosila priateľky, spolu sme kúrili v saune, opekali špekáčiky a zbierali čučoriedky. V neďalekom lese za hodinu nabrali košík dubákov. Ticho, čerstvý vzduch, voľnosť to bolo to pravé miesto na oddych. V tej istej dedine žila aj moja sesternica dcéra strýka Ondreja, mamy brata. Od detstva mojou blízkou priateľkou. Pri záhrade a potoku nebolo času na nudu.
Na vlastnom záhone som pestovala reďkovku, petržlen a trošku pažítky. Malá, ale vlastnoručná záhradka. A práve na nej začal Fero poriadne gazdovať. Posťažovala som sa jeho gazdinej tete Alžbete. Tá len prevrátila oči a uškrnula sa: Čo ja s ním narobím? Vari ho budem strážiť pred tvojím plotom? Hodíš po ňom polenom, keď ho neodchytíš!
Takýto prístup mala aj preto, lebo Fero bol kocúrom po zosnulom manželovi, pánovi Štefanovi. Sama Alžbeta vždy vravela: Mačky by som si zadarmo nevzala! Bola zapálená psíčkarka. Po smrti manžela však kocúr zostal s ňou.
Fero však ochrancu nepotreboval. Bol zdatný myšolovec a podľa rečí vedel z potoka vytiahnuť aj rybu. V minulosti verne sprevádzal pána na rybačky. Stačila mu len strecha nad hlavou a teplá pec na zimu.
A tak som s Ferom začala ozajstnú vojnu. Skúšala som sa s ním dohovoriť, kŕmila ho kúskami šunky. Ale mestské dobroty Fero ignoroval. Na moje slová pozeral z diaľky, oči mu len preblesli a nikdy sa ku mne nepriblížil.
Raz som ho obliala vodou zo suda. Inokedy som vyšla na burinu s píšťalkou a keď som v záhone zbadala narušiteľa, ďobala som do píšťalky ako rozhodca. Poťahovala som sa zo smiechu na zemi, keď Fero cez plot preskočil, obzrel sa a vrhol na mňa pohľad, hovoril ním jasne: Takto sme sa nedohodli! To je proti pravidlám! Potom zdvihol chvost a stratil sa v žihľavách.
Teta Alžbeta sa na tieto bitky dívala z druhej strany plotu a len sa pochechtávala. Mala svoju radosť, jej tajný sen sa naplnil stala sa pravou psíčkarkou. Dcéra jej priniesla na letnú dovolenku malú fenku Trixi, takže mala o zábavu postarané. Záhradný problém som vyriešila tak, že som doviezla tri vrecia pilín za desať eur a vysypala som ich v kúte, kde rástla žihľava.
Fero moju ponuku ocenil a odvtedy si tam zakladal svoje výskumy. V duchu som sa prežehnala. Onedlho som však zistila, že ma pozoruje z hustomu krovia, zo strechy, alebo cez škáru v plote. Jedného večera som vyšla na dvor a skoro som od ľaku odpadla, keď sa na mňa z tmy dívali dve žlté oči. Zakričala som na celú dedinu. S Ferom som bola stále na vykanie nikdy sa nevie, kde sa objaví.
Až do jesene som bývala v babičkinom dome, potom som sa vrátila na vysokú školu do mesta a chodila už len cez víkendy.
A tak raz, keď som v sobotu ráno vyšla na zadný dvor, uvidela som na schodíkoch biely kôpku pod snehom. Bol to Fero. Veľký kocúr, zasnežený, so zmrznutými fúzikmi. Ani sa nepohol, len sa schúlil. Keď som zoňho striasla sneh, nič. Pohladila som ho bez zvuku pootvoril papuľu, chcel zamňaukať, ale zostal celkom bez hlasu.
Vyniesla som ho dnu, do tepla. Zabalila ho do deky, ohriala mu hlavu, roztopila mu fúzy s teplou handričkou. Fero nemal silu sa brániť. Obložila som ho fľašami s teplou vodou a šla ku tete Alžbete.
Tá stroho povedala: On žije v šope. Dom mi okakal, ten parchant. Viac ho dnu nedám! Ukázalo sa, že odkedy mali doma Trixi, Fero začal na fenku útočiť a značkovať dom. Aby mala pokoj, vyhodila ho do šopy.
Leto ešte zvládol. Ale v zime v nevykúrenej šope mu už bolo ťažko. Snažila som sa tetu presvedčiť: veď v lete ešte lovil, ale teraz má len sneh, ľad a chlad. Odpoveď bola: Dala som mu granule do misky nech ich je a zapíja snehom! Hladom neumrie. Vyhoď kocúra von!
Po návrate domov mi došlo, že Fero neprišiel na môj vchod náhodou. Prišiel prosiť o pomoc už nemal komu veriť, tak išiel k tej, s ktorou celé leto bojoval.
Začala som volať známym, či by niekto nechcel kocúra. Nikto nechcel. Sesternica navrhla, že ho môže hodiť do maštale ku krave a ošípanej tam by mu bolo teplejšie ako vonku. Ale domov vziať nemohli, už mali dve mačky.
Fero sa zatiaľ pozviechal, zišiel z deky, prešiel sa izbou a sadol si oproti mne tak, že mi hľadel priamo do očí. Ako keby vedel, že sa rozhoduje o jeho osude. Vzdychla som a zavolala mame. Tá bývala vždy proti zvieratám v paneláku, ale keď som jej pripomenula, aký bol Štefan dobrý človek a koľkokrát babke pomohol, stíchla. Prisypalo sa jej v pamäti, ako všetkým nosil z rybačky úlovky, a Fero mu sedel pri nohách ako verný pes. Až jej slza ušla, keď si predstavila, aký bol ten starý kocúr zrazu nepotrebný.
A tak rozhodnutie padlo samo.
Vo vidieckom obchode som kúpila za pár eur plastový prepravný box s rúčkami, starostlivo Ferka zabalila a odviezla ho do Martina. Začínal mu nový život.
