Od nenávisti k láske
Alexander vždy nenávidel psov. Od tých čias, čo ako bucľaté ryšavé dieťa s okuliarmi a ťažkou školskou taškou, zostal v prvom ročníku uväznený na opustenom priestranstve za panelákmi v Bratislave, kde ho obkľúčila svorka túlavých psov.
Vodca statný, čierny pes s hrdzavými fľakmi na tvári pozeral Alexanderovi priamo do očí. Chlapec plakal, prehováral psov, lámal im do trávy školské chlebíčky so salámou, no psí zrak zostával neúprosný. Vodca pri každom pokuse pohýbať sa zdvihol vrchnú peru, odhalil žlto-biele tesáky a zhlboka zavrčal. Svorka držala Alexandra v kruhu vyše dvoch hodín.
Zrazu vodca priklonil pravé ucho späť, započúval sa a ticho vyrazil smerom k lesíku za priestranstvom. Ostatné psy ho poslušne nasledovali a čoskoro zmizli za stromami.
Alexander si utrel slzy, stisol tašku a utekal domov. Ale do paneláku na Štrkovci sa už nevrátil. Ich starý drevený byt vyhorel po výbuchu plynovej bomby. V plameňoch zomrel starký otec jeho otca, ktorého Alexander volal deduško.
Deduško býval námorníkom, odvážny, ošľahaný vetrom. Mal krásne biele fúzy a bradu, ktorú si holil len raz do roka, presne po Vianociach. Potom mu narástla brada znova a deduško z nej robil copík, ktorý si zväzoval farebnou gumičkou alebo len tak prehodil za ucho.
Po starkého smrti a po stretnutí so svorkou sa Alexander dlho zajakával.
Po druhýkrát sa mu pes priplietol do života, keď už ako chudý siedmak, vymenené okuliare za šošovky, odviedol domov najkrajšie dievča triedy Luciu Klinkovú. O Luciu sa pokúšal aj Gašpar, bitkár a najväčší vyvrheľ školy, ktorého nechali v deviatke druhý rok. Ten držal všetkých v strachu, no Alexander našiel odvahu kráčať po boku dievčaťa, ktoré sa páčilo aj Gašparovi.
Pes sa pred nimi objavil a hrozivo zavrčal, Alexandrovi sa postavil do cesty a postupne ho tlačil preč. Alexander pomaly ustupoval, kým Lucia neprešla za roh. Potom pes zmizol v druhom dvore.
Alexander si úľavne vydýchol a išiel domov.
Na ďalší deň dostal na matematike lístok so stručným odkazom:
Už za mnou nechoď. Gašpar Ťa včera chcel zbiť. Prepáč.
Priateľstvo s Luciou tak nikdy nezačalo, a tak chlapec mal o dôvod viac neznášať psov.
Roky šli, Alexander dospel. Vyštudoval vysokú školu, rozbehol úspešný podnik a stal sa podnikateľom. Mal dobrú prácu, poznal správnych ľudí, slušne zarábal v eurách. Zakrátko si aj založil rodinu. Krásna Lucia, kedysi Klinková, sa stala jeho manželkou, narodili sa im báječný syn Minďo, pomenovaný po deduškovi. Osemmesačné bábätko ešte nehovorí, ale v kočíku sa usmieva na všetkých psov a radostne volá:
Haf, haf!
Je nedeľa a Alexander sa prechádza so synom parkom na bratislavskom Ružinove. Pomaly tlačí kočík, rozpráva Minďovi o vtákoch, ktorým nasypali do kŕmidla slnečnicové semienka. O veveričke, ktorá zliezla z jedle a vzala si orech rovno z dlane.
Je čas ísť domov. Vyjdú z parku, Alexander zamieri ku priechodu pre chodcov a keď zasvietia zelené čísla, spolu s kočíkom vstúpi na cestu.
Vtom odkiaľsi vyletí malá jazvečíčka! Zúrivo breše, stavia sa im do cesty, vrhá sa pod kočík, akoby ešte sekunda a prasknú jej hlasivky.
V tej istej chvíli len pár centimetrov od kočíka prefrčí auto, minie ich a narazí do stĺpa. Z auta vybiehajú tínedžeri a s krikom bežia preč. Ľudia dobiehajú k autu, taksa je už preč.
Niekto uchopí Alexandra za lakeť:
Všetko v poriadku? Nezachytilo auto kočík? jeho starostlivé oči sa upierajú na otca.
Alexander prehltne naprázdno a pokrúti hlavou, že je všetko v poriadku, syn je živý a zdravý.
Ako sa dostal domov nevie. Lucii o tom nehovorí, aby ju zbytočne netrápil veď sa nič nestalo. Dnes prvýkrát myslí na jazvečíčku s vďakou: psík zachránil jeho syna.
Celý večer premýšľa o všetkých svojich stretnutiach so psami a uvedomuje si, že mu nikdy skutočne neublížili. Snažili sa ho ochrániť každým svojským spôsobom. Lucia si všíma, že je zamyslený, ale nepýta sa prečo.
Večer idú všetci traja na prechádzku pred panelák. Pri vzdialenej lavičke stoja susedia. Alexander prechádza okolo a začuje:
Čo teraz s ním? Kto by si ho len vzal?
Pozrie ponad susedovo plece na lavičke je krabica a v nej malý šteniatko. Nemá oči, najskôr vrodená chyba. Ľudia si šepkajú, Lucia a Minďo už idú napred.
Kto si ho vezme takého?
A kam pôjde, úbožiak?
Ja by som to nedokázala vravia ženy v ústraní.
Alexander pristúpi bližšie. Malý psík je krásnej kakaovej farby, ticho kňučí, túli sa a hľadá nosom niekoho blízkeho. Teplo mamky však nikde.
Alexander zaváha len sekundu, potom si z hrdla stiahne šál aj keď je jar, večer býva chladný. Jemne zodvihne šteniatko a zbadá, že okrem slepoty má aj skrivené zadné labky.
Odzadu sa niekto rozplače.
Ovinie slepého psíka šálom, vezme ho ako dieťa a povie:
No poď, drobček, teraz je rad na mne Poď, ukážem ťa našej mamine. Tá je dobrá a šikovná. Dám ti u nás trochu mlieka z chladničky.
A tak ide Alexander k Lucii, krásnej mladej žene stojacej pri kočíku, ktorá sa naňho pozerá s láskou v očiachKeď sa Alexander otočí, uvidí, že Lucia stojí na chodníku a hľadí naňho s prekvapením, ale v očiach sa jej mihne úsmev. Minďo poskakuje okolo nej, detsky zvedavý, vystiera rúčky:
Haf, haf!
Alexander podíde k nim, psíka položeného v šáli opatrne pritisne k hrudi. Lucia najprv nič nepovie, len sa zadíva na malilinkú, zranenú guľôčku v jeho dlaniach. Potom jemne pohladí srsť drobca a kývne hlavou:
Vezmime si ho domov.
Minďo od radosti zapiští a bosou pätičkou kopne do štrku. Psík sa zachveje, zatiahne čumáčik k jeho dlani a ticho zafňuká. Alexander cíti chvejúce sa teplo vo vlastnom vnútri, čosi staré a ťažké sa v ňom rozpleťuje, akoby pod tým šálom, čo kedy zaplietol deduško do brady, sa skrývala odpoveď na všetky jeho strachy.
Na schodoch paneláku Lucia otvorí dvere, Minďo hneď beží po misku, Alexander položí psíka na gauč medzi vankúše a prinesie teplé mlieko. Malá slepá bytosť sa opatrne napije, potom zívne a schúli sa do klbka. V izbe zavládne ticho, ktoré nevonia len po mlieku, ale aj po domove.
A ešte tej noci, keď už je v byte prítmie a Minďo spí, Alexander hľadí na jas oka vo dverách, kde tiché dýchanie psíka naznačuje začiatok novej kapitoly. Konečne pochopí: z niekdajšieho kruhu obáv sa zrodilo miesto, kde aj to zranené, nedokonalé, môže byť šťastné a hlavne milované.
Cez otvorené okno vlietne vánok, vonku zavrčí dávne pamäťové echo svorky a Alexander sa usmeje. Vie, že už nikdy nebude na psov hľadieť s nenávisťou. Lebo každá ozvena strachu je len začiatkom lásky, ak jej človek otvorí dvere.
