Zuzka ležala na pohovke a civela do stropu, myšlienky jej v hlave lietali ako šarkany v jarnom vetre. Spánok? Ten tu nebol ako by mohla spať, keď jej malá princeznička trpí? Prečo som ju len ťahala do tej škôlky? Mohla ešte deň-dva pobudnúť doma, aspoň by tú pliagu nechytla…
Srdce jej stiahlo, plný hrudník vzdychov. Mladá žena sa postavila a pristúpila k oknu. Nad dedinou sa rozprestierala šedá, ťažká deka mrakov. Už tretí deň pršalo, a smutne, akoby sa nebo nudilo. Zuzka si povzdychla. V posteli sa pomrvila Martinka, zamrnčala zo sna a vzápätí spustila záchvat kašľa. Zuzka k nej priskočila a dotkla sa jej rozpáleného čela. Ani teplomer nebol potrebný, teplota skákala ako bublinky vo varenej polievke. Zasvietila malú lampičku a z povinnosti vytiahla teplomer, nachvalila dcérku pod pazuchu s ním.
Štyridsať! Preboha, čo teraz?
Martinka otvorila očká:
Mami, je mi horúco.
Viem, zlatko, neboj, hneď to bude lepšie…
Zobuďil sa Juraj, prisadol na kraj postele. Zuzka začala chystať ďalšiu dávku sirupu. Teplota však držala. A ráno, keď už bolo vidieť modrý blikanec svetla cez záhradu, prišla sanitka a odviezla Zuzku a Martinku do nemocnice.
Sestra pohladila vydesenú, bledú Zuzku po ruke a zručnými pohybmi pichla Martinke malú ihlu a napojila infúziu.
Nebojte sa, pomôžeme vám. Všetko bude fajn.
Zuzka len vzdychla.
Veľmi rýchlo bolo vidno zlepšenie. Martinka otvorila oči a vypýtala si piť. Zuzka si v tom momente všimla, že z vedľajšej postele na ňu upierajú pohľad obrovské, modré oči dievčatka asi šesťročného, útleho ako prútik. Neumyté, svetlé vlásky sa jej ležérne rozprestreli po drobných pleciach. Mala na sebe pančušky s dierkami na špičkách a opotrebované tričko. Namiesto papúč trónili pod posteľou tenisky obuté do modrých návlekov.
Ahoj.
Dobrý deň. Vy ste prišli v noci?
Áno, v noci.
Ako sa voláte?
Ja som teta Zuzka a toto je Martinka. A ty si?
Ja som Bronka.
Ty si tu už dlho?
Áno, už čoskoro idem domov. V piatok.
Ešte si počkáš, dneska je len pondelok.
A mama je s tebou?
Nie, moja mama zomrela, keď som bola maličká… Potom otec začal piť, aj on zomrel. Tak ma dali do detského domova.
Bronka si povzdychla ako starenka.
Bývam tam… Ale tu sa mám lepšie. Aj poriadne nakŕmia, a väčšie deti ma nebijú…
Vstala z postele a obúvala si tenisky.
O chvíľu je raňajky. Mám vám priniesť?
Nie, zlatko, zvládnem to…
Zuzka hľadela za odchádzajúcou dievčatkom, srdce jej stiahla tupa bolesť. Druhá spolupacientka sledovala Bronku a vzdychla: Dobré dieťa, skromná, milá. Nemala šťastie…
Nestihla ani odpovedať, keď jej zadrnčal telefón.
Ahoj.
Ako sa máte, dcérenka? Čo Martinka?
Mami, sme v nemocnici.
Preboha, čo sa stalo?
Neboj sa. Katka má vysoké horúčky, podali jej lieky, vyzerá to na bronchitídu. Teraz spí.
Matka vzlykla: Bože môj, chudinka. V ktorej ste nemocnici? Prídem! Čo priniesť?
Mami, zabudla som si papuče, a Martinke ružové pyžamko. A… Mami… Je tu dievčatko z detského domova. Nemohla by si doniesť šampón, mydlo? A ešte… Nezostali ti doma nejaké veci po Sonke?
Aké dievčatko to je, Zuzka?
Poviem neskôr. Doniesla by si prosím tričko, župan, legíny a hlavne izbové papuče, také pre šesťročné dievča, áno?
Jasné, prinesiem.
Na ďalšie ráno bola Martinka ako vymenená, už vystrájala s novou kamoškou. Zuzka vyklzla na chodbu a zachytila okoloidúcu sestričku.
Pani sestrička, na Bronku nikto nechodí?
Nie, prídu po ňu až na prepustenie.
A môže sa okúpať?
Sestrička sa smutno pousmiala: Nielenže môže, musí. Ale my nestíhame.ˮ
Večer Bronku nikto nespoznával celá sa ligotala čistotou, vo fešáckom pyžamku a nových ružových papučkách s vyšitou vtipnou líškou. Darované veci od Zuzky si zložila pod vankúš. Papuče radšej skryla pod matrac.
Bronka, prečo všetko schovávaš? spýtala sa nechápavo Zuzka.
Aby mi to neukradli…
Len si ťažko povzdychla.
Keď zhasli svetlá, Bronka zatvorila oči a snívala, ako ide po slnečnej, zelenými stromami lemovanej ulici, vedie za ruku Martinku, za druhú ju drží teta Zuzka. Túžila, aby mala aj ona mamu a otca, aby ju niekto hladiť po vlasoch a bozkával na dobrú noc. Aby ju obliekali do teplej, mäkkej pyžamky, ocko ju vyhadzoval do výšky až pod strop a ona vrešťala smiechom, ako keď sa zje kyslá kapusta. Aby boli všetci šťastní. Že by aj riady umývala alebo podlahu drhla, pomáhala s Martinkou alebo učila písmenká len, aby ju mali radi. Len, aby mala mamu…
S povzdychnutím si spomenula na detský domov síce ju nebili, ale vychovávateľka pani Elena stále kričala, deti nadávali a kradli jedlo aj oblečenie. Nedávno Bronka spadla tanier kaše a za trest ju zavreli do špinavého kumbálu pod zámok. Viktor Chovanec sa zlomyseľne uškrnul: Tak čo, hlupaňa, teraz budeš s potkanmi sedieť! Bronka mala z potkanov panický strach. Myslela, že jej niektorý vyskočí priamo do náručia. Dlho plakala, chrbtom opretá o dvere, a večer, vysilená, klesla na studenú dlážku. Tam nachladla a skončila v tejto nemocnici…
Pri tej spomienke sa jej oči zaliali slzami, ktoré jej stekali dolu lícami. Vzlykla… A zrazu ucítila, že ju niekto pohladil po hlave. Otvorila oči.
Teta Zuzka…
Ale no, zlatko moje… Neplač… Všetko dobre dopadne, uvidíš…
Žena ju so súcitom silno objala.
Neplač, dievčatko…
Bronka sa upokojila. Snívalo sa jej sladko akoby ju objímala vlastná mama, hladkala po vlasoch…
Teta Zuzka…
Áno, zlatko?
Keby si mi bola mamou…
Zuzke zažiarili v očiach slzy. Rozhodnutie dozrelo hneď. Nie v hlave… v srdci. Už len prehovoriť rodinu…
Mama Zuzku ihneď podporila. Aj svokra, ktorá vyrastala bez rodičov. Len manžel protestoval.
Ty si sa zbláznila? Chápeš, že je to navždy?
Áno! A keby to nespravím, bude ma to mátať celý život. Chápeš to ty?
Odvrátil zrak.
Chcem ju vidieť.
Dobre.
Večer šli spolu do chodby. Juraj vzal Martinku do náručia. Pobožkal ju.
Moje dievčatko, ako si mi chýbala…
Obrátil sa k žene. Tá neodtrhla pohľad: Tak sa zoznám, Juraj toto je Bronka.
Bronka sa usmiala a uprela veľké oči na muža.
Dobrý deň!
No čauko, teší ma.
Aj mňa…
Niečo vo vnútri zabolelo Juraja. Pozrel manželke do očí, ktoré sa leskli od slz. Prikývol…
O pár mesiacov pred detský domov pristavilo auto. Vystúpili Zuzka a Juraj. Okno obsadili deťúrence.
Bronka, tvojich prišli!
Rozžiarená Bronka vybehla naproti svojim novým rodičom.
Ahoj, Bronka! Prišli sme si po teba! Ideme domov?
Malé srdienko jej poskočilo radosťou: Áno, mamička!Zuzka ju pevne objala, Juraj jej potľapkal ramienko a Martinka ju chytila za ruku, akoby ju nikdy nechcela pustiť. Bronka sa rozosmiala, slzy jej žiarili v očiach ako hviezdičky v letnej noci. Auto sa pohlo, detský domov ostal za chrbtom. Bronka sa ešte otočila, zamávala oknu plnému detí. Vtedy jej srdce po prvý raz zašušťalo novým pocitom domov. Už nebola sama. Prvá cesta skončila pred domom, kde voňala polievka a v predsieni stáli troje papuče: malé ružové, väčšie žlté a celkom nové, mäkučké, presne pre ňu. V ten večer, keď Zuzka zhasínala lampu a boskávala obe dievčatá na dobrú noc, Bronka pošepkala: Teraz už viem, že zázraky existujú. A tichý hlas odpovedal v tmavej izbe: Áno, zlatko, existujú aj pre teba. V tom okamihu bolo všetko na svete tak, ako má byť.
