Na staré kolená si deti spomenuli, že majú ešte mamu, ale ja nikdy nezabudnem, ako sa ku mne zachovali
Keď mi manžel odišiel za mladšou ženou, deti sa postavili na jeho stranu veď to bol uznávaný riaditeľ veľkého podniku. Roky sa ani neozvali, bola som ako trieska, ktorú vietor zabudol v rohu. Nedávno mojho bývalého zložil infarkt, a keď sa rozdelil jeho majetok, ukázalo sa, že všetko zanechal tej mladej žene.
A vtedy si deti spomenuli, že mama ešte existuje. Teraz ku mne často chodia na návštevy, ale ja veľmi dobre tuším prečo Nedávno mi dcéra začala naznačovať, že by som mala myslieť na budúcnosť, vraj by bolo načase spísať závet. To by ani v jednom slovenskom filme takto nezahrali! Ani len netušia, aké prekvapenie som im prichystala. Prídu na to, až keď to bude skutočne dôležité.
Roky plynuli a ja som bola pre nich ako dáka legenda niekde existujem, ale hlavne nech sa neobjavím na rodinnej oslave. Keď som sa rozviedla, úplne nás to od seba oddelilo. Postavili sa za otca, veď ako ste mohli byť proti riaditeľovi? Navyše, byť na jeho strane bolo bezpochyby výhodnejšie. A ja? Ja som ostala sama. Opuštená žena, mama na odpis.
Cez spoločných známych som sem-tam počula, že s otcom a jeho novou ženou chodia na dovolenky do Tatier, napchávajú sa bryndzovými haluškami v drahých podnikoch a plánujú nové byty. Ja som sedela vo svojom tichom petržalskom byte, a pri každej takejto správe som mala pocit, že mi niekto naschvál kreslí ostré zárezy do duše.
Nakoniec som si povedala: teraz budem žiť sama pre seba! Zbalila som štyri svetre, kúpené v tržnici, a vycestovala som pracovať do Rakúska. Prvýkrát za tie roky som sa cítila voľná a dokonca som si dopriala aj zákusok bez výčitiek.
Keď som sa po rokoch vrátila, mala som našetrené toľko eur, že som mohla konečne prerobiť byt, kúpiť si novú práčku a konečne vymeniť tú hroznú zelenú sedačku, ktorá všetkým pripomínala časy Československa. Zostalo mi aj niečo bokom na dôstojnú starobu.
Medzitým deti zakladali vlastné rodiny, svadby mali také veľké, že by im závideli aj v Modre. A potom prišla správa, ktorá rozkývala ich svet: bývalý manžel zomrel na infarkt a všetko odovzdal mladej manželke. Moji syn a dcéra ostali ako pred vianocami s prázdnym tanierom.
Ako inak, zrazu som bola opäť v kurze. Najskôr ma navštívili s “nenápadnými darčekmi čokoláda z Lidla, košík žltých jabĺk od suseda. Pozerali mi do očí a tvárili sa, že je to len zo srdca. Ale medzi riadkami to tam bolo: Náhodou nemáš spísaný závet, mami?
Mám sedemdesiatdva, zdravie celkom drží a nálada ešte viac. Lenže dcéra začala zase s tými rečami: Maminka, mala by si myslieť na rodinu A ani nie o týždeň mi zavolala vnučka tá, čo sa nedávno v Modre vydávala a hľadala si bývanie.
Babi, nie je ti tu samote smutno? zamrkala na mňa svojimi očami.
Nie, naopak, je mi tu skvele, aspoň nik neotvára moju chladničku, usmiala som sa.
Veď ten byt je pre jednu osobu veľký,” ešte skúšala. Nemáš problém so všetkým upratovaním? Čo keby sme s mužom k tebe prišli bývať? Vám by bolo veselšie a my by sme nemuseli platiť prenájom.
No krútila som hlavou. Kto povedal, že by ste neplatili? Dám vám dobrú petržalskú zľavu, vybafla som.
Na vnučke bolo vidno, že to nečakala. Myslela si, že sa len zabalím a odídem do domova dôchodcov, aby mala celé Slovensko za sebou. Ale to by na mňa ešte musela dorásť.
Nejaký ten rok dozadu som už dávno spísala závet byt sa po mojej smrti predá a peniaze poputujú do nadácie pre choré deti v Bratislave. Keď sa to dozvedela dcéra, rozbehla emotívny telefonát že vraj som bezcitná a pripravujem vnúčatá o budúcnosť. Syn to skúšal opačne, že veď by ma on rád zobral k sebe do Pezinka, aby som nebola sama. Ale ich novonadobudnutá láska mi už srdce nezahriala.
A vy, dali by ste na mojom mieste vnučke kľúče od bytu? Alebo by ste radšej podporili niekoho, kto to naozaj potrebuje? Konečne, na Slovensku sa predsa najprv dedí zdravý rozum.
