NEVDĚČNÝ GRISKO
Ráno zavolal Ritin muž priamo do jej kancelárie a oznámil, že hneď po práci pôjde k Michalovcom osláviť svoj profesijný sviatok, Deň stavebných inžinierov.
Ak chceš, príď, povedal nezaujato, presvedčený, že aj tak nepríde, že bude radšej čítať alebo celý večer vysedávať pri počítači.
Dobre, odpovedala taktiež bezfarebne, ale cez obednú prestávku sa vybrala do Prioru kúpiť mužovi darček. Ženy sa tlačili pri pultoch s parfumériou.
Rite padla do oka fľaštička drahého kolínskeho na čiernom lesklom obale elegantný fešák v ledabolo prehodenom saku, s drzým prižmúrením oka a ironickým úsmevom. Presne jej Grigor.
Predavačka obratne balila darčeky do farebnej fólie, lepila mašličky. Náramky obchodného snaženia preťala nečakane staršia pani:
Ach, dievčatá, kupujete mužom voňavky, ale ovoniavať ich budú vždy iné ženy a na kravaty sa budú pozerať tie, čo netreba.
Dievčatá sa zasmiali, ale Rita pocítila v srdci zvláštnu tieseň: veď ona sa celý život krútila okolo Griška, a on bol vždy iba pre cudzích. Kedysi, ešte mladí, milovala ho bezhranične, a on jej to v tichosti dovolil. Príjimačky na diaľkové Rita robila zaňho po nociach semestrálne práce. Prišli deti všetko bolo na jej pleciach.
Samozrejme, spočiatku cítila jeho vďačnosť. Potom si na jej starostlivosť zvykol, bral ju ako samozrejmosť. Navonok však museli pôsobiť ako ideálna rodina: peniaze bolí, kľud doma, šikovné a múdre deti. Lenže deti skončili školy a odišli do Bratislavy, Košíc Rita ostala s manželom. A zrazu si uvedomila, že jej v živote niečo chýba.
Keď sa vydávala, matka jej vravela pred dvadsiatimi rokmi: Len sa pozri naň je krásny ako obraz, a aj to vie, rád sa pozerá do zrkadla, omieľala skúsená matka naivnej zaľúbenej slečinke. Pekný chlap, to je ako rodinná socha: každý na ňu ide kukať, a tebe z nej nič neostane.
Takže prvý bod nemilovaná žena. Druhý bod má 43 rokov, tretí bod už nikoho netrápi
Rita pristúpila k oknu. Slnko už pražilo takmer ako jar. Čoskoro je Deň žien, pomyslela si apaticky. A čo z toho? Zase sama Veď život sa už takmer minul A čo ďalej?
Z ulice sa ozvalo piskotanie vtákov a potom nástojčivé klopanie na okennú tabuľu. Rita pozrela dole po parapete pobehoval strapkatý vrabec a zvedavo na ňu hľadel guľatým okom.
Toto je znamenie, napadlo jej. A v tú chvíľu sa rozbzučali aj hodiny na stene.
Tak ešte je čas. Prvý bod keď nás nemá rád nikto, musíme mať rady samy seba Buchla dverami a vyletela po schodoch: najprv do kaderníctva, potom do butiku
O pol siedmej večer na ňu zo zrkadla civel okúzlený pohľad cudzej ženy. Trochu sa zaknísala v kresle pri počítači. Krátke čierne šaty, ostrihaná nakrátko, trendy trojfarebná ofina, oči s hlbokou záhadou (linka, tiene, jemne rozotreté), ústa už len pár ťahov ceruzkou a leskom, a sú plné, rozmarne vykrojené.
A bod druhý: v štyridsiatich život iba začína
Prešla do kuchyne, vrátila sa s pohárom červeného, priťukla si so zrkadlom: Bod tretí a potrebujeme my vôbec manžela, ktorý si nevšimol, koho má doma?
Netreba vravieť, že k Michalovcom vstúpila ladne, trošku sa knísajúc na vysokých lodičkách. Všetci ostali zaskočení hneď k nej priskočilo niekoľko mužských rúk: pomôcť jej vyzliecť kabát, ponúknuť stoličku alebo jabĺčko. Ach tak Čo vravíte?! Aj môj muž je tu?.. Akosi som si ho vôbec nevšimla
Súper bol otrasený nečakaným vpádom, úplne zmätený jej novou stratégiou a paralyzovaný obdivom ostatných.
Ráno, chcúc si vybaviť účty za včerajšiu prehru, skúšal starým panovačným hlasom drzo: My tu vôbec budeme raňajkovať? Lenže tentokrát šliapol vedľa alebo ešte dosť nespal, pretože vedľa neho už neležala tá istá prines-podaj žena.
Vedľa neho oddychovala krehká, spupná žena, čo si bola istá sama sebou.
Bez toho, aby sa obrátila so svojou strapatou ofinkou, lenivo zamrnčala:
A ty si už pripravil raňajky, zlatko?
Naťahovala sa a v polospánku si pomyslela: Takto to teda bude, drahý. Inak sa vrátim k bodu tretiemuNezdvihol sa hneď. V jeho pohľade sa miešala neistota s prekvapením, dokonca aj náznak niečoho, čo sa podobalo úžasu nad ženou, ktorú si myslel, že už dávno poznal do posledného gombíka.
Rita sa prehodila na bok, s blaženým úsmevom nasledovala svoje myšlienky, zatiaľ čo Grisko ticho vstal a kráčal do kuchyne, udivený a trochu rozpačitý. Po prvý raz za dlhé roky pripravil dva hrnčeky kávy a položil ich na stôl.
Ona vošla v ľahkom župane, jej krok v sebe niesol nový tón, pozerala na neho lichotivým, no odmeraným pohľadom.
Dobrú chuť, povedala a sadla si.
Chvíľa ticha bola naplnená očakávaním, akoby sa obaja učili nový jazyk spoločného života.
Grisko sa nesmelo usmial: Dáš si s cukrom?
Áno, ale len jednu lyžičku, odpovedala, tentoraz pevne a jasno. V každom geste bola nádej a istota, ktorú sa kedysi bála prejaviť.
V tej chvíli Rita v duchu vedela, že jej príbeh sa neuzatvára, ale otvára práve tu na prahu nového rána, kde nič nie je samozrejmosťou, kde vďačnosť nie je dar, ale voľba.
Vták za oknom znovu zaštebotal. Rita sa usmiala, pohladila šálku v dlaniach a sama pre seba si prisľúbila: Odteraz budem každý deň žiť ako sviatok pre seba.
A zatiaľčo do kuchyne prenikalo jarné slnko, Rita bola prvýkrát po rokoch naozaj vďačná sebe.
