A kde je napísané, že toto je tvoj vzduch? Schodisko je spoločné. Keď chcem, fajčím, keď chcem, pľujem. Naštuduj si zákony, pani!
Veronika, dvadsaťročná dcéra susedky Ľubice, vyfúkla oblak prenikavého voňavého dymu priamo do tváre Elene Matejkovej. Vedľa dievčiny na okennom parapete sa rozcapili dvaja chlapci s pivom v ruke. Na betónu sa povaľovali ohorky, prázdne plechovky od energetických nápojov a šupky zo slnečnicových semienok.
Elena Matejková, hlavná účtovníčka veľkej strojárenskej firmy, sa nerozkašľala ani nezamávala rukami, ako to očakávali túlaví tínedžeri. Len si upravila okuliare a pozrela na Veroniku tým pohľadom, pri ktorom sa aj vedúci výroby potia pri ročnej inventúre.
Je to spoločný priestor, Veronika, povedala mrazivo. To znamená, že sa tu nefajčí, nepľuje a nevyvára svinčík. Máš päť minút, inak sa budeme rozprávať inak.
Jaj, normálne sa trasiem od strachu! zamračila sa Veronika a teatrálne striasla popol na len nedávno umytú dlážku. Choď si dať liek na tlak, aby ťa neuchvátilo. A choď žalovať mame! Tá mi to ich dovolila, veď doma sa nemá fajčiť.
Chlapci sa rehocú. Dvere Matejkovcov sa zatvorili oddelili hluk z chodby.
Chodbou sa niesol pach vyprážaných zemiakov a starého dreva ten známy domáci mix, ktorý teraz prerážal lacný cigaretový smrad presakujúci pod dverami. V kuchyni nad tanierom sedel Paľo.
Paľo mal tridsaťdva, ale z predčasnej plešiny a zhrbenej postavy vyzeral na štyridsať. Synovec zosnulého manžela Eleny, žil s ňou už desať rokov. Tichý, ústupčivý, s ľahkým zajakávaním, pracoval v hodinárstve a bál sa vlastného tieňa. Susedia ho volali čudák, vhodná terč pre posmešky.
El-elena, zas tam sú? vtiahol hlavu medzi ramená, keď z chodby zaburácal hluk.
Jedz, Paľko. To nie je tvoja starosť, odsekla Elena, naberajúc mu zemiaky. No vnútri to v nej vrelo.
Večer šla za Ľubicou. Susedka otvorila v župane, s telefónom na uchu a pleťovou maskou.
Ľubka, tvoja Veronika si urobila krčmu pri mojich dverách. Dym ťahá k nám, v noci hluk. Žiadam opatrenie.
Ľubica zaťala oči, ani len nezložila telefón.
Elena, nepreháňaj to. Sú mladí. Vonku je kosa. Neťahajú sem feťákov, len sa bavia. Trocha láskavosti! Ty deti nemáš, preto si taká nervózna. A ten tvoj Paľko je tak trochu svojský jemu je to snáď jedno.
Zasiahla presne a pod pás. Elena sa predýchala.
Takže sú mladí. A môj Paľko ti vadí? Dobre, Ľubka, počula som.
Vrátila sa, otvorila šuflík a vytiahla šanón s dokumentami. Emočné výlevy sú pre slabochov. Silní začínajú listovať Občiansky zákonník.
Ďalší týždeň sa Elena tvárila, že nič. Veronika, presvedčená, že babka kapitulovala, si už úplne prisvojila chodbu. Pribudla tam stará stolička z kontajnera, disco v noci hučalo do jednej.
Vyvrcholenie prišlo v piatok.
Paľo sa vracal z práce s taškou plnou potravín a malou škatuľkou objednávka pre klienta. Ako šiel okolo, jeden z chalanov, suverén s prezývkou Kyslík, mu nastavil nohu.
Paľo zakopol. Taška sa rozthla, jablká sa rozkotúľali po špine rovno medzi ohorky. Škatuľka s hodinovým strojčekom odletela k radiátoru.
Pozerajte, pštros letí! rozrehotal sa Kyslík.
Veronika lenivo vyfúkla dym.
Počúvaj, človeče, daj si pozor, kam chodíš. Ešte tu kazíš vzduch. Dvíhaj tie haraburdy, kým som milá.
Paľo, červený ako paprika, sa roztrasenými rukami zohol po jablká. Slzy zlosti mu kmitali v očiach. Bol zvyknutý, už dlho že je nikto, koho si môže každý doberať.
Vtom sa otvorili dvere. Vo dverách stála Elena Matejková, v rukách nemala metlu ani valček, ale mobil, ktorého kamera mierila rovno na Kyslíka.
Verejné pohoršenie, urážky a škoda na majetku, vyhlásila jasne. Všetko mám nahraté. Idem volať policajta a zajtra posielam zápis na obec.
Dajte preč ten mobil! zjačal Kyslík, ale neodvážil sa priblížiť, pohľad Eleny bol horší než mestská polícia.
Paľo, poď, prikázala mu, ani sa naňho nepozrela. Vojdi dnu.
A-a-le jablká zahabkal.
Nechaj. Aj tak sú špinavé. Ako všetko tu na chodbe.
Dvere zapadli. Elena sa otočila k roztrasenej Veronike.
Tak teraz pozorne! Myslíš, že som týždeň mlčala? Nie zhromažďovala som dôkazy!
Aké dôkazy? usmiala sa Veronika, no hlas sa jej triasol.
Spojila som sa s vlastníkom vášho bytu. Tvoja mama nie je majiteľka, však? Byt patrí tvojmu otcovi, čo žije v Prahe a myslí si, že jeho dcéra je vzorná študentka ošetrovateľstva, nie výtržníčka, čo zvoláva alkoholikov pred vchod.
Veronika zbledla. Otec, to nebol len prísny rodič to bol generál, ktorý ju s mamou živil len za vzorné správanie.
Ty neodvážiš sa… šepla.
Už som to urobila. Má fotky aj videá tvojich zábav asi desať minút. Priložila som aj oznámenie pre políciu a pre správcu domu. Všetko s časom, dátumom, popisom bordelu, hluku, fajčenia na chodbe. Nech sa stará, kto má. Mestský policajt príde za pol hodinky. A tvoj otec sľúbil, že príde ráno.
V sobotu ráno sa chodbou rozľahol mužský bas.
Elena práve pila čaj, keď zazvonili. Vo dverách stál vysoký, urastený chlap v drahom kabáte otec Veroniky, Štefan Macák. Vedľa neho stála zaplakaná Ľubica, Veronika sa neukazovala.
Pani Matejková? muž rozprával slušne, ale pevne. Ospravedlňujem sa za dcéru aj bývalú ženu. Chodba je už vyčistená upratovačkou. Opravu stien platím osobne. Veronika ide bývať na internát. Financie som jej stopol.
Elena prikývla, uznala ospravedlnenie ako samozrejmosť.
Spravodlivé. Ale žiadam ešte jednu vec.
Zavolala Paľa. Ten vyšiel z izby, hlava vtiahnutá medzi plecia, čakal nervy.
Váš kamarát včera urazil môjho synovca, pokojne povedala Elena. Rozbil mu prácu. Paľo je jediný majster široko-ďaleko, čo opraví mechanizmus, kde aj vo Švajčiarsku dajú ruky preč.
Štefan sa zahľadel na Paľa.
Hodinár?
Re-restaurátor, zašepkal Paľo.
Hm… Štefan spravil krok, Paľo uskočil, ale Štefan mu podal ruku. Vlastním zbierku vreckových Primiek. Jeden ide už rok ťažko, traja majstri odmietli. Pozrieš sa na to?
Paľo prvý raz v živote cítil, že naňho niekto hľadí ako na majstra, nie povaľača.
Skúsim. Ak bude pružina celá
Vybavené, Štefan pevným stiskom potriasol Paľkovi ruku. Prepáč za moju dcéru. Zanedbal som to. Nehnevaj sa. Dám ti odmenu aj zákazku.
Keď sa dvere zavreli, Paľo si dlho pozeral dlaň. Vyrovnal sa, zrazu mal inú hruď.
Teta Elena, povedal takmer bez zakoktania, asi tie jablká zberiem, netreba jedlom plytvať.
Elena si utierala oko pri okne, nech to nevidí.
Zober, Paľko. A daj variť vodu. Dnes máme sviatok.
Na chodbe bolo ticho, čisto, vonia tam Savo a čerstvá farba. Z kuchyne Eleny Matejkovej sa nesie vôňa koláča a sebavedomý hlas Paľa, čo tetičke rozpráva, ako funguje tourbillonový strojček.
Kuriareň je zatvorená. Navždy.
