Saška nikdy nevydržala dni, keď do detského domova prichádzali potenciálni osvojitelia! Lebo za sedem rokov, odkedy tu žije, si ju ešte nikdy nikto nevybral.
Keď bola malá, takéto dni vždy netrpezlivo čakala. Ako v tranze sa dívala na elegantné tety a ujov. Pripadali jej ako čarodejníci, ktorí si ju vezmú do svojho zámku! Nová mama ju bude bozkávať na dobrú noc. Nový otec ju bude voziť na pleciach. Bude mať vlastnú izbu a nebude musieť každý deň vidieť otravného Viktora, ktorý jej stále ťahal za cop a posmešne ju volal Stehlík.
Saška ani nevedela, čo to slovo znamená, no znelo veľmi urážlivo. A Viktor len stále opakoval:
Stehlík! Stehlík!
Mala päť rokov, keď ju do detského domova priviezli. Rodičia zahynuli pri nehode. Saška dlho nechápala, prečo mama s otcom neprichádzajú. Prečo ju nechali.
Časom si uvedomila, že ich už niet. Ich tváre sa jej postupne vytratili z pamäti. Ich hlasy zanikli. Voňavka mamy, vôňa domova, všetko sa rozplynulo.
Saška si to veľmi priala, aby si ju niekto raz vybral! Lenže zázrak sa nestal, rástla a čím bola staršia, tým viac cítila, že ju už asi nikto nebude chcieť. Nebola predsa pekná. Vždy si vybrali tie krásne dievčatá s mašľami vo vlasoch a milými úsmevmi.
Viktor ju stále doberal. No už vedela, že stehlík je vlastne vtáčik.
Aj dnes prišli osvojitelia. Všetky dievčatá vyobliekali a zaplietli im mašle do vrkočov. No Saška si potajomky ostrihala vlasy nakrátko takmer ako chlapec. Nechcela už, aby si ju niekto vybral. Rozhodla sa, že v jej živote bude všetko a všetkých vyberať len ona sama!
Keď ju vychovávateľky zbadali ostrihanú, len zalamovali rukami. Viktor, ako vždy, hodil za ňou:
Stehlík!
Saška má dvanásť rokov. Viktor je o tri roky starší.
Ani tento deň si ju nikto nevybral. Nerovné nakrátko ostrihané vlasy a pohľad, ktorý hnal búrky, asi odradili každého.
O tri roky neskôr opustil detský domov aj jej úhlavný nepriateľ Viktor. Rozlúčil sa so všetkými a potom zastal pri Saške.
Tak zbohom, Stehlík?
Tak zbohom, odvetila Saška bez záujmu.
Drž sa tu! Veď ti zostávajú už len tri roky! A potom si ťa vezmem k sebe! vyhlásil Viktor rozhodne.
Ale prosím ťa! Kto ti povedal, že si vyberiem teba? Si trkvas! odsekla mu.
Viktor sa na ňu zahľadel zvláštnym dlhým pohľadom a bez slova odišiel.
Keď za sebou zatvorila dvere detského domova, vyšla Saška na ulicu a zhlboka sa nadýchla slobody a sveta dospelých. Za tie roky z ošklivého káčatka vyrástla krásna labuť dlhé husté vlasy po pás, veľké zelené oči a štíhla postava. Zamierila do bytu svojich rodičov. Vtom ju zastavila známa veta:
Ahoj, Stehlík!
Obzrela sa. Pred ňou stal Viktor.
Čo tu chceš? opýtala sa.
Sľúbil som, že si ťa prídem vziať. Tak som tu, Viktor sa priblížil.
Ale ja som povedala, že budem vyberať ja! Saška sa mu pozrela do očí zdola nahor. Viktor za ten čas narástol a zosilnel.
Tak si vyber mňa, Saška, poprosil ticho.
Ja si to premyslím, a Saška vykročila k svojmu novému domovu.
Viktor išiel za ňou až k vchodu. Počkal, kým vojde dnu, a potom odišiel. Od toho dňa prichádzal každý večer pod jej okná. Sadol si na lavičku pred domom a čakal, až zhasne v Saškinom byte svetlo.
Krásne leto vystriedala daždivá jeseň, po nej prišla zima. Ale Viktor stále chodil. Jedného dňa k nemu Saška podišla. Prisadla si.
Neomrzelo ťa to? Nie je ti zima sedieť tu?
To nič. Vydržím. Len si ma vyber, prosím, zopakoval Viktor a zahľadel sa na Sašku dlhým, nežným pohľadom.
Saška vyskočila z lavičky, akoby sa popálila, a vbehla domov. Záclonou sledovala, ako Viktor stále hľadí na jej okná.
31. december. Saška sa ponáhľa z práce, treba ešte pripraviť stôl, obliecť nové šaty, veď za chvíľu je Silvester! Na lavičke Viktora nevidno. Srdce jej vynechá Možno sa niečo stalo?
O hodinu má všetko prichystané, naleje si pohár sektu. Pristúpi k oknu Viktora nikde. V hrudi ju nepríjemne zabolí, cíti zlé tušenie Obavy sa v nej krútia čoraz silnejšie
Čo robiť? Hľadať ho? Ale kde? Nemám adresu ani telefón! Som hlupaňa! Aká hlupaňa! karhá sa.
V tom okamihu sa vonku niečo rozhorí!
Už púšťajú ohňostroje, pomyslí si a ide ku oknu.
Na snehu pred domom žiari obrovskými plameňmi nápis:
VYBER SI MŇA, SAŠKA!!!
A Viktor sedí na lavičke, hľadí do jej okien a máva jej veselou rukouSaška sa rozbehla dolu schodmi, bosá, v nových šatách, s pohárom v ruke. Dvere zabuchla za sebou, vdychovala studený vzduch, čo pálil na tvári, a srdce jej bilo tak nahlas, že prehlušilo všetky výbuchy ohňostroja. Pred domom stál Viktor, s iskrami v očiach, trochu roztrasený, s dymiacou zápalkou v prstoch.
Si úplný blázon, vydýchla Saška, a slzy smiechu i dojatia jej stiekli po lícach. Viktor sa k nej nesmelo natiahol.
Ale si môj blázon, šepla a objala ho vôkol krku. Viktor ju zodvihol do vzduchu, zatočil a smial sa hlasno do mrazivého večera.
Z výšky ohňostrojov sa na nich zniesol farebný dážď. Saška sa mu pozrela do očí, a tentoraz už nebolo čo premýšľať. Keď polnočný zvon preťal noc, Saška pobozkala Viktora práve pod nápisom, čo žiaril len pre ňu.
Stehlík našiel svoj hrad. A sama si vybrala kráľa.
