Dnes som opäť sedel za volantom môjho kamióna a doručoval som tovar, aj keď bol sviatok jednoducho práca musí byť hotová. V kabíne to rozvoniavalo čerstvými zemiakovými pirohmi, čo mi upiekla mama. Tieto domáce špeciality mi vždy zlepšia náladu na dlhých cestách. Zapol som si veselú slovenskú ľudovku v rádiu a cesta utekala lepšie.
Keď už bola tma hustá ako v pivnici, blížil som sa k malej dedinke za Trnavou. Pri autobusovej zastávke, kde zvyčajne nestretnete nikoho po deviatej, som zbadal dievča, ktoré zúfalo zdvíhalo ruku v svetle mojich svetlometov.
Zastavil som a stiahol okno. Dievčina k mojej radosti rýchlo pribehla, bolo vidno, že dlho mrzla na vetre.
– Mohli by ste ma vziať? – spýtala sa tichým hlasom.
– Jasné, nastúpte. Takto neskoro už tu veľa áut nejazdí. Čakáte už dlho?
– Áno, hodnú chvíľu, a zrazu sa rozplakala.
Nevedel som, čo robiť, tak som vybral zo zadného sedadla deku a podal jej ju.
– Máte nejaký problém? – opýtal som sa opatrne.
Pomaličky, medzi vzlykmi, mi všetko rozpovedala.
– Volám sa Milica. Dnes je starý nový rok, všetci doma oslavujú a mne kolegyňa navrhla, aby som prišla k nej na chatu pri Šamoríne. Jej muž mal grilovať a čakala nás večera. Mala prísť ku zastávke, keď dorazím, podľa dohody som jej mala zavolať. Pred sviatkami som sa rozišla s frajerom, tak ma pozvala, aby som nesedela sama doma.
Nasadla som do autobusu, čo mal ísť na Horné Orešany. Keď som vystúpila, zavolala som jej. Vraj mám zatiaľ zájsť do obchodu a ona príde. Ale dedina bola dobrých tristo metrov od zastávky a okolie pusté. Vtom som si všimla, že na autobuse bola cedulka s nápisom Dolné Orešany. Pomýlila som si spoj. Skutočná dedina, kde býva, je úplne na opačnom konci okresu. A autobus už bol preč posledný dnešného dňa.
Autá smerom do mesta žiadne, bola som rozhodnutá prejsť pešo, ale vietor bol ostrý, tak som skúsila čakať, či nepríde niekto s autom. Takto som tu stála vyše troch hodín.
Nakoniec by to možno neskončilo dobre, keby ste nezastavili. Ďakujem vám…
Usmial som sa na ňu, snažil sa trochu odľahčiť situáciu.
– Poďme si tykať, čo povieš? – navrhol som.
Súhlasila a jemne sa usmiala. Milica bola krásna, prirodzená, nesilila sa na nič, bolo vidno, že je samostatná. Zastal som kúsok bokom a vytiahol debničku s pirohmi.
– Teraz keď si sa už trochu ohriala, by sa zišlo aj niečo pod zub. Mama mi nabalila famózne zemiakové pirohy.
Pridala z kabelky domácu klobásu, syr a kúsok horkej čokolády. Podelili sme sa, navečerali a potom si každý našiel svoje miesto na spánok v aute Milica hore na lôžku, ja na sedačkách. Skôr než sme zaspali, šeptom sa opýtala:
– Miroslav, si ženatý?
– Nie som, priznal som.
– A prečo nie?
– Len pred nedávnom som stretol niekoho, kto sa mi naozaj páčil. Ale ešte som jej to nestihol povedať.
– Rozumiem.
Potom už sme obaja zaspali. Ráno bola Milica plná energie a usmievala sa, že zažila prvé poriadne dobrodružstvo. Cesta nám príjemne ubehla, čím viac času sme spolu trávili, tým mi bola sympatickejšia.
Pred príchodom do Trnavy som ju poprosil o číslo.
– A čo to dievča, ktoré sa ti tak páčilo?
– Myslel som teba, zasmial som sa. Si mi veľmi prirástla k srdcu a rád by som ťa viac spoznal, ak aj ty chceš.
– Tiež si mi veľmi sympatický. Správal si sa ako skutočný chlap, nenechal si ma v núdzi a bol si celý čas úprimný.
Na jar sme sa s Milicou zobrali. Niekedy človek zistí, že osud má pripravené presne tie najlepšie prekvapenia – treba len počúvať, keď zaklope na dvere. Naučil som sa, že dobrý skutok sa vždy vráti v tom najlepšom možnom čase.
