Dnes som si písal do denníka po veľmi zvláštnom dni. Ráno som ešte netušil, ako ma obyčajná montáž vodovodného kohútika znova postaví pred minulosť, ktorú som si myslel, že som už dávno pochoval.
Volám sa Ľubomír, mám päťdesiatštyri rokov a posledné mesiace som robil údržbára pre malú firmu v Trnave. Tí, čo sú na telefóne, ma stále posielajú na ďalšie adresy opravím umývadlo, vymením batériu, narýchlo niečo priskrutkujem a idem ďalej. Dnes, keď som už mal pracovný deň za sebou, zavolali, že mám ešte skočiť na jedno miesto panelák na sídlisku Družba, vraj kvapká kohútik v kuchyni.
Zvonec. Otvára mi chlapec Maximilián, mohol mať tak desať rokov. Vedľa neho stála Bibiána, blond vlásky, na oko o tri roky mladšia.
Dobrý deň, pán majster, mama príde každú chvíľu. Prosím, vstúpte, kohútik v kuchyni kvapká, snažil som sa to prelepiť páskou, ale neprestáva. Nemajte strach, peniaze máme, vyhŕkol Maximilián, viditeľne až príliš dospelý na svoj vek.
V mysli som si povedal, že by som nemal vstupovať, kým nepríde mama, ale nakoniec som uveril tej úprimnosti. Opravil som ventil, vymenil tesnenie, keď Bibiána nadviazala:
Stôl sa nám kýva a vypínač v detskej izbe nejde. Tatino by to spravil, ale on je pilot. Lietava ďaleko, a nikdy sa nestihne vrátiť domov, pokračovala dievča, opakujúc mamine vety.
O chvíľu zazvonila pani domu. Volala sa Ľubica mohla mať asi tridsaťpäť rokov, unavená učiteľka z materskej školy. Keď videla, že deti už zavolali majstra, neverila vlastným očiam.
Veď som už povedala, že niekedy zavolám opravára! vyčítala synovi.
Ty stále iba hovoríš, že zavoláš, no nikdy nejdeš. Tak som to riešil ja, ozval sa Maximilián.
Po vyrovnaní účtu Bibiána pripomenula stôl a vypínač. Dohodli sme sa na ďalší deň. Keď som opúšťal vchod, Maximilián šiel so mnou s vrecom na smeti.
A vtedy, celkom nečakane, prehovoril:
Vieš, žiaden tatino pilot u nás nie je. Mama si to vymýšľa. Myslí si, že sme malí a nič netušíme. Keby existoval, aspoň raz by prišiel. A aj tie darčeky, čo vraj posiela, kupuje ona sama. Ja som ju videl v obchode kupovať Bibiáne bábiku k narodeninám, a potom povedala, že to poslal tatino.
Vieš, niektorí musia byť dlho preč, nie každý to má jednoduché, snažil som sa ho potešiť, aj keď jeho pohľad mi naznačil, že pravdu už dávno pozná.
Večer doma ma to pilot slovo neprestávalo mátať. Sám som totiž kedysi lietal. Mal som krásnu manželku, ona túžila, aby som ostal doma, deti sme nemali.
Ty sa budeš túlať po oblohe a ja budem meniť plienky? Určite nie! hovorila mi.
S túžbou po inom živote vycestovali jej rodičia do Rakúska a pozývali nás. Ja som nechcel, ona áno. Nakoniec sme sa rozviedli a ona odišla
Ešte pár rokov som lietal, no zdravie mi už nedovolilo pokračovať a musel som ísť do predčasného dôchodku. Vrátil som sa k mame do Serede, a keď mi aj ona po polroku odišla, všetko sa mi zosypalo. Prvýkrát v živote som sa dal na flámovanie s pochybnými kamarátmi. Raz som však v snoch videl mamu plakať a v ten deň som všetkých vyhodil z bytu a prebral sa.
Keď som v miestnych novinách zbadal inzerát na prácu opravára, neváhal som. Práca ma držala nad vodou aj duševne, aj finančne.
Na druhý deň som sa vybral k Ľubici a jej deťom, opraviť stôl, vypínač, poličku v chodbe a kuchynské dvierka.
Tu by vám pomohol len celkový rýchly preráb, povedal som jej v kúpeľni.
Ak by ste mal záujem, ja by som bola veľmi vďačná, môžeme sa dohodnúť, povedala mi Ľubica a ponúkla večeru, že som iste hladný po takej práci. Deti ma hneď zobrali k stolu.
Po večeri deti zaľahli a my s Ľubicou sme sedeli a rozprávali sa do noci. Nikdy predtým som sa tak otvorene nezdôveril o tom, čo ma dostalo tam, kde som dnes. Ľubica bola skvelá poslucháčka, v očiach sa jej miešala životná múdrosť a pokoj.
Ľubicu žiadny muž neopustil kvôli lietaniu dva nesprávne vzťahy, dvoje detí. Prečo si vymyslela tatina pilota? Chcela, aby deti verili, že majú niekoho výnimočného a neskôr im vysvetlí pravdu.
Keď som odchádzal, bolo už po polnoci. Prisľúbil som, že prídem opäť, práce tam bolo ešte neúrekom.
Na ďalší deň mi Ľubica otvorila dvere… a ja som stál vo svojej starej leteckej uniforme, s kyticou a tortou.
Oci, náš tatinopilot sa vrátil! vykríkla Bibiána a objala ma.
Áno, už som naspäť, ibaže som vás hneď nespoznal, je to už dávno. Nemám pravdu, Ľubica? pozrel som na ňu s prosbou v očiach.
V ten večer sa ich polovičná rodina konečne dala dokopy.
Nie hneď, no časom Maximilián prijal, že som ich “tatino”. Adoptoval som ho aj Bibiánu a o rok a pol sa nám narodil ešte malý Ivan.
Dnes viem: niekedy musíš dať druhú šancu nielen iným, ale hlavne sebe. A možno aj niekomu cudzímu, kto sa raz stane tvojou rodinou.
