Pieka som palacinky u seba doma, keď zrazu vošiel cudzí chlap, rozpráva teraz každému Emília Kristína. V ten moment jej to vôbec nebolo smiešne. Predstavte si ste sama, v byte okrem vás nikto nie je, ani byť nemôže. A tu z ničoho nič niečo vám ide oproti! Presne tak sa to stalo Emílii.
S manželom Ľubomírom sa rozviedla pred piatimi rokmi. Sama skoro šesťdesiatnička. Na nové vzťahy už ani nepomyslela, deti sú roztrúsené po Slovensku. Žila si pokojne. So susedmi si rozumela ako rodina. Preto, aj keď nie sú práve zlaté časy, mala jeden zvyk vstupné dvere občas nezamykala. Veď čo ak pribehne susedka Katka? Tentoraz však Katka nebola v dohľade. Emília Kristína vyšla vysypať smeti a keď si umývala ruky, kŕmila kocúra Miška a na zámok zabudla. Ale vôbec sa nebála. Veď bol deň, celý dom rušný, žiadny temný les!
Rozhodla sa napiecť palacinku navyše. A práve, keď odhadzovala ďalší okrúhly kúsoček na tanier, zazrela vo VLASTNEJ kuchyni neznámeho. Akoby vyskočil z reklamy na prášky na vlasy!
Vtedy mi prešiel celý život pred očami. Od materskej školy. Tak to niekedy býva. Myslím si: no hotovo, škoda maľby! Vlastne ani nie je, čo brať, ale televízor mám nový, počítač, výplata čerstvo na účte, peňaženka v kabelke v chodbe… Určite to už všetko zhrabol a ide pokračovať v rabovaní. Tak som zašepkala: “Vezmite si všetko, len mňa nechajte, mám vnúčatá, chcela by som ich ešte poriadne ponaháňať. Nikomu o vás nič nepoviem!” A on sa začne ospravedlňovať. Niečo vysvetľuje, ale v hlave mi hučí, takmer ho nepočujem. Poradil, že by som radšej vypla sporák. Tak som vypla. Sadla som si na stoličku. A on oproti mne. Začal vysvetľovať. Vraj kráčal po ulici, nikomu nič nerobil, keď sa k nemu prilepila veselá partia. Vraj si vypýtali peniaze. Rozhodol sa utekať. V tej chvíli práve niekto vychádzal z NÁŠHO vchodu. On sa šmykol dnu, tí traja za ním, aj oni sa tam natlačili. Poliť pomoc nestihol. Najskôr klopal, nikto neotvoril. Začal ťahať za kľučky. A tá moja bola otvorená. Správne, veď som nezamykala. Poprosil ma, aby som sa pozrela z okna. Kukla som sa a fakt skupina výkvetu sídliska sa tam zvŕtala. Postáli a odišli, spomína Emília Kristína.
Neznámy sa predstavil ako Augustín Alexej. Keď utíchol strach, Emília si ho všimla veľký, trochu nešikovný, ale oči ako bonbóny. Stačil by mu kabát a mohol by hneď robiť Deda Mráza na námestí.
Prepáčte, mohli by ste ma pohostiť palacinkou? Sto rokov som ich nejedol, odkedy mi žena odišla, poprosil Augustín.
Topánky si už dávno vyzul, sedel v bunde.
A ty si ho naozaj nakŕmila? Ty si teda číslo! Ja by som ho hnala hodom z okna! obdivovala susedka Katka.
Emília Kristína však nabrala odvahu. Poprosila ho len, aby si umyl ruky. Augustín šmahom vo vani. Dlho potom spolu pili čaj. Porozprával jej svoj príbeh. Vdovec, deti s manželkou nestihli. Žije si teda sám.
Potom sa rozlúčili. Ešte raz sa ospravedlnil a odišiel.
Emília sa cítila ako hlavná postava slovenského seriálu na Jojke. Bola plná dojmov. Keď sa so všetkými poriadne vyrozprávala po telefóne, zistila, že jej je smutno. Možno ho mala znova pozvať? Aspoň na koláče? Veď s hubami jej idú koláče parádne!
No čo už… vlak odišiel. Na druhý deň aj tak piekla koláče. Tu zrazu zaklope niekto nesmelo. Myslela si, že Katka. Pozrie cez kukátko a v byte začala lietať sem a tam. Rýchlo prečesala vlasy, zhodila starý župan a natiahla si obľúbený úpletový kostým. Nasprejovala sa parfumom, na ktorý už skoro zabudla. Otvorila dvere.
Augustín stál vo dverách s kvetmi.
No ehm, prišiel som. Aby som napravil tú ehm nepríjemnosť. Trochu som vás vystrašil, tak tu máte kvety Ja už pôjdem, koktal.
Aké pôjdem! Práve som dopiekla koláče, nech sa páči, poďte na ochutnávku! rozžiarila sa Emília Kristína.
Už keď som stúpal po schodoch, ťahalo ma nosom ako do cukrárne! Tipoval som, že to bude u vás. Niekto má teda šťastie na ženu! zasmial sa Augustín.
Šťastie? Veď ja nie som vydatá. Poďte ďalej! pozvala ho Emília.
A odtedy žijú spolu. On je teraz jej pravá ruka v záhradke. Deti ho prijali, vnúčatá už “dedo Ďuso” volajú a on sa s nimi hrá, akoby boli jeho vlastné.
Bol sám, teraz je ako v novej rodine. Tak sa z cudzinca Augustína stal vlastný, domáci.
Emíline kamarátky závidia:
Predstav si, na staré kolená si zohnala normálneho chlapa! A ešte takto netradične sám prišiel do bytu! smejú sa.
Emília Kristína len prikyvuje. Ale od vtedy si tie dvere zamyká na dva západy!
