Kamoš, čo sa ponúkol odviezť ma ku rodičom, bol neskutočne škuľavý. Vysadil ma pred detským domovom, úplný trtko.

Bocian, ktorý ma kedysi viezol domov k rodičom, bol neskutočne škuľavý až napokon ma pustil pred detským domovom, len také ofúkané kuriatko.
Od tej chvíle sa všetko zvrtlo naopak.
K štyridsiatke som sa však vyhrabal z tej jamy, do ktorej ma zahnal ten čudný vták s uletenými očami.
Dom som postavil, ženu – Lenku – si našiel, auto kúpil, hoci len staršiu škodovku. Už mi ostalo len niečo zasadit a niekoho vychovať.
Jedného, s Lenkou, zvládneme vychovať. O druhom sme nikdy nepremýšľali.
Práve o sadení, raste a hnusnom daždivom ráne som premýšľal, keď som varil kávu. Vánok si pohrával s mojimi rodinnými trenírkami, visiacimi v kúte. Rodinné trenírky som si zaobstaral ešte dávno pred rodinou. Aká irónia, že?
Na balkónové okno niekto zaklopal. Zase detiská vychovávajú holuby štrkom? Bocian chýba na vás, výmyselníci.
Zaklopali znovu. A ešte raz. Kto to môže byť? Veď som na treťom poschodí.
Odsunul som záclonu. Na balkóne sa motkal ten istý škúľavý bocian z mojich detských predstáv.
Zmizni, príšero, vyhŕkol som preľaknutý. Chlebík so syrom naraz skočil šípkou dolu.
Prepáč mi, Peter, natiahol tiahlu hlavu cez škáru pootvorených dverí bocian, viem, že som to pokašľal. Kľudne ma oďobni! Najlepšie z pravého krídla, to mám väčšie.
Vypadni, snažil som sa vysunúť tú jeho tyčovú šiju naspäť von. Držal som ju oboma rukami.
Peťo, nerob hlúposti, zachrčal bocian, počúvaj, čo ti poviem!
Ty už aj hovoriť budeš, nevzdal som sa, zviažem ťa na uzol, ty potvora.
Ja… s ospravedlnením sem priletel…
Priletel si neskoro, vycivený nosáč.
V tom sa ozval vytrvalý zvonček. Lenka už prišla domov.
Strácaj sa, povedal som bocianovi a predsa ho vytisol na balkón. Nech si preč, keď sa vrátim!
Bežal som rovno ku dverám.
Odpusť, Peťo, bocian zdvihol krídlo k okienku odpusť. Ja všetko napravil…
Lenka vbehla dnu úplne zmoknutá a rozžiarená. Vlasy jej prilipli k lícam, oči svietili. Videla tiež bociana?
Nevyslovil som ešte ani slovo hodila dáždnik do kúta a skočila mi okolo krku.
Štyri! Štyri! kričala ako o dušu.
Čo štyri? nechápavo som na ňu hľadel.
Budeme mať štvorčatá! neprestávala pišťať Lenka. Štyri malé drobce!
A vtedy som pospájal bocianove slová s našou štvorkou. Vyletel som na balkón ako šíp. Škúľavý bocian práve vzlétal nad blok. Snažil som sa ho chytiť za perie.
Nestihol som.
Stoj! Ty… prešibanec! zakričal som za ním. Počkaj, nosáč!
Všetko napravené! znelo zhora.
Otočil som sa. Za mnou stála Lenka. Plakala od šťastia.