V mojej pedagogickej praxi sa mi raz stal jeden nezabudnuteľný príbeh. V mojej triede navštevoval škôlku chlapec menom Miško. Miško sa narodil s viacerými vážnymi zdravotnými problémami: oneskorenie vývoja, srdcové vady a navyše aj rázštep pery a podnebia.
Až do štyroch rokov bolo len veľmi ťažko rozumieť, čo hovorí, a až po početných stretnutiach s odborníkmi sa jeho reč do šiestich rokov trochu zlepšila. Samozrejme, hovoril nosovo a s podivnými intonáciami, no už sa dalo zistiť, čo nám chce povedať.
Prišiel čas sviatku všetkých žien ôsmeho marca, a práve prebiehal posledný, predškolský rok v škôlke. Rozhodli sme sa, že Miškovi zveríme jednu básničku, aby ju predniesol pred všetkými aj keď sa za svoju reč i jazvu na pere veľmi hanbil. Vedeli sme, že riskujeme a že chlapca vystavíme stresu. Ale v sterilnom prostredí by z neho nikdy nevyrástla odolná osobnosť. Potreboval to skúsiť, aby si veril a dokázal sebe aj druhým, že je ako každý iný.
Hlavne, že to naozaj chcel pri básničkách spolužiakov pohyboval perami a všetko sa snažil precvičovať potichu.
Miškovi sme pridelili úryvok básne o mamách. Jeho mama bola nesmierne šťastná, že jej syn dostal príležitosť naučiť sa básničku v kútiku duše o tom ani nedúfala. Miško sám neveril, že mu niečo podobné zveríme, veď bol vždy odlišný od ostatných detí.
A tak sa obaja každý deň veľmi snažili precvičovali básničku niekoľkokrát denne: pred zrkadlom, jeden pred druhým, potichu aj nahlas, pred rodinou a navzájom si preteky robili.
A potom nastal ten deň. Prišiel na rad Miško, aby predniesol svoju časť básničky. Bol veľmi vystrašený, no nevzdal to. Povedal, že bude recitovať pre svoju maminku, len pre ňu, a práve pre ňu sa to naučil.
Vyšiel na pódium v obleku s motýlikom taký drobný, a začal hovoriť. Začal dobre a jasne. Zrazu sa však buď unavil, alebo sa zľakol, a začal sa zajakávať. Dostal sa k veršom:
Z rebríka odpovedal Peťo: Mama je pilotka? Nuž a čo? Veď Miškova, napríklad, mama je (zrazu lovil v pamäti zložité slovo) mama je klíma-ti-za-tor!
Medzi obecenstvom sa ozvali potichu smiechy. Miško očervenel, sklonil hlavu, vsunul ruky do vreciek, nafúkol líca, ale pokračoval:
“A u Toma a Vierky sú mamy”
Klimatizátory! ozval sa veselý výkrik zo zadných radov. Vtedy sa už nikto neudržal a v sále sa ozýval hlasný smiech.
Miško sa otočil a ušiel. Našiel som ho pri schodoch. Stál chrbtom k stene a zlostne si rukávom utieral slzy. Sklonil som sa k nemu a povedal, že ten, čo vykrikoval, to myslel ako žart, no bol to hlúpy žart. Opýtal som sa Miška, či by to nechcel skusiť ešte raz pre maminu a pre mňa.
Tentokrát už s tým správnym slovom: policajtka. A ak by náhodou, hneď mu pošepnem. Najprv len fňukal a krútil hlavou, potom chvíľu rozmýšľal a povedal, že by to chcel skúsiť pre maminu, ale bojí sa. Sľúbil som mu, že sa postavím vedľa neho, chytím ho za ruku a pohotovo podám pomocnú ruku, ak bude treba.
Miško súhlasil. Odovzdal som ho starostlivej upratovačke, ktorá mu umyla uplakanú tváričku, a vrátil som sa do sály. Počkali sme, kým skončí ďalší program, a potom som vystúpil pred rodičov.
Priznám sa, v tej chvíli sa mi triasli kolená, ale požiadal som o slovo. Dodnes si pamätám, čo som vtedy povedal, hoci odvtedy prešlo už mnoho rokov:
Miško má šesť rokov, začal som. Väčšinu svojho krátkeho života prežil buď v nemocniciach alebo liečebniach. Mal viac operácií než narodenín. Veľmi dlho nemohol hovoriť, no tento rok sa konečne naučil hovoriť zrozumiteľne, nabral odvahu vyjsť pred vás a niečo zarecitovať. Chce to spraviť, ale výlučne pre svoju maminu. Prosím, pomôžte mu vypočujte si ho v tichu. Je to pre neho veľmi ťažké a strašidelné.
V miestnosti zavládlo úplné ticho. Priviedol som Miška spoza opony, držal sa za mnou a díval dole. Bol to drobný, zavalitý chlapček s vyčnievajúcou spodnou perou. Celý uplakaný, ale odhodlaný.
Miško, poď! zvolala jeho mama.
Poď, Miško! ozval sa známy veselý hlas zo zadného radu. Prisadol som si k nemu a chytil ho za ruku.
Poď, Miško, zašepkal som. Pre mamu.
Miško sa zhlboka nadýchol a začal od začiatku. Dostal sa k slovám: Z rebríka odpovedal Peťo: Mama je pilotka? Nuž a čo! očervenel až po uši, ale pokračoval:
Veď Miškova, napríklad, mama je po-li-cajt-ka! A u Toma a Vierky, obidve mamy in-ži-nier-ky!
Pozrel sa na obecenstvo s hrdosťou a odvahou, ktorú som u neho dovtedy nevidel.
Taký potlesk naša malá sála ešte nezažila. Tlapkali všetci rodičia, deti, učiteľky, aj ostatní pracovníci škôlky. Niektorí sa aj postavili. Miško už básničku nedopovedal v sále bol hotový hurhaj.
No to už nebolo ani potrebné všetko bolo jasné.
Po slávnosti si ma musicalna pedagogička zobrala nabok.
To by ťa bolo málo vyprášiť, povedala.
Rozplakal som sa. Všetky emócie z toho dňa zo mňa vybuchli. Učiteľka za mnou zavrela dvere, posadila ma na stoličku a pokračovala:
To by ťa bolo málo vyprášiť za to, že si takmer pokazil vystúpenie, no Víťazov nesúdia. A ty s Miškom ste víťazi. Utri si nos a choď k deťom.
Prečo si na toto všetko spomeniem práve teraz, po trinástich rokoch? Nedávno som na ulici stretol Miškovu mamu, spoznala ma. Rozprávala mi, že Miško sa tento rok dostal na vysokú školu, na štátne miesto, a prijímacie skúšky zvládol na výbornú. A na aký odbor? Na filológiu!
A ešte mi odkázala Miškove slová: Keby nebolo toho zážitku, ostal by som navždy len postihnutým.
A čo je najdôležitejšie na tomto príbehu? Vytrvalosť, sila osobnosti Hlavné je, že z niekdajšieho hendikepovaného chlapca vyrástol plnohodnotný človek! Veľa mu v tom pomohli ľudia okolo neho. Skúsme byť všetci trochu trpezlivejší a lepšíOdvtedy, vždy keď si spomeniem na Miška, uvedomím si, že odvaha nie je absencia strachu, ale schopnosť zdvihnúť hlavu a ísť ďalej aj s ním. Aj v očiach ostatných detí z tej triedy ostal Miško navždy niečím výnimočný nie ako ten, čo sa raz pomýlil na javisku, ale ten, čo sa naň vrátil.
Možno raz niekomu prednášal básničku na vysokej škole, a možno sa pri tom rozosmial nad vlastným prerieknutím. Viem však určite, že s každou novou výzvou si nesie v sebe odkaz z tej školskej sály a tichej podpory svojej mamy a spoločného potlesku, ktorý ho niekedy dávno zdvihol zo zeme.
A preto, keď ma dnes niečo odradí alebo mi príde, že sa to neoplatí, vybavím si Miška v motýliku, ako napráva chrbticu, zhlboka dýcha a pokračuje. Každá naša odvaha, každá druhá šanca, každá pomocná rukaz nich rastú silní ľudia. A z takých príbehov sa prebúdzajú srdcia, ktoré vždy vedia, že za potleskom niekedy stojí malý, veľký hrdina.
