Veronika Márkovičová nikdy nevedela nájsť šťastie. Už pomaly dovŕši štyridsiatku a stále je sama. A predsa jej Boh nadelil všetko: aj rozum, aj krásu. Mala dobrú prácu, výborný plat len ženského šťastia jej nebolo dopriate.
Júlia a Štefan Márkovičovci, rodičia Veroniky, sa o dcéru veľmi strachovali. Podporovali ju, najmä duševne, i keď by ona pokojne mohla pomôcť im materiálne. Ale oni vždy odmietali.
Bývaj s nami, dcérka, miesta máme dosť! A peniaze sa ti raz zídu, keď to tvoje šťastie nájdeš! hovorievali Júlia a Štefan.
A každý deň ľutovali svoju Nikču, keď po práci unavená vošla domov:
A kto ťa, chudinku, poľutuje, okrem nás s otcom? povzdychla si mama.
Keď nás raz nebude, ťažko ti bude samej! Nebudeš mať komu sa posťažovať! Musíš, dcéra, svoje šťastie hľadať! dodal otec.
A tak si všetci traja večer sadli pred televízor. Rok čo rok, deň za dňom, prebiehalo to ich hľadanie šťastia pri obrazovke! Nuda, až z toho človek zívať chce!
Najčudnejšie boli otcove slová: Keď nás raz nebude! Veď Veronika sa narodila Júlii a Štefanovi, keď obom bolo devätnásť. Z veľkej lásky sa brali! Ešte bolo priskoro rozprávať o tom, že ich raz nebude.
Aj Veronika kedysi počas štúdia na univerzite spoznala jedného chlapca Viliama. Bol veľký a trochu nešikovný. Smiešny. Kam vkročil, tam niečo prevrhol, rozbil či zhodil.
Júlia si z neho uťahovala a hovorila mu Viliam-taniere ničiteľ alebo chodiaca pohroma.
A Štefan srandovne napodobňoval jeho ťarbavosť, ako sa Viliam snaží všetko zachytiť, čo padá.
Nie, dcéra moja, ten je smoliar od prírody: v rukách mu všetko praská a láme sa! To nie je tvoje šťastie! jemne odrádzali Veroniku od nápadníka.
Kameň cvrnká vodu: po čase sa i Veronike začal Viliam zdať veľkým nešťastníkom.
Ale rodičia sa mýlili: Viliam doštudoval, otvoril si vlastnú advokátsku kanceláriu, oženil sa s dievčinou, ktorá v jeho nešikovnosti videla šarm. Len Viliam potreboval priestor. Preto už nebývajú v paneláku, ale mimo mesta, vo svojom dome.
Veronikine šťastie ešte niekde chodí, musíme ho nájsť! utešovali sa Júlia a Štefan.
Rodinu mali skutočne dobrú, súdržnú! Pred pár mesiacmi spolu dokonca boli na dovolenke v Thajsku. Každý večer ešte aj teraz radi pozerajú fotografie: ako oddychovali, opaľovali sa, čo všetko jedli a pili! Výborná dovolenka!
Tam sa Veronika zoznámila s mužom Róbertom zo Žiliny.
Aj tohto nápadníka rodičia po svojom zosmiešnili:
Tak veru, nečakane sa nám tu vynoril román s Róbertom zo Žiliny! zavtipkovala mama.
A otec si pod tričko strčil vankúš a chodil po hotelovej izbe, napodobňujúc, aký je Róbert veľký.
Veronike bolo za Róberta až ľúto. Nebol tučný. Bol len statný. A s ním jej bolo príjemne vedel veľa o hviezdach, večer pri mori jej ukazoval na oblohe súhvezdia. Veronika, aj na truc rodičom, mu nechala číslo.
No keď sa vrátili domov a Júlia sa dozvedela, že sa stále s Róbertom kontaktujú, povedala:
Letné známosti sú plytké! Nikdy z toho nič dobré nevzíde!
A nezáležalo, že ani Veronika, ani Róbert nemali rodinu. Podstatné bolo, že je to letný románik. A to nikam nevedie.
Hľadaj si svoje šťastie, dcéra! My ti stále pomôžeme! Na nás sa môžeš spoľahnúť! uisťoval Veroniku otec.
V lete chodili všetci traja na chatu. Rieka, príroda, čaj pod jabloňou v sade. Grilovačky pri altánku. Všetko ovocie a zelenina vlastné. Aj susedia z chaty chodievali na kus reči. Raz prišiel k nim susedov syn Dušan s päťročným chlapčekom Dávidkom. Oboch akoby jedna mater mala: svetlé vlasy, modré oči, pehy a ušká odstávajú rovnako.
Susedia potom povedali, že Dušana opustila manželka odišla k podnikateľovi. A chlapec podnikateľovi nepasoval. Veľmi sa podobal na otca. Keby na mamu, možno by ho prijal. Ale dieťa podobné otcovi v dome nechcel. Tak zostal Dušan na všetko sám.
Veronike sa obaja veľmi zapáčili. Bolo v nich čosi úprimné a dojímavé. Medzi Dušanom a Veronikou preskočila iskra. Aj Dávidko sa k nej hneď mal.
Ale Júlia Márkovičová opäť zosmiešnila dcérinu náklonnosť:
Dušan všetku mrkvu požral, jednu len nechal! Dcéra, určite ho sem zavolali rodičia, aby ťa zoznámili! Načo ti je chlap s prívesom!
On je nešťastník! Dobré ženy predsa neopúšťajú dobrých chlapov s malým dieťaťom! pridával otec.
Veronika otcovi po prvý raz odporovala:
Ale veď práve! Dobrej žene nerobí problém nechať dieťa dobrému otcovi! Znamená to, že verí, že sa postará, že ho nezničí!
Nie, Veronika, toto nie je tvoje šťastie! Hľadaj si svoje! My chceme vnúčatá vlastné, nie cudzie! Aby sme malé rúčky držali, počúvali, ako nožičky klopú po dome…
Júlia a Štefan sa od toho dňa uzavreli. Prestali sa baviť so susedmi, povedali im všetko, čo si myslia. Susedia boli dotknutí, večerné posedenia sa skončili.
A Júlia i Štefan sedávali pod jabloňou, sťažovali sa, že Pán Boh Veronike ženské šťastie nedopraje. Tak prešlo smutne celé leto.
Veronika však Dušana aj Dávidka milovala celým srdcom, a aj rodičov mala veľmi rada. Nechcela im ubližovať. Dokonca sa cítila vinná, že si zamilovala niekoho iného, než by si oni priali. Tak sa z chaty po sezóne vracali do paneláku traja spolu.
Rodičia ľúbili dcéru, preto počas sychravých jesenných večerov o Dušanovi a Dávidkovi mlčali. Ani v žarte, ani naozaj.
Jedného chladného dňa zbadala na ulici malého ryšavého mačiatko. Schúlil sa pod kolesom auta, schovával sa pred dažďom. Malé, mokré, úbohé, žalostne mňaučalo. Nemalo mamu. Ako Dávidko, na ktorého ju mačiatko upamätalo. Nikto ho nechcel. Sedelo tam, kde ho mohla kedykoľvek zraziť pneumatika.
Veronika mu bez rozmýšľania podala ruky, opatrne vzala do náručia a strčila pod bundu. Bolo jej jedno, že je špinavé a premočené chcela malého tvora len zohriať.
Doma mačiatko vysušila, dala mu do misky mlieko. Sadla si na kuchynskú dlážku a sledovala, ako dychtivo lape jazýčkom. Malý ružový jazýček sa mihal tak rýchlo, že Veronika až zmäkla:
Musel byť poriadne hladný! pomyslela si.
Vo dverách sa zjavil Štefan s novinami, za ním Júlia. Aj oni pozerali na malého nezvaného hosťa. Na ich tvárach nebolo štipky ľútosti len zhmotnená zlosť a bezradnosť:
Čo teraz s tým a čo s ním spraviť?
Mačiatko sa nasýtilo, spokojne zívlo. Potom si hľadalo miesto a narobilo mláčku priamo na dlažbu.
Veronika ešte ani nestihla vziať servítku, keď na ňu vybehla Júlia:
Okamžite odstráň to strašidlo! Zničí nám celý byt! Poškriabe nábytok, strhne tapety! Štefani, povedz jej niečo! My nie sme azyl pre blchárov!
Presne tak, veď celý byt bude smrdieť od mačky! Slusní ľudia sa nám na míle budú vyhýbať! prikyvoval Štefan.
Mama, oci, je ešte malinká! Kúpime jej škrabadlo, naučíme ju na záchodík! Pozrite, aká je rozkošná! bránila ju Veronika. Nerozumela, prečo tak vadí malý kocúrik. Nikto alergiu u nich doma nemal, miesta v priestrannom byte dosť.
Nie, nie a NIE! My nič také nechceme! durdila sa mama.
Vieš čo, dcéra? Chápem, že ti je jej ľúto. Zanes ju do útulku. Oni zvieratá príjmu. Ak nie, pohroz, že o nich napíšeš do novín! rozčúlene mával Štefan.
Veronika ticho schmatla mačiatko, vzala si ho do náručia a buchla dverami.
Bolelo ju to a bolo jej smutno: Ako je možné, že v štyridsiatke nemá nič vlastné ani deti, ani muža, ani vlastnú strechu nad hlavou? Ani len to mačiatko si držať nemôže! Toto nie, ona potrebuje vlastný domov, aspoň izbičku. Miesto, kde môže byť sama sebou.
Namiesto útulku zamierila do prvej realitnej kancelárie.
Tam jej rýchlo našli jednoizbový byt, kde majitelia s domácim zvieraťom nemali problém.
Prvýkrát v živote sa Veronika cítila ako skutočná gazdiná. Najprv nakúpila mačiatku všetko potrebné. Veterinár povedal, že je to mačička, asi dvojmesačná. Veronika ju pomenovala Pehy.
A hneď bola, aspoň trocha, šťastnejšia. Vždy, keď sa na Pehu pozrela, spomenula si na Dávidka i jeho otca Dušana.
A raz zazvonil telefón! Veronika ten hovor vôbec nečakala Štefan a Júlia sa predsa stačili so susedmi znepriateliť! Ale Dušan jej predsa zavolal! Príjemne, ako by sa nič nestalo, povedal:
Ahoj, ako sa máš? Dávidko ti chce niečo povedať!
Veronika sa usmiala, hneď si vybavila jeho milé pehy a zvedavé očká.
Nika! Chýbaš nám! Príď k nám! S ockom ťa čakáme! ozvalo sa detské hlávätko.
Prídem, ale nie sama! Môžem zobrať so sebou aj mačiatko? spýtala sa.
Vzápätí sa ozval veselý Dušanov hlas:
Hoci aj celý cirkus! Prídeme pre teba, len povedz adresu!
A tak Veronika našla svoje šťastie! Napriek všetkým je šťastná s Dušanom, Dávidkom a Pehou. A čoskoro bude mať Dávidko bračeka alebo sestričku aký je v tom rozdiel?
Na rodičov Veronika nezabúda. Veď ich má stále rada. Stále sú jej rodičmi.
Často Júlii a Štefanovi telefonuje len aby povedala, že je šťastná a našla svoje šťastie.
Síce nie také, aké by chceli oni. Ale jej vlastné!
Možno raz Júlia a Štefan pochopia všetko a zmieria sa s tým, čo dcéra našla. A prestanú kričať do slúchadla:
Vráť sa domov, ihneď!
Potom aj oni budú môcť držať v rukách detské rúčky a počuť klopkanie malých nôh po byte…
