Tridsať rokov som pracoval v továrni, aby sa deti mali lepšie. Na moje sedemdesiate narodeniny mi poskladali na kôš kvetov s donáškou. Stál som v prázdnom byte s košíkom kvetov od kuriéra a slzy mi tiekli po tvári. Keby mi niekto pred štyridsiatimi rokmi povedal, že práve takto budem stáť na svoje sedemdesiate narodeniny, asi by som si pomyslel, že je to zlý vtip. Ale život má zvláštny zmysel pre humor a nikdy sa nepýta, či ste pripravení na pointu.
To štvrtkové ráno som sa zobudil o šiestej, hoci som nemusel nikam ísť. Starý zvyk tridsať rokov som vstával pred svitaním, aby som stihol prvú šichtu v továrni.
Šil som pracovné odevy, montérky, školské uniformy. Vtedy bolo v Bratislave niekoľko takýchto fabrík a v každej sedeli ženy za strojmi, prsty pichnuté ihlami a hlava plná myšlienok na deti. Veď pre koho by to všetko bolo, ak nie pre nich?
Môj Jozef, nech odpočíva v pokoji, pracoval na železnici. Spolu sme ťahali domácnosť. Nesťažujem sa mali sme svoje. Najskôr garsónka v Petržalke, potom sme si vymenili na dvojizbový s kuchyňou v Dúbravke.
Ústredné kúrenie, balkón s výhľadom na parkovisko. Ale deti mali vždy čisté oblečenie, teplý obed a učebnice do školy. Martin mal doučovania z angličtiny, Zuzana chodila na počítačový kurz. Jozef brával nadčasy, ja som poobede šil záclony a šaty na svadby susedkám.
A vidíte oplatilo sa. Martin vyštudoval právo, dnes má advokátsku kanceláriu v Bratislave. Zuzana má vlastnú firmu v Žiline, niečo s marketingom, nikdy som presne nepochopil čo, ale ľudia jej za to platia, a to je hlavné. Som na nich hrdý. Úprimne som. Ale tá hrdosť už posledný čas chutí ako čaj bez cukru je to ono, ale čosi chýba.
Jozef odišiel pred ôsmimi rokmi. Srdce. Rýchlo, bez rozlúčenia v noci si ľahol a už sa neprebudil. Prvý rok deti volali denne. Druhý rok každý týždeň. Teraz mi Martin volá v nedeľu po obede, ak nezabudne.
Zuzana mi píše SMS-ky krátke, akoby písala telegram: Ocko, ako zdravie? Bozky. Odpíšem: Dobre, dcérka. Čo iné by som mal napísať? Že večery trávim v rozhovore s televízorom? Že v sobotu bolo jediné slovo na mňa od pokladníčky v Lidli?
Na tieto narodeniny som sa pripravoval týždeň. Hlúpy starý chlap zo mňa upiekol som tvarohovú bábovku podľa receptu ešte mojej mamy. Kúpil som nový obrus. Vytiahol som porcelánovú súpravu, ktorú sme s Jozefom dostali na svadbu a ktorú sme inak nikdy nepoužívali. Štyri prestierania. Lebo Martin povedal, že sa pokúsi zastaviť, a Zuzana napísala, že pozrie, čo s rozpisom.
Ráno volal Martin. Znel unavený, akoby nespal. Ocko, dnes to nestíham, mám súd, preložili mi to na dnes, inak sa nedalo. Ale v sobotu určite prídem, dobre?
Hodinu na to SMS od Zuzany. Ani nezavolala. Ocko, konferencia v Košiciach, nestihnem, ľúbim ťa, cez víkend to dobehneme!!! Tri výkričníky. Akoby výkričníky mohli nahradiť jej miesto za stolom.
Stál som v kuchyni a pozeral na tie štyri taniere. Na bábovku. Na ten nový obrus so slnečnicami, čo mi pripadal veselý. A potom som to začal odkladať. Taniere do kredenca, obrus zložil. Bábovku prikryl utierkou.
O tretej zvonil domový telefón. Kuriér. Mladý chalan, sotva dvadsaťpäť, v tmavomodrej bunde. Niesol obrovský kôš kvetov ruže, lilie, niečo som ani nepoznal. Aj obálka. Najdrahší ocko, prajeme ti zdravie a všetko najlepšie! Tvoj Martin a Zuzana.
Kuriér sa usmial. Všetko najlepšie prajem! Niekto vás má veľmi rád.
Vzal som ten košík. Bol ťažký. Dal som ho na stolík v predsieni a zatvoril dvere. Potom som si sadol na stoličku pri vešiaku a sedel som tam možno päť minút, možno dvadsať. Kvety voňali silno, až dusivo, v tej malej predsieni.
Večer volala pani Helena jediná susedka, s ktorou sa ešte rozprávam. Sedemdesiattri rokov, býva o poschodie nižšie, sama ako ja. Fero, máš narodeniny, poď na čaj, upiekla som jablkový koláč. Šiel som. Sedeli sme až do desiatej večer v jej kuchyni. Helena sa na deti nevypytovala. Vedela.
V sobotu Martin naozaj prišiel. Sám, bez manželky a vnúčat. Tri hodiny, z toho hodinu prevolal na balkóne. Nechal obálku s peniazmi na poličke v predsieni. Zuzana nakoniec víkend zrušila niečo mi do toho vošlo, ocko, ale na Vianoce určite.
A vtedy som pochopil jednu vec. Nie že ma deti nemajú rady. Majú. Po svojom, vo svojom kalendári, medzi pojednávaniami a konferenciami. Milujú ma tak, ako som ja mal rád svoje šitie poctivo, len s mysľou pri stroji a očami na hodinkách. Tridsať rokov som makal pre nich a bol som hrdý, že nemusia robiť v továrni. Nikto mi ale nepovedal, že cena za ich lepší život bude môj prázdny byt.
Bábovku sme dojedli s Helenou. Kvety vydržali týždeň, potom zvädli. Obálku od Martina som schoval do zásuvky tam, kde si Jozef odkladal železničné papiere.
Včera som si kúpil lístok na výlet do Slovenského raja. Autobusom, dva dni, seniorský zájazd. Helena pôjde so mnou. Keď som Zuzane povedal do telefónu, len sa čudovala. Ocko, odkedy ty chodíš na výlety?
Od sedemdesiatky, dcéra moja, odpovedal som.
Tri sekundy ticha v slúchadle. Potom Zuzana povedala: Super, ocko, a zmenila tému. Ale tie tri sekundy ticha znamenali viac než všetky výkričníky v jej správach. Viem, že raz pochopí. Možno až bude mať tiež šesťdesiat a prázdnu stoličku pri stole. Ale ja už neplánujem čakať.
Mám sedemdesiat. Nohy mi slúžia, v ruke lístok na autobus a vo vchode susedu s koláčom. Jozef by povedal: Feri, nepreháňaj, choď. Tak idem.
