Keď som povedala Milanovi, že čakám dieťa, všetko sa odrazilo na jeho tvári. Bolo jasné, že vôbec nečakal, že sa tak skoro stanem matkou, a už vôbec neplánoval sobáš v takom mladom veku…
Ja som sa do Milana zaľúbila ešte pred osemnástkou. Vždy sa mi páčil chlapec z našej dediny a túto jar sme spolu prešli všetky lazy, chodili na Hron, dívali sa na západ slnka.
Mala som nastúpiť na ekonomickú školu do Zvolena, ale jedného dňa mi bolo jasné, že som v tom. Panika… Čo povie mama, sestra, všetci v dedine? Úplne som sa stratila v strachu a hanbe.
Rozhodla som sa, že dieťa si nemôžem nechať. S plačom som to povedala mame a odcestovala do Banskej Bystrice. Mama ma nezastavila Sestrička bola ešte malá, doma sme boli len my tri ženy a mama sotva zvládala všetko aj bez toho, aby som jej takto prisadila.
V meste všetko prebehlo, ako malo. Po tom, čo som prerušila tehotenstvo, som s Milanom okamžite ukončila akýkoľvek kontakt. Ani on sa nesnažil niečo zachraňovať.
Vo mne ostalo len prázdno a obrovské sklamanie. Škola šla bokom, lebo mama bola na mňa ešte stále naštvaná a o opore nemohla byť reč. Musela som si nájsť prácu a bývanie, aby som prežila. Do dediny som ani nemyslela vrátiť sa, tam by som bola len predmetom šeptania a pohľadov spod čela.
Jedného dňa mi osud postavil do cesty pouličnú informačnú tabuľu. Rovným písmom tam visel čerstvý oznam: Hľadá sa pestúnka k trojročnému chlapčekovi s ubytovaním a stravou. To bolo presne pre mňa!
Zobrali ma do rodiny učiteľov. Malý Romanko bol vytúžené jediné dieťa a tak veľmi si ma obľúbil, že za mnou vyplakával, keď som občas odišla do dediny pozrieť mamu a sestru.
Roky šli a ja som sa v tejto banskobystrickej rodine úplne zabývala. Pán profesor Štefan Baláž a jeho žena Daniela, obaja učili na univerzite. Postupne som si vzala na starosť všetko – prala som, žehlila, poriadok a domov bol na mne. Pomáhala som Romankovi s učením, chodila na nákupy a varila také jedlá, že si všetci oblizovali prsty.
Keď Romanko dorástol a už nepotreboval pestúnku, nechali ma doma ako pomocnicu. Dostávala som menší plat, ale mala som strechu nad hlavou a bola som vďačná. Ich domov mi poskytoval istotu, úľavu a úprimný vzťah.
Jedna vec ma však trápila. Pred pár mesiacmi som sa spoznala s Jurajom z vedľajšieho dvora. Naše krátke večerné stretnutia prerástli v niečo viac. Po troch rokoch… už to bola vážna známosť, ale deti som už nemohla mať.
Svoje tajomstvo som Jurajovi neklamala. Aj on ma opustil. Opäť som ostala sama a moje srdce bolo znova prázdne.
Zostalo mi len toto miesto a moja starostlivosť o Balážovcov. Bola som pre nich viac rodinou než zamestnancom.
O roky neskôr Romanko úspešne skončil vysokú školu, hovoril plynule po anglicky, mal výborné ponuky na prácu. Vybral si zahraničie a usadil sa v Prahe.
Medzitým ochorela pani Daniela. Každý deň som sa o ňu starala. Pán profesor makal, aby všetko utiahol aj synovi pomohol. Takto to šlo pár rokov, až jedného dňa pani Daniela pošepkala na smrteľnej posteli: Neopúšťaj Štefana, zostaň pri ňom…
Po jej smrti dom stíchol. Pán profesor presedel večery nad tanierom, nevyslovené slová viseli vo vzduchu. Ja som sa cítila ako príťaž. Vedela som, že musím niečo zmeniť: inú prácu by som si so svojím vzdelaním ťažko našla, domov do dediny sa mi tiež nechcelo vracať…
Jedného večera som po večeri pristúpila k pánovi profesorovi a povedala: Chcela by som odísť, pán Baláž. Načo by som vám tu bola? Ďakujem za všetko, ale musím ísť.
Ten akoby sa práve prebudil zo sna. Zdvihol hlavu, pozrel na mňa začudovane: Čo? Kam by ste šli? Prečo? Chcete ma tu nechať samého? Takto zrazu?
Len som si povzdychla. On vstal, podišiel ku mne, chytil ma za ruku a prvýkrát v živote pobozkal.
Vieš, Anička, povedal, pre mňa nie si len niekto na prácu. Si član rodiny. Preto ťa nedám preč, rozumieš?
Kývla som hlavou a mala som slzy na krajíčku.
Daniela mi to vždy zdôrazňovala. Už roky patríme k sebe, patríš k nám. Zostaň. Staraj sa o mňa, a ja budem o teba.
Obaja sme plakali, objatí pri kuchynskom okne. Potom však bolo všetko ľahšie.
Začali plynúť pokojné všedné dni. Čakala som pána Baláža z práce, starala sa o byt, niekedy Romanko zavolal z Prahy, že príde pozrieť
Tak prešli roky jeden za druhým. Pred mojimi narodeninami mi raz večer pán profesor povedal, že preňho znamenám viac než len niekoho blízkeho. Že by chcel, aby sme sa zobrali, aby som bola zabezpečená aj úradne aj pre môj vek, aj jeho.
Bola som dojatá tou ponukou, ale rozhodla som sa nič nepodniknúť bez Románkovho súhlasu. Keď prišiel, otec mu všetko vysvetlil.
Romanko súhlasil mal ma rád takmer ako vlastnú matku, od samého začiatku. On už mal byt v Prahe, prácu, rodinu.
A tak som sa po rokoch stala pani Balážovou Naša láska s pánom profesorom bola tichá, dôverná, možno iná než inde, ale o nič menšia.
Ja som ho vždy nazývala len Štefan alebo z úcty pán profesor, on mňa vždy jemne Anička. Nikdy som nebola šťastná tak, ako po boku Štefana.
Každý deň som sa v duchu modlila za jeho zdravie, nech mu ešte rokmi prajem.
Kto by nás videl kráčať popri Hrone v parku, nikdy by nepovedal, ako veľmi nás život spojil, aké hlboké a čisté city medzi nami žijú.
