SVOKRA
Dnes som sa zobudila s pocitom mierneho napätia opäť nás čaká rodinný večer. Chystala som veľký stôl v mojej obývačke v Pezinku a naň položila krásne upravenú kačku, ktorú som došikmava piekla celé popoludnie. V duchu som si povzdychla. Čoskoro zazvoní zvonček a dnu vbehnú moji synovia so svojimi manželkami.
Najmladší, Martin, sa nedávno oženil. Svadba bola skromná, ale čo už dnes to mladí robia tak. Keby bolo na mne, oslavujeme vo veľkom, ako to bolo kedysi na Slovensku zvykom. S mužom sme šli len na matriku, obrúčky sme si kúpili až o rok neskôr jednoduché, tenké zlaté krúžky. S deťmi som vždy chcela oslavovať poriadne, ale rozhodli sa sami.
Stále mi však neistý červíček vŕta v hlave moja nová nevesta Lívia, pekné slovenské meno, je až príliš upravená na môj vkus! Chcela som o tom s ňou pohovoriť. Lívia je inak dobré dievča, priateľská, na Martina má výborný vplyv. Pomohla mu nájsť skvelú prácu a stále ho posúva ďalej, aby na sebe pracoval. Do tridsiatky Martin takmer o nič nemusel starať, akoby ho svet nezaujímal. Mala som už obavy, ale teraz je všetko, chvalabohu, v poriadku.
Jedna vec mi ale stále vŕta hlavou Lívia trávi priveľa času vo wellness centrách, kaderníctvach, necháva si robiť nechty, masáže, účesy. Na tieto veci odchádzajú dosť veľké peniaze. Vždy mi prichodí, že vydatá žena, ktorá má rodinu, by mala mať iné priority. A čo keď prídu deti? Namiesto zimných topánok pre Martina pôjde na pedikúru? Také ženy som nikdy nevedela pochopiť. Na seba som myslievala až nakoniec, zvlášť keď manžel zomrel a synovia, hoci už dospelí, stále potrebovali moju pomoc.
Moje rozjímanie prerušil zvonček. Mladí sú tu. Lívia vošla akoby svietila. Vlasy naleštené, nechty dokonalé, tvár len jemne zvýraznená, vraj vďaka kozmetičke.
Lívinka, aká si krásna! vyšlo mi úprimne, aj keď som nevedomky cítila tú typickú slovenskú nevôľu. Ten kostým je nový?
Áno, včera som si ho kúpila, usmiala sa. V práci som dostala peknú odmenu.
Vieš, mohla by si tie peniaze radšej šetriť, nemohla som si odpustiť materskú skúsenosť. Odmeny, príplatky, každý trinásty plat treba myslieť na horšie dni. Ver mi, ešte sa ti to zíde!
Lívia mlčala. Mala som ju rada bola jednoduchá, ochotná, ale v kútiku duše som cítila, že keď sa príliš pripravuješ na biedu, určite ťa aj stretne…
Večer bol vcelku príjemný, aj keď som zopárkrát jemne nakusla tému zbytočných výdavkov. Lívia pochopila, kam mierim.
A vy, pani Mária, kedy ste boli naposledy na manikúre? nevydržala napokon.
Ja? Ja… Nikdy. Doma niečo spravím, hlavné že ruky sú čisté. Viac nač netreba, priznala som.
Nikto viac si ten dialóg nevšimol. Ale Líviu to zamrzelo. Veď čo, vychovať dvoch synov, ktorí dnes už zarábajú dosť, a nevedieť si dopriať ani len malú radosť!
Martin, tvoja mama si vôbec niečo dopraje pre seba? spýtala sa ho cestou domov.
No… pripraví stôl, pozrie telku, občas ide za susedkami. Prečo?
Lebo ona v živote nič pekného nezažila! Mali by ste ju vziať aspoň do kina, do divadla či reštaurácie…
Ale ona to nepotrebuje, nevymýšľaj.
Lívia už mlčala. V duchu ma porovnala s jej mamou, ktorá si aj v časoch, keď bolo v rodine tesno, dopriala nový účes, šaty a vždy mala predplatené lístky do mestského divadla. Aspoň pre radosť.
Rozhodla sa, že ja svokra si zaslúžim niečo skúsiť pre seba. Aby som nielen čakala pri televízore na vnúčence, ktorým neskôr venujem celú seba.
O dva dni mi Lívia zavolala, nech idem s ňou na kávu, a aby sme sa mohli spolu prejsť po promenáde. Rozprávala niečo o rýchlej návšteve salónu ona musí k kozmetičke a navrhla, že aj mne urobia niečo príjemné.
Ale prosím ťa, bránila som sa – ak to potrebuješ, počkám ťa v hale alebo vonku.
A prečo len čakať? Pol hodinu môžeme stráviť inak. Skúsme aspoň manikúru a masáž rúk!
Napokon som súhlasila. Lívia všetko vybavila v salóne vopred, bola tam stála zákazníčka. Poprosila ich, aby sa mi naplno venovali a keby som sa vypytovala na ceny, nech povedia, že všetko zaplatila ona. Vraj môžem len užívať a relaxovať.
V stanovenom čase ma Lívia, síce s rozpakmi, doviedla do salónu a odovzdala do rúk miestnych masérok.
Len polhodinu, však, Lívia? A koľko stojí…?
Personál sa na mňa milo usmial. Lívia si zatiaľ sadla do predsiene s mobilom, vybavovala si správy. Sama si žiadnu procedúru neobjednala.
Keď som konečne po dvoch hodinách vyšla, bola som uvoľnená, akoby omladená. V salóne vedeli, čo robia.
Jaj, Lívia, čo všetko mi spravili ponúkli mi kávu, bylinkový čaj… Všetci boli milí! Ale musí to stáť kopu peňazí.
Dnes máme akciu! vmiešala sa administrátorka. Ak privediete známu, získate služby zdarma. Takže dnes neplatíte nič!
Vyšli sme ešte do blízkej cukrárne, kde som si vychutnala kapučíno a pohodlne sa oprela v kresle.
Poďme častejšie na takéto dámske jazdy, navrhla Lívia. Pre stáłych zákazníkov sú tu vždy dobré zľavy. Veď sa vám páčilo, nie?
Veľmi, priznala som. Netušila som, že je to až také príjemné.
Treba to vyskúšať skôr!
Ale vieš, deti boli malé, muž, nech mu je zem ľahká, vždy šetril, na seba si nekupoval a neočakával to ani odo mňa. Potom už akoby nebolo treba…
Ale teraz je dôvod so mnou, aby som nešla sama, usmiala sa.
Tak, občas, keď pôjdeš, pridám sa, privolila som.
A tak sa stalo, že som začala za Líviou chodiť do salónu. Postupne mi nenápadne obnovila šatník a výdavky mi vždy oznámila o polovicu menšie. Nahovorila Martina, aby ma zaviedol do reštaurácie a neskôr sme šli všetci spolu do kina. Na Vianoce mi Lívia darovala permanentku do divadla.
Vy ste akoby omladli, obdivovali ma susedky na poludnie pred činžiakom.
Mladí sa o mňa starajú, vďačne som sa usmiala.
Naozaj mám pocit, že až teraz, v dôchodku, sa začína to najlepšie obdobie môjho života život mamy dvoch dospelých synov a kamarátky, ktorá si už vie aj niečo dopriať.
