Všetkých si zavolám k sebe
Zuzana Javorová položila tablet na stôl a vzala do ruky mobil: Babinka, ako sa máte? Cítite sa lepšie? A dedko? No ak už pečie zemiaky, tak všetko je v poriadku. Prácu mám na dnes hotovú, Martinka vyzdvihnem z krúžku, zastavíme sa v Tescu a za chvíľu sme doma.”
Potom Zuzana vytočila druhé číslo:
Jaro, ahoj, idem domov, vy s Katkou ste už na ceste? Super, dedko už chystá večeru, dáme si to všetci spolu.”
Zuzana vstala, pohľadala všetko potrebné, prehodila to do kabelky. Zamávala kolegyniam: Majte sa, zajtra!”
Maj sa, Zuzi, pekný večer!”
Rýchlo si pod stolom prehodila topánky za tenisky, prehodila si kabát cez plecia a podvedome pozrela do tmavnúceho okna. Bol teplý jesenný podvečer. Z mesta žiarili svetlá, ľudia sa ponáhľali domov zo zamestnania. Zuzana uvidela svoj odraz a usmiala sa nikdy by neverila, že aj ona raz bude žiť obyčajný, obyčajne krásny život. Že bude mať rodinu, a večer sa bude náhliť tam, kde ju niekto naozaj čaká. A ešte pred pár rokmi by si bola istá, že to nikdy nepríde.
Áno, jej rodina nie je celkom bežná, ale všetci sú veľmi šťastní a držia spolu.
Zuzanu opustila matka hneď po pôrode len čo porodila, jednoducho ušla z nemocnice. V krátkom úradnom osvedčení z detského domova bolo napísané matka neznáma, bez dokladov, otec nezistený. Zuzanu pomenovali cudzi ľudia. Priezvisko dostala podľa jari narodila sa v apríli. A prečo Zuzana? To už si nik nepamätal. Odjakživa sa priatelila skôr s chlapcami. Jej najlepší priateľ bol Jaroslav, o rok starší. Aj on Javor, a tiež podľa ročného obdobia. Zuzana bola od detstva snaživá, poslušná, nechýbala žiadna snaha, aby si ju niekto zobral domov, do rodiny. Ako žijú doma iné deti, vedela len z filmov. Nevedno, či jej, vysokej, chudej, nik nedal šancu, alebo jej jednoducho neprial osud.
Keď Jaroslava adoptovali, Zuzana celú noc preplakala. Nie zo závisti stratila jediného priateľa. On sa jej cez okuliare bezmocne zadíval do očí: Zuzi, nechceš, aby som ich odmietol? Nevymýšľaj, Jaro. Každý má svoj osud. Choď a hľadaj šťastie.” Ale sľubujem, nájdem si ťa! zvolal Jaro, a Zuzana sa smiala do slz netreba, netreba…
Skončila školu, vyštudovala stavebný odbor na priemyslovke, bývala na internáte. Hneď po skončení dostala ako chovanka detského domova garsónku na sídlisku na konci Bratislavy, no nesťažovala sa! Prijali ju do projektovej kancelárie a odrazu to bolo všetko skutočné, dospelé. V práci si našla kamarátky, rodinu si ešte netrúfala založiť povedala si, že ešte čas. Mala však sny: veľký byt, milujúci manžel a dve či tri deti, čo by po dome pobehovali. Všetko by bolo plné detského smiechu mama, oci! Po tom tichom, nepoznanom zázraku túžila aby od dverí zaznelo: mama, oci, ste doma! Akoby vstúpila do rozprávky.
Raz, keď sa vracala domov, dvere od vchodu sa rozleteli a zbehol chalan s taškou v ruke. Len-len, že ju nezrazil. Vo vchode zbadala na schodoch ležať starú pani:
Dôchodok… taška… zrazili ma…kde mám okuliare, nič nevidím!
Zuzana vybehla von, ale bolo neskoro, mladík bol v ťahu. Pomohla babičke vstať, našťastie sa veľmi neudrela. Ako môže byť niekto taký… dievča zlaté, prečo? Babičku odviedla až do jej bytu, kde ležal chorý starý pán, už nevstával z postele. Odvtedy tam Zuzana častejšie nazrela, nosila nákup dôchodok im ukradli. Oznámili to, polícia mladíka nechytila, aj keď si Zuzana myslela, že by ho spoznala. Tašku s papiermi našli pri dome až po pár dňoch aj za to bola rada.
K babičke Aničke chodila čoraz častejšie. Dedovi zavolali doktora, dali ho dokopy. Obaja staríci hneď ožili. Zuzanu začali volať vnučka, pozývali k sebe, svoje deti nemali.
Jedného dňa sa Zuzana v autobuse zoznámila s mladíkom. Zacítila, ako na ňu niekto pokukuje.
Slečna, odkiaľ vás poznám? Vaša tvár je taká známa.
Nuž, asi omyl, zasmiala sa Zuzana. Mládik bol sympatický a už od zastávky domov jej rozpovedal všetko o sebe. Volá sa Gabo, býva s mamou, pracuje v sklade. Pripadal jej akosi známy, akoby ho už niekde stretla.
Gabo začal Zuzanu vídať po práci, odprevádzal ju domov. Raz ho pozvala dnu. Uvarila čaj, pripravila chlieb so šunkou. Potom mu rozprávala o detstve v detskom domove. Gabo ju počúval tak čudne, akoby jej chcel niečo povedať, ale neodvážil sa. Možno ju ľutoval. Zuzana cítila, že ju priťahuje, no čosi ju stále brzdilo.
Pri jednej návšteve sa však všetko zmenilo. Kým šla dať variť vodu, prišiel k nej, objal ju. Hovorievala mu: Gabko, neponáhľajme sa. Ale on jej len zvieral ruky, a potom…
Zuzana kríkla, ale Gabo jej zamrmlal: Ty si ma prezradila, už viem, kdo si, ty… Pomohla si im, hovorili mi, že to bola tá domovská zo sídliska! Aj fotorobot som videl, ledva som sa vyhol. A teraz buď ticho, iba cekni a uvidíš.” Nikto ti nepomôže, kto by aj?”
Zuzana nikam nešla, bála sa hanby, verejného pohoršenia. O mesiac ju zo zamestnania odviezli sanitkou. Prasknutý vajíčkovod, už nikdy možno nebude mať deti.
Babka Anička sa o Zuzanu starala ako o vlastnú, šepkala jej útechu, podávala vývar, varila bylinkové čaje na posilnenie. Z nemocnice vyšla Zuzana zlomená, bezradná načo pokračovať? Odvtedy bola mlčanlivá. Raz ju nohy zaviedli až do neďalekého kláštora. Bola neskorá jeseň, nebo hlboké, veže zvonili do diaľky. Novici okopávali záhradu, odkvitnuté kvety, ticho jesene…
Javorová, Zuzana? začula zrazu. Obrátila sa a usmieval sa na ňu muž, ktorého zbadala, rozžiaril sa Zuzi, hľadal som ťa!
Jaro, to si ty?! spoznala ho a objala sa s ním. Plač jej zalial tvár. On jej utieral slzy, Zuza, poď do jedálne, dnes máme krupicu a makové koláče. Porozprávame sa. Zuzana ani nevie, ako Jarovi všetko vyrozprávala, a on jej. Ako si ho zobrali, ako ho nevlastný otec bil za každú hlúposť. Ako ušiel, zranil si nohu a túlaval sa. Teraz je v kláštore aspoň trochu šťastný.
Cestou domov premýšľala, aké zvláštne šťastie jej stretlo. Vtedy ešte nechcela ísť domov, pár dní zostala v kláštore. Tam všetko vymysleli. Babka Anička s dedom Andrejom Zuzane dávno ponúkali, že byt prepíšu na ňu. Ale Jaro a ona vymysleli čosi krajšie.
Starí sa tomu nápadu veľmi potešili bývať spolu ako naozajstná rodina. Ani nedúfali, že na staré kolená budú môcť žiť so svojimi.
Dnes sú už Zuzana a Jaroslav Javorovci manželmi päť rokov. Presťahovali sa do veľkého bytu v Pezinku. Všetci majú miesto v jednej domácnosti. Babka Anička s dedom Andrejom sa cítia doma výborne, veď tu sú teraz dôležití, sú v kruhu svojich. Lebo už nie sú sami majú rodinu.
A pred dvoma rokmi sa splnil najväčší Zuzanin sen adoptovali dvoch drobcov, Martinka a Katku, z toho istého domova, z ktorého kedysi prišla aj ona.
Jaro, pamätáš, ako sme si vtedy želali, aby si nás niekto vzal domov? šťastne štebotala Zuzana. Pozri im do očí a sľúbme si, že budeme pre nich tými rodičmi, o ktorých sme my mohli len snívať.
Teraz znie ich bytom:
Maminka, kde je ocko? Babka, poď sa pozrieť, čo sme s dedom postavili!
Na všetko zlé už nechce Zuzana myslieť. Hoci jej raz babka Anička pošepkala, že ich vinníka chytili. Zase urobil niečo zlé a už sedí vo väzení. Zrejme na dlho.
Nech sa každému dostane, čo zaslúži. Tu, aj vo večnosti.
