Marienka plače pri hrobe svojej kamarátky Elenky. Štyridsiaty deň od pohrebu, a na hrobe ani jeden kvietok… Pomaly odchádza domov. Zrazu ju dobehne neznámy muž.
Môžem vás odviesť? opýta sa. Je to ďaleko na zastávku. Nastúpte, nerobí mi to problém. Koho tu máte? zvedavo hľadí na Marienku.
Kamarátku, odpovedá potichu Marienka.
Ja mám mamu tu, vzdychne muž. Kam vás teda zaviezť?
Môžete ma nechať na zastávke, ďalej pôjdem peši, navrhne Marienka skromne.
Ale dnes mám čas, odveziem vás až domov, usmeje sa neznámy. Počas cesty Marienka rozpráva o svojom živote. O dva dni stojí Pavol pred jej vchodom s nečakanou ponukou.
Marienka s Elenkou boli kamarátky už od škôlky. Keď vyrástli, obliekali sa rovnako a často si požičiavali oblečenie.
Celú základnú školu boli nerozlučné, neskôr obidve odišli študovať do Bratislavy. Marienka študuje, aby sa stala lekárkou, Elenka zase učiteľkou.
Stretávali sa často, zaľúbili sa v takmer rovnaký čas. Marienka si našla priateľa z dediny, Elenka z mesta.
Elenka sa čoskoro vydala, akoby sa bála, že svojho Milana stratí. O rok sa im narodila dcérka, no mužovi rodičia ju neprijali.
Nie je naša úroveň, šepkali susedia. Taká nevesta im nesedí.
Marienka občas ostávala s dcérkou Elenky, aby si mladí manželia mohli oddýchnuť. Aj by si rada vyšla s nimi, ale slúbila Elenke, že postráži malú.
No raz sa mladí už nevrátili. Ráno sa Marienka dozvedela, že zahynuli pri autonehode…
…Na pohreb si spomína mátne, v náručí mala malú Irinku. Kam s ňou teraz? Manželovi rodičia dieťa nechceli, neprijali ho už za života syna, nieto teraz. Smútia pre syna, vnučka im nič nehovorí.
Elenkina mama ostala sama s ďalšími troma deťmi, viacej už nezvládne. Irinka mala len rok. Ostával už len detský domov.
Marienka si Irinku veľmi obľúbila, prvé slová, prvé kroky videla práve ona.
Už pracovala, bývala v izbičke u staršej pani v Trnave. Ale komu by už dali samotnej, slobodnej dieťa do opatery?
Irinku zobrali do detského domova. Bolo to nevyhnutné, bola zdravá a rýchlo jej našli náhradných rodičov. Marienka sa veľmi trápila a rozmýšľala, ako by mohla získať dieťa naspäť.
Mikuláš, mám prosbu, obrátila sa raz na svojho priateľa. Zosobášme sa, aspoň na papieri, možno by mi vtedy Irinku dali…
Ty si sa zbláznila?! vybuchol Mikuláš. Na také veci sa odhodlávať nemienim. Hľadaj iného, naivneho!
Marienka znova plače na Elenkinom hrobe. Štyridsiaty deň, a stále bez kvetov… Vedľa hrob Elenkinho manžela, plný kytíc.
Elenka, sľubujem, že aj tvoj hrobu bude raz krásny, len mi pomôž…
Pomaličky odchádza a na konci cintorína ju opäť zastaví muž.
Odveziem vás. Na zastávku je to ďalej. Kto vám tu odpočíva? Nechcem byť dotieravý…
Kamarátka, odvetí Marienka.
Moja mama je tu. Kam vás vziať?
Môžete ma vysadiť na zastávke…
Dnes mám čas. Som sám, mama zomrela, manželka odišla… Prepáčte, videl som vás tu na pohrebe toho páru. Boli ste blízki? Čtyridsať dní?
Áno.
Aj mojej mame je dnes štyridsať dní… Máte problémy?
V aute jej Marienka všetko vyrozpráva.
Už sme tu. Ďakujem, že ste ma odviezli a vypočuli…
…O dva dni Pavol čaká pred jej panelákom s prekvapením v hlase.
Marienka, rozmýšľal som. Pomôžem vám. Som slobodný, môžeme sa vziať aj hneď!
Marienka nechápe, čo počuje.
Nebojíte sa?
Nie, nemám čo stratiť.
Môj snúbenec utiekol, keď som chcela pomôcť tej malej…
Ja pomôžem. Najprv mi povedz, kde by ste bývali.
U babky, ak ma nevyhodí. Inak si nájdem podnájom.
No dobre, tak pôjdete ku mne. Zajtra to ideme vyriešiť. Mám dom, je tam veľa miesta.
Dom? V meste? To nie je len byty všade?
Moja mama chcela dom, v paneláku jej bolo úzko.
Aj my s Elenkou sme z dediny…
Pavol vybaví všetko rýchlo. Potichu sa zoberú na úrade, Irinku osvoja a presťahujú do jeho domu.
Ďakujem, ďalej už zvládnem sama.
Jasné, veď ste doma. Ja budem poruke, ale nebudem prekážať.
Možno predsa pôjdem do bytu…
Manželka predsa nebude bývať sama, usmeje sa.
Pavol sa nevnucuje, ale vždy je nápomocný. Marienka sa stará, varí, aj preňho, upratuje, venuje sa Irinke. Do Pavla sa zaľúbi, i keď to nechce priznať.
Maminka, prečo ma ľúbiš?
Lebo si moja dcérka, miláčik.
Marienka je Pavlovi vďačná. Starostlivo sa venuje obom, aj Irinku berie ako vlastnú.
Pavol v nej vidí dokonalú ženu, aj keď ich manželstvo je iba na papieri… Rozhodne sa to zmeniť. Keď Irinka oslávi tretie narodeniny, požiada Marienku o ruku znovu.
Veď sme manželia…
Ale ja chcem, aby sme boli skutočná rodina.
Aj ja to chcem!
Stali sa naozajstnou rodinou, nie len podľa papierov!
Majú teraz dve výročia svadby, s rozdielom dvoch rokov.
Irinka má brata a sestru.
…Tento príbeh sa začal už dávno. Deti vyrástli, Irinka vie, kde nájdu hroby svojich biologických rodičov.
Dnes sú hrobe rovnako upravené. Pavol a Mária sú pre ňu tí najskutočnejší rodičia.
Irina má už svoju prvú vnučku. A Mária a Pavol majú pravnučku. Veľká šťastná rodina…
