Dnes večer si vediem denník a slová sa mi píšu ťažko stále mám pred očami príbeh, ktorý ma poriadne zobral za srdce. Spomínam na nášho kocúrika, ktorého všetci volali Borisko. Bol to skutočne bytový a rozmaznaný maznáčik, ktorý nikdy neokúsil nič zlé. Vyrastal v paneláku v Bratislave a bol súčasťou bežného života.
No jedného mrazivého rána sa mi dostala do uší správa od našej domovníčky pani Krivánkovej. Povedala, že Borisko sa už druhý deň túla prestrašený pred naším vchodom, zima na kostiach, a vraj celú noc škrabal na kovové dvere, hlasno nariekal a dokonca ich skúšal hrýzť zubami. Susedia si síce všimli, že stále obchádza okolo, ale väčšina ľudí mala naponáhlo alebo jednoducho nemala odvahu zasiahnuť. Borisko sa každému ovíjal okolo nôh, úpenlivo sa im pozeral do očí a od strachu sa celý triasol, akoby prosil o pomoc a návrat do tepla k radiátoru, kde bol vždy jeho obľúbený peliešok.
Zamýšľala som sa nad dôvodom, prečo ho vôbec nechali vonku. Odpoveď bola prekvapivo banálna. Jeho gazdiná sa rozhodla adoptovať ďalšie zvieratko a keďže našla na inzeráte krásneho čistokrvného kocúra, rozhodla sa uzavrieť transakciu. Kurátorka z útulku ale požiadala o vyšetrenie, aj Boriska, a v analýzach mu objavili vírus mačacieho imunodeficitu. Choroba sa nijako neprejavila, Borisko bol v úplnej pohode, ba čo viac, choroba je neprenosná na človeka a ostatné zvieratá, iba medzi mačkami. V jeho prípade bola vírusová záťaž len na papieri; nemal žiadne klinické príznaky.
Ale pani domáca neváhala a rozhodla: Chorého kocúra držať nechcem, čo keď je to nebezpečné? Nezaujímala sa o podstatu vírusu, nevypýtala si informácie, jednoducho ho jednu zimu vyložila za dvere paneláka, bez záujmu, čo s ním bude. Nám ostatným z domu to trhalo srdce.
Pani Krivánková následne zbadala, že už ani nekrúži pri dverách, len bezvládne leží na snehu, scvrknutý do klbka a ledva dýcha. Nebola ľahostajná vzala ho dnu do svojho malého bytu pod schodmi, vystlala mu kuticu svojou zimnou bundou blízko elektrického radiátora a naservírovala mu pohánkovú kašu, čo mala so sebou na obed. Doslova mu tým zachránila život, Boriskovi sa okamžite vrátili sily a znovu sa mu rozjasneli očká.
Neskôr ho odviezli do útulku v Petržalke. Hoci bol na začiatku ťažko podchladený a pridružila sa mu chrípka, veterinári si s tým poradili. Dnes už zasa Borisko skáče a pradie, dôveruje ľuďom, je kastrovaný, má všetky očkovania aj veterinárny pas už je to veľký fešák.
Borisko má iba tri roky a je neuveriteľne maznavý, celým srdcom túži po blízkosti človeka pritúli sa labkami okolo krku, pradie, akoby spieval svoje mačacie piesne priamo do ucha, a dáva pusinky, čo nadovšetko miluje. Ale zakaždým, keď prichádza večer a musí sa znovu vrátiť do klietky, je mu do plaču. Bezpochyby patrí do rodiny do bytu, kde bude mať teplo, bezpečie a milujúcu náruč na celý zvyšok svojho života. Dnes už viem, že láskavosť obyčajného človeka, možno len pohánka a teplá bunda v správnej chvíli, dokážu zmeniť naozaj všetko.
