Nedám ho z bytu
Prečo si vlastne prišla?
Helena stála vo dverách, odhodlaná pohnúť sa len vlastným tempom. Ruky mala zapreté o zárubňu, akoby chránila nielen vchod do izby, ale rovno bránila vstup do svojho života.
Dobrý večer, pani Helena Horváthová.
Ale čo, to som sa vôbec nepýtala, odfrkla Helena. Prečo si prišla.
Zora ticho pozrela na rohožku na prahu. Bola modrá s bielym prúžkom, sama ju kedysi kúpila na trhu v Poprade. Stále tam bola, trochu už rozbitá, ale neodhodená.
Môžem vojsť?
Helena chvíľu váhala, no potom ustúpila a bez ďalších rečí odišla do kuchyne. Nuž, dalo sa to považovať za pozvanie po slovensky.
Zora sa vyzula papuče, ešte stále pletené, staré dobré ružové, na ktoré Helena nadávala už predtým. V chodbe voňalo známo, no inak ako kedysi. Kedysi tam bol závan Gankových cigariet z kabáta na ľavom vešiaku. Dnes tam visel už len flanelový župan a stará čiapka s brmbolcom.
V kuchyni už Helena treskla rýchlovarnou kanvicou, hoci čaj určite neplánovala ponúkať. Potrebovala zamestnať ruky, aby nevybuchla.
Svetlo v okne som videla, začala Zora. Šla som okolo.
O desiatej večer? podvihla obočie Helena.
Autobus meškal, čakala som na zastávke.
Helena postavila konvicu a konečne sa na Zoru pozrela spôsobom, akým sa pozeráme na človeka, ktorému už poriadne neveríme, no ešte úplne nezlomíme palicu.
Tak sa už vyzuj a sadni, keď si už tu.
Zora zavesila kabát najskôr na ľavý vešiak, pod čiapku, potom to rozmyslela a dala ho radšej napravo. Istota je guľomet, veď kto vie.
Sedeli oproti sebe pri kuchynskom stole. Helena naliala čaj do dvoch starých pohárov. Zora si všimla, že tu ďalšie kolo otázok nie je na mieste. Helena automaticky posunula Zore pohár, cukor dala doprostred. Nie preto, že by chcela, ale preto, že hostia v dome sú hostia a ruky samé vedia, čo treba, kým hlava váha.
Ako sa máš? spýtala sa Zora.
Dobre, chytila Helena hrnček oboma rukami, ako vždy.
Zora si všimla Helinine ruky. Boli také, aké bývajú od šesťdesiatky, s kĺbmi a pehami, no teraz hrnček zvierali priamo zúfalo, nie ako vždy.
Chcela som sa s tebou porozprávať, povedala Zora.
O čom zas?
O rôznych veciach.
O papieroch?
Zora chvíľu váhala.
Nielen o nich.
Helena upila čaju a s jemným buchnutím pohára na stôl ani silné, ani slabé, presne také, že si každý mohol domyslieť, čo chce.
O papieroch hovor s notárom. Už som všetko povedala.
Viem.
Tak nechápem, na čo sa tu vybavuješ.
To už bola konverzácia v typickom slovenskom štýle do tretice sa nečaká. Zora neodpovedala. Usrkla čaju bol horúci, že jej takmer vypálil jazyk, položila ho späť.
Vonku snežilo, ten ostrý jesenný popradský dážď po našom, čo visí vo vzduchu. Pouličná lampa pred domom zas bláznila tiene po parapete.
Zora túto kuchyňu poznala skrz-naskrz. Vedela, že v ľavom šuflíku sú gumky, špagátiky od balíčkov a staré batérie, ktoré Gabo nikdy nevyhodil, keďže však ešte chvíľu vydržia. Vedela, že pod drezom je vedro, ktoré tam dávajú len vtedy, keď odkvapkáva trubka a trubka kvapká každú jeseň. Vedela, že za chladničkou je diera, kde raz zapadla päťdesiatch centovka a polhodinu sa ju pokúšali vyšťurať pravítkom. Vtedy sa smial Gabo aj Aleš, aj ona.
Aleš. Tri mesiace.
Donesla som ti lekvár, povedala Zora, marhuľový, nechala som ho v igelitke pri dverách.
Helena len kývla hlavou smerom ku chodbe, potom znova pozrela na stôl.
Všimla som si.
Veľa si marhuľového zjedla…
Jedla. Odmlčala sa. Mám rada.
Bolo to zvláštne, Helena sama asi nevedela, v akom čase má rozprávať.
Zora pochopila. Sama občas začala hovoriť o Alešovi v prítomnom čase, potom v strede vety zastala, akoby sa zadrhla v atomovej elektrárni.
Počula som, že si chcela ísť za Tamarou do Košíc, zmenila tému Zora.
Chcela. Ale ešte nie.
Načo otáľaš?
Vieš, mávla Helena vágne rukou. Veci.
Obidve vedeli, že žiadne veci nie sú. Bola byt, ktorú nechcela nechať opustenú, strach vrátiť sa do prázdna, možno aj strach, že by ju Tamara ľutovala. Helena nebola stavaná na ľutovanie.
Pani Helena, povedala Zora a tentoraz znela vážnejšie. Prísahala by som, že nie kvôli papierom. Čestne.
Čestne, zopakovala Helena úplne neutrálnym tónom.
Viem, že si na mňa nahnevaná.
Nie som.
Dobre.
Ja len nechápem, hlas sa jej prvýkrát zlomil. Ako sa to dá. Pol roka prešlo. Ty už ideš ďalej. Ja som ešte stále tu.
Zora sa neunúvala obhajovať, sedela potichu.
Videla som ťa, pokračovala Helena. Lýdia z vedľajšieho vchodu tiež, povedala mi. Sedela si s niekým v kaviarni v auguste, na Hviezdoslavovej.
To bol kolega. Robili sme spolu projekt.
Kolega… ešte raz to kolegovo echo.
Áno.
Helena vstala k oknu, chrbtom k Zore. Dážď, lampa a tmavý Popradský večer…
Aleš ťa veľmi ľúbil, povedala potichu. Možno viac, než si myslela.
Vedela som.
Nie som si istá.
Zora si na chvíľu oprela čelo o ruky. Takmer zaplavilo ich ticho.
Nekritizujem ťa, pokračovala Helena. Nemyslím, že si zlá baba. Máš štyridsaťdva, život pred sebou. Mne je šesťdesiatosem a mala som jedného syna.
Viem.
Teraz ho niet. A ty prídeš s marhuľovým lekvárom.
Bolelo to, akoby to popisovala učebnicovo presne. Zora sa cítila zvláštne vďačne za tú presnosť, aj keď to bolo skoro divné.
Neviem, ako inak, priznala Zora. S prázdnymi rukami by to bolo horšie.
Helena sa znova zadívala na ňu, tentoraz akoby priamo až na dno duše.
Plakala si predtým na schodoch?
Trochu.
Na schodišti?
Hej.
Niečo sa na tvári Heleny posunulo. Vrátila sa k stolu, prisadla si.
Sme obidve také trhlé, povedala vecne.
To bola prvá veta večera, ktorá nemala dvakrát podčiarknuté dno.
Nasledovalo ticho. Dážď zosilnel, už priamý popradský lejak.
Povedz mi, osmelila sa Zora, čo ťa na tom dedičstve naozaj štvalo. Nie cez notára, ale svojimi slovami.
Helena sa na ňu prekvapene zadívala. Vraj to niekto chce počuť od nej, nie z úradného papieru to bol vlastný kultúrny šok.
Ide o byt. Alešov byt, ktorý sme mu s Ferom kúpili po siedmich rokoch šetrenia. Chceli sme, aby mal niečo vlastné. On tam býval, ty s ním tiež, nehovorím, že to bolo zlé, len… Ten byt bol jeho. Teraz podľa papierov…
Podľa papierov prešiel na mňa, kývla Zora.
Neboli ste zobratí.
Žili sme spolu šesť rokov.
Viem. Helena si založila ruky na stole. Ale mám pocit… že on by chcel, aby som mala k tomu vzťah. Aby som takto nevisela vo vzduchu…
Napísal závet vlastnoručne, pani Helena.
Viem. Možno to bolo tak správne. Ale už neviem nič. Najprv som bola neskutočne nahnevaná. Teraz už len nerozumiem.
Čo?
Prečo tam vlastne stále ostávaš. Vravela si Lýdiinej Katke, že sa možno odsťahuješ, že ti je tam veľa. Tak na čo ťa to drží?
Zora pokrčila plecami.
Hovorila som to v júli, keď mi bolo najhoršie. Čo spravím, neviem.
A ak predáš…?
Nepredám.
Keby predsa len… povedala by si mi? Nie cudzím, mne?
A vtedy Zora pochopila, že nejde o štvorec a ani o sumu na účte. Ale o to nebyť cudzia. Vedieť prvá. Udržať si aspoň akú-takú niť k synovi cez ňu, ktorá poznala chut Alicovej nátierky a toho, ako mal rád teplé ponožky.
Povieš ako prvej, prisahám, Zora prikývla.
Helena len ticho dvihla kútik úst a doliala si čaj.
Jedla si dnes niečo? skúmavo.
Od rána nie.
Od rána… vstala bez slova, otvorila chladničku. Varila som polievku. Rezancovú. Dáš si?
Dám si.
Kým Helena ohrievala polievku, Zora jej hľadela na chrbát. Myslela na to, aké by to bolo, keby všetko šlo inak. Možno by spolu chodili na chalupu, slávili spoločné meniny, volali si len tak. Alebo by aj tak ostali tieto dve, nikdy nie blízko, nikdy celkom cudzie.
Výborná je, poznamenala Zora, keď ochutnala.
Nechváľ viac, ešte ťa pozvem znova.
Je fakt dobrá.
Helena jedla polievku po tichu, potom s pohľadom do taniera prehodila:
Vedela si, že ťa hľadal aj v nemocnici?
Zora stuhla.
Aleš?
Keď si bola na služobke v apríli. Išiel do nemocnice, ja za ním, a on sa stále pýtal, kedy sa vrátiš. Ja nič nevedela. Každý deň, dnes už príde, zajtra, pozajtra.
Zora položila lyžicu.
Vrátila som sa na druhý deň, ako som sa dozvedela.
Viem. Helena konečne zdvihla oči. Nevytýkam to. Len hovorím.
Prečo?
Aby si to vedela. Okrem mňa ešte niekto.
Bolo to zvláštne férové. Zora cítila sucho v ústach, aj keď práve dojedla polievku.
Nikdy mi nepovedal, že sa bojí, priznala. Myslela som, že je zmierený, keď nie som stále za zadkom.
Nemal rád ľútosť.
Presne. Myslela som, že konám správne.
Možno aj áno, Helena pozbierala taniere. Možno nie. Kto už vie.
Ticho ani nemalo kam zmiznúť.
Umývali riad, Helena pod tečúcou vodou, Zora utierala. Tak bežné, že obom preletelo hlavou, ako by to bolo, keby…
Naspäť pri stole Helena vytiahla sušienky tie posledné, už sypké, zo samého dna balíčka z Jednoty.
Lýdia vraví, mám chodiť do nejakého klubu. V Dome kultúry baby kreslia akvarelom, vraj vo štvrtky.
A ty chceš?
Neviem, je to smiešne.
Čo je na tom smiešne?
V mojom veku…
Práve v tvojom veku je najlepší čas! smiala sa Zora.
Helena na ňu pozrela s iróniou.
Rozprávaš ako sociálna pracovníčka.
A ty sa tváriš, že máš sto rokov.
Šesťdesiatosem.
To nie je sto.
Helena odhryzla sušienku.
Celý život som len makala. Fero, potom Aleš, práca, mala byť vnúčatá ale… nič. Neviem, čo robiť len tak. Akvarel je len tak.
Možno sa to treba naučiť.
Ľahko sa reční.
No, je to ťažké aj pre mňa, priznala Zora.
Helena zodvihla obočie:
Čo, aj ty pôjdeš na akvarel?
Nie, ale tiež mám pocit, že… no, mám prácu, kamarátky, a aj tak večer sedím, že čo so sebou. Čakám, že z vedľajšej izby príde Aleš a niečo povie, niečo úplne mimo, a všetko je zrazu úplne normálne.
Ticho.
On bol majster na tie svoje vtípky, usmiala sa Helena.
Viem.
Príde a zahlási: Mamo, vždy som si myslel, že sysle sú domáce kysle… Kde na to chodil?
Mne raz povedal, že slon je po mongolsky zaan, a že to znie, akoby ten slon vyštudoval univerzitu.
Helena sa krátko zasmiala, prekvapene, akoby sa zľakla, že ešte vôbec vie.
Pane bože, odkiaľ to mal.
Čítal veľa.
Od piatich rokov.
Videl som fotku na chate sedí na schodoch s knihou, okolo všetci hrajú futbal.
Tam na záhrade. Fero hnojil všetko možné, Aleš si čítal a ja rozmýšľala, čo z toho bude.
Čo čítal ako osemročný?
O kapitánoch a mori. Prvé more videl až ako šestnásťročný, neveril vlastným očiam. Fero sa pýtal: Tak aké je? A Aleš len: Nie je také ako v knižkách. Menšie.
Zora sa usmiala. Príbeh poznala aj z Alešovej perspektívy každá verzia bola trochu iná, ale o tom sú rodiny.
Veľa mi rozprával o Ferovi, povedala.
Fero, František Horváth, zomrel šesť rokov dozadu, tesne predtým, ako Zora prišla do rodiny.
Áno. Helena to vzala stručne. Chýbal mu.
Aj tebe?
Každý deň. Už to neznelo horko, len ako fakt. Už som si zvykla, ale stále chýba. Po slovensky: zvyknutá, ale prázdno ostáva.
Mlčali.
Porozprávaj mi niečo o Alešovi, keď bol malý. Veľa neviem, o detstve nehovoril.
Helena na chvíľu zvážnela.
Načo to chceš vedieť?
Kým ešte je, kto to povie.
Bola to tvrdá veta, Zora to vedela, ale nebrala späť. Pravda je tvrdohlavá.
Helena chvíľku len sedela. Potom išla do izby, vysnorila kartónovú škatuľu. Opatrne ju položila na stôl.
Jeho veci. Triedila som v septembri. Niečo som rozdala, niečo nechala.
Otvorila krabicu školské zošity, staré hračky, kresbičky. Zora chytila jeden, prelistovala. Knihomoľský druhák: Aleš Horváth, 2.B.
Ježiši, potichu poznamenala.
Aj ja si to tak hovorím vždy.
Prehrabali sa zošitmi. Helena rozprávala, ako Aleš týždeň chodil s obrovskou hrčou na hlave, lebo sa v šiestich chcel naučiť stáť na hlave. Ako domov dovliekol kocúra, Ferovi sa najprv nepáčil, potom áno, kocúr si napokon zbalil veci a vypadol, Aleš len pokrčil plecami: jeho právom je bývať kde chce. Ako v štrnástich zahlásil, že bude programátor lebo programátori nemusia behať po ulici a môžu pracovať v papučiach.
Aj v nich programoval, usmiala sa Zora.
Dodržal slovo.
Bola už takmer polnoc, keď Zora pozrela na hodiny.
Musím ísť. Posledný autobus, povdala.
Zostaň na noc, povedala Helena, prekvapená aj sama sebou. Rozložím gauč.
To sa nehodí.
Komu to vadí?
Zora na Helenu pozrela. Helena predstierala, že to nič nie je, už dvíhala deku.
Dobre, prikývla Zora. Ďakujem.
Kým Helena pripravovala posteľ, Zora umývala poháre a pozerala do tmy. Tri mesiace dozadu by neverila, že tu ešte niekedy bude s rezancovou polievkou, starými zošitmi a ponukou prespať.
Rodina po strate funguje na niečom, čo sa do notárskych zápisov nikdy nevojde. Treba prísť (s lekvárom či bez), posadiť sa a čakať, kým si to samo nesadne.
Netušila, či to sadne. Ale dnes večer sa čosi pohlo.
Hosťovská izba bola tá, čo predtým, gauč padnutý na ľavej strane, vankúš už dobre vyformovaný. Na poličke knihy, zväčša Ferove: Tichý Don, Zlaté teľa, trocha histórie. Medzi nimi jedna tenká, úplne cudzia. Zora prečítala názov: Listy odnikiaľ. Otvorila prvú stranu. Modrým perom: Mamičke k narodeninám. Čítaj pomaly. Ľúbim.
Zora knihu zavrela, vrátila na poličku, pozerala na ňu v šere izby dlho.
Za stenou počula Helenu: krok, prasknutie parkiet, šum vody z kúpeľne. Malé, obyčajné pokračovanie života.
Ráno o pol ôsmej Helena varila ovsenú kašu. Zora vyšla bosá do kuchyne, Helena len kývla na stoličku a bez rečí pred ňu položila tanier, vedľa malý pohár pomarančového džúsu. Za oknom typické októbrové šero, asfalt mokrý, konáre holé.
O koľkej musíš byť v robote? spýtala sa Helena.
O desiatej.
Stíhaš, je to blízko.
Metrom.
Pamätám. Tretia stanica, však?
Pamätáš, Zora priznala s miernym údivom.
Aleš spomínal. Len toľko.
Zora jedla kašu. Bola slaná. Presne tak, ako jej ju kedysi robila mama, dávno, keď Zora ešte jedla všetko so soľou. Potom zvykla prejsť na sladké, ale toto bola spomienka ako teplá šálka.
Chcem ti niečo ukázať, povedala Helena a vytiahla obálku. Našla som pri upratovaní. Jeho list z vojenského kurzu na výške. To len na ukážku, nie navždy.
V obálke bol list na troch listoch, úhľadný chlapčenský rukopis. Zora čítala pomaly, ako napísal v tej knihe na poličke.
Aleš písal, že za oknom je hmla, v nej stojí stará topoľa. Všetko naokolo sa mení, len topoľa stojí, a to je vraj dobre. Aj že mu chýbajú mamine pirohy a večerné ticho vo vlastnej izbe.
Bol to iný Aleš, taký, akého Zora poriadne nepoznala.
Môžem si to odfotiť? Len pre seba?
Helena chvíľu rozmýšľala:
Vezmi si ho. Už mi nestačí. Ty budeš vedieť, čo s ním.
Je to tvoje.
Zora, vezmi.
Zora obálku skryla do kabelky, nevedela, čo povedať a nič nehovorila.
Oplachovali riad po raňajkách, Helena umývala, Zora utierala, len tentokrát to bolo iné. Nie povinné, ale veľmi tiché, spolupatričné.
Chodí za Tamarou, poradila Zora. Byt nikam neutečie. Tamara ťa čaká.
Volala minulý týždeň. Vraj na mňa čaká.
Tak choď.
Uvidím.
Pani Helena…
Uvidíme.
Zora zavesila utierku na háčik.
Môžem prísť niekedy zas? Tak občas. Ak by ti to neprekážalo.
Helena pozerala do umývadla, dlho držala uterák v rukách.
Príď, povedala napokon. Uvarím ti polievku.
S rezancami?
Alebo chceš s pohánkou?
Rezancová je výborná.
Vybavené.
Zora si obliekla kabát. Helena ju vyprevadila. V predsieni Zora vzala kabelku, obzrela sa.
Ďakujem za noc.
Ale choď. Alebo zmeškáš do roboty.
Na kľučke už mala ruku, ale zastala.
Tá knižka… čo ti Aleš nechal, tá s nápisom čítaj pomaly. Čítala si ju?
Začala. Pomaly čítam.
On tam napísal čítaj pomaly.
Viem. Asi ma poznal.
Zora prikývla, otvorila dvere.
Dovidenia.
Dovidenia, povedala Helena.
Dvere sa zavreli. Zora ešte na chodbe počula cvaknutie zámku. S oneskorením, akoby Helena ešte chvíľu stála a načúvala, či naozaj odišla.
Vo vchode to páchlo vlhkosťou a farbou. Svetlo na druhom poschodí blikalo, ale nezhaslo. Zora schádzala pomaly. Vonku ten istý šedý október, ľudia na ceste do roboty, holuby s vážnym pracovným postojom na chodníku.
Zora kráčala k metru a uvažovala, že uzmierenie nespočíva v jednom okamihu. Je to polievka. Staré zošity. Noc na menšom gauči. Uterák v ruke. List v obálke na dne kabelky.
Netušila, čo bude. Čo z nej a Heleny bude dve ženy, čo milovali toho istého muža, každá po svojom, a to je dosť na to, aby neboli cudzie a nikdy blízke.
V kabelke jej šuštila obálka. Rozhodla sa, že ju vytiahne až večer doma, pri lampe.
Zostúpila do metra. Dvere sa otvorili a zatvorili, vlak sa rozbehol.
Asi o tri zastávky pred cieľom napísala Helene na messenger: Prišla som v pohode. Ďakujem za kašu.
Odpoveď prišla o dvadsať minút, keď už Zora sedela v práci, vyzlieka si kabát a rozmýšľa, čo zase zabudla:
Ale kdeže. Lekvár je v skrinke.
Zora zavrela mobil, zložila kabát.
Po chodbe sa ozýval smiech nad niečím celkom nedôležitým. Z okna kancelárie bolo vidno kúsok oblohy, sivobielej, možno sa do večera rozjasní. Ale možno nie október je nevyspytateľný.
Išla na poradu.
V piatok večer, presne o tri dni, zazvonil Zorin mobil. V kuchyni práve miešala večeru a zodvihla až na tretí signál.
Idem za Tamarou, zahlásila Helena. V sobotu ráno.
Dobre, povedala Zora.
Na desať dní.
Dobre.
Pauza.
Nevadí, že som zavolala?
Kdeže. Teším sa.
No. Chvíľka ticha. Zora.
Áno?
Tam na poličke v hostovskej, kde si spala. Nechaj si tú knihu tiež. Bola Alešova, patrí mu, teda aj tebe.
Zora stála pri sporáku s lyžicou v ruke. Jedlo už vrelo, bolo treba stíšiť plameň.
Dobre, vezmem ju.
Vybavené, idem baliť.
Šťastnú cestu.
Ďakujem.
Ticho presne to, ktoré netreba vypĺňať, lebo má svoj význam.
Dovidenia, povedala Helena.
Dovidenia.
Zora stíšila plameň. Položila lyžicu. Zadívala sa do okna tma a pouličné lampy.
Niečo zanecháme nie v papieroch u notára, ale v kuchynskej skrinke s lekvárom, v obálke na dne kabelky, vo vete, čo padne v zlom čase, presne ako treba.
Zora vzala lyžicu a zamiešala polievku.
