Počúvaj, musím ti porozprávať jeden príbeh, čo sa stal v jednej nádhernej vile na okraji Bratislavy, kde býval starý boháč pán Kováč. Ten mal obrovský dom s vysokými stropmi, krištáľovými lustrami, samé obrazy po predkoch, mramorové sochy a všade vyleštené podlahy. Všetci, čo tam chodili na návštevy, sa pozerali na Zuzanu mladú tichú gazdinú len ako na súčasť výzdoby. Bola nenápadná, ale všetko mala vždy tip-top, a takmer nikto z hostí by si ju nijako zvlášť nevšimol. O jej minulosti nevedel nik pre nich bola menej dôležitá než tie staré vázy.
V jeden deň, keď akurát pečlivo utierala prach vo veľkej obývačke, jej pohľad padol na luxusnú šachovnicu z čistého zlata a striebra položenú na masívnom mahagónovom stole pod oknom. Tie figúrky sa v slnku trblietali, bolo to fakt niečo! Zuzka sa ani nenazdala a zabudla na smeták v ruke oči sa jej zabodli len tam.
No a práve v tom okamihu, ako sa Kováč pomaly spúšťal po schodoch, si všimol, kam hľadí. Taký povýšenecký úsmev mu preletel po tvári myslel si, že Zuzku ohúrila len čistá hodnota tej šachovnice.
Tak čo, páči sa ti moja šachovnica? podpichol ju ironicky.
Zuzana trochu zahanbene prikývla.
Ano, pán Kováč.
Prehodil ramenom a nadhodil s takým tým bohorovným tónom:
A vieš vôbec, ako sa šach hráva?
Áno, pán Kováč, bez zaváhania odpovedala.
Zrazu v ňom ožila detinská túžba trošku sa pobaviť: Tak poďme, zahráme si spolu. Ak ma porazíš, je tvoja.
Smial sa, ako keby išlo o detskú hru. Sadli si oproti sebe, ona pokojná, žiadna pýcha, žiadna tréma, len sústredenie.
Na začiatku bol Kováč poriadne sebavedomý. Všetko mal pod kontrolou, robil rýchle ťahy, presvedčený, že sa len trošku zabaví. Ale niet, čo by ho pripravilo na to, čo prišlo: jeho nápady narážali na Zuzanine presné odpovede. Každý jej ťah bol rozvážny, žiadne emócie, len taktika.
A v tom to prišlo ona ochotne obetovala vežu, čo sa mu zdalo najskôr ako chyba, lenže za tri ťahy mu odrazu zistil, že jeho dáma je zaseknutá v rafinovanej pasci. Zdvihol ku nej pohľad a už mu úsmev dávno z tváre zmizol.
Samozrejme, nevzdal sa len tak. Ešte to pár ťahov skúšal, ale čím viac útočil, tým viac to mal prehraté jej pozícia bola čoraz silnejšia a nakoniec, veľmi kľudným hlasom povedala:
Šach mat, pán Kováč.
Ani sa nepohol, len zízal na tú zlatú šachovnicu, ako keby zrazu neveril vlastným očiam.
To mi vysvetli, ako si ma mohla poraziť? vypustil zo seba, zmiešaný medzi prekvapením a poloneurózou.
Usmiala sa skromne, no vôbec nie povýšene:
Vy ste si mysleli, že obdivujem len zlato. Ja som sledovala, čo sa deje na šachovnici.
To už bol ticho ako pena.
Po chvíli pokračovala: Mňa naučil hrať otec, keď som bola dievča. Vravel mi, že šach nie je o peniazoch ani o pýche, ale o trpezlivosti, rozvážnosti a rozume.
Kováč sa nadychol, cítil, ako mu hnev pomaly mizne.
Vy ste chceli vyhrať rýchlo, dodala ticho s úctou. Ja som len čakala na pravý moment.
Zrazu na ňu chvíľu pozíral iným pohľadom. Už nebola len slúžka, bola to múdra a vynachádzavá žena. Potichu jej posunul šachovnicu.
Je tvoja. Sľúbil som.
Lenže Zuzka len pokrútila hlavou:
Šachovnicu nepotrebujem, pán Kováč.
Tak čo by si chcela? spýtal sa so záujmom.
Odpovedala úplne sebavedome: Dostať príležitosť aby ma ľudia posudzovali podľa rozumu, nie podľa toho, ako vyzerám.
A vtedy mu to doplo dostal lekciu cennejšiu než celé to zlato, čo mal v dome.
