Lenka si vtedy pospevovala od radosti, a niet divu! Konečne mala svoj vlastný byt, presne svoj, bez nevľúdnej pani domácej, ktorá vypínala elektrinu o jedenástej, stála za chrbtom a vypínala plyn pod vriacim hrncom. Zakazovala jej používať fén aj žehličku na vlasy, aby sa nezamotali drôty. Nedovolila ani kúpeľ vo vani, len sprchu, raz za deň či ráno alebo večer, to bolo jedno, ale vždy stála za dverami a klopala, aby stíšila vodu.
Rok žila pod diktátom tejto Márie, čo si nahovorila, že je jej mentorka a vychovávateľka, a akonáhle Lenka dovŕšila osemnásť, uprosil rodičov, aby ju pustili bývať na internát. Ani tam to nebolo jednoduché ploštice a šváby boli maličkosť, horšie bolo, keď jej niekto ukradol panvicu ešte aj so smažiacimi sa zemiakmi, len čo sa otočila.
Susedky vodili do izby chlapcov, a to bola ešte iná skúška. Vydržala rok a potom odišla na podnájom, keď otec prišiel a videl ten neporiadok na internáte. Samozrejme, že jej nedovolili ostať tam ani deň navyše a ďalších päť rokov žila na podnájme u babky Dušky. Dobrý človek, trochu čudák, ale zlatá žena.
Keď skončila vysokú a nastúpila do práce, ostala bývať u babky Dušky a šetrila na zálohu jej snom bolo mať vlastný bytík, hoc aj malý. V čase, keď iné dievčatá behali po rande a míňali výplatu na drahé oblečenie a kabelky, Lenka pracovala a odkladala každý cent. Dokonca aj babka Duška jej vravela, nech si občas oddýchne, ale Lenka bola tvrdohlavá a išla za svojím.
Raz prišli rodičia a otec, celý nervózny, oznámil, že sa rozhodli pomôcť Lenke on s mamou a aj babka Ľubica. Babka Ľubica bola otcova vzdialená príbuzná, nikdy nemala vlastnú rodinu, učila na škole až do osemdesiatich piatich a mala prísnu povahu, pohádala sa so všetkými príbuznými. Jediný, koho akceptovala, bol Lenkin otec, a Lenkina mama jej bola veľmi sympatická bola tiež učiteľka.
Jedného dňa poprosila babka Ľubica Lenkinho otca, keď prišiel s mamou s nákupom, aby jej pomohol s vybavením domova dôchodcov. Otec nič nepovedal, šiel s mamou pozrieť miesto, ktoré jej vybrala, a potajomky pripravili pre babku Ľubicu Lenkinu izbu. Veď dcéra býva v inom meste. Babka Ľubica aj vo vysokom veku mala jasnú hlavu a povedala synovcovi, nech nemá výčitky, ona dobre vie, že s jej povahou môže pokaziť to pekné, čo si o nej myslia.
Ale rodičia len mávli rukou však im bude lepšie, keď bude s nimi. Majú mačku Mínu a papagája Jurka keď odchádzajú, musia ich dávať kamarátom, takto by na nich dozerala babka Ľubica, no a oni môžu bez starostí chodiť preč. Ušetria za potraviny, za benzín, všetci budú spolu. Keď šiel otec na ryby, mama aspoň nebude doma sama.
Babka Ľubica najskôr váhala, ale nakoniec súhlasila napokon jej dobre padlo, že nie je na svete sama. Prežila ešte pár pekných rokov medzi blízkymi, nadýchala sa rodinnej lásky a odišla ticho, pričom všetko zanechala Lenkinmu otcovi. Lenke osobne odovzdala náhrdelník po svojej babičke celý život ho opatrovala, ani v ťažkých časoch ho nepredala.
Lenka prijala náhrdelník so slzami v očiach, často si ho obzerala a v duchu ďakovala dobrej babke. Otec navrhol, aby predali byt po babke a kúpili Lenke byt v meste, kde pracovala a žila, keď sa tam tak udomácnila. A tak Lenička konečne našla svoj domov dvojizbový byt. Pani, čo tam bývala, jej povedala, že tam zanecháva dobrú energiu, a Lenka sa s radosťou pustila do prerábky, rodičia trávili veľa času u nej a pomáhali s úpravami.
Lenka navrhovala nové a nové riešenia, otec ich trpezlivo realizoval. Nakoniec byt úplne rozkvitol a mama doma tiež zatúžila po zmene Lenka sľúbila, že vymyslí nový dizajn. Tak sa Lenička udomácnila, zvykla si na mesto, ktoré jej najprv bolo cudzie, ale napokon ho zbožňovala.
V práci sa spoznala s Katkou a hneď sa zoznámili. Katka často chodila k Lenke na návštevy. Raz jej Lenka rozprávala historku z detstva ako s kamarátkou Marušou zo siedmeho poschodia liezli na strechu a opaľovali sa tam.
To je srandovné, vraví Katka. Vieš, čo keby sme…
Obe sa rozosmiali.
Len aby nás tam nezavreli raz sme tam s Marušou presedeli až do večera, lebo domovník, ujo Miroslav, bol trochu nahluchlý, zamkol dvere a my sme volali, volali, no on nič nepočul. Až otec, akoby vycítil, prišiel skôr z práce a vyslobodil nás. To bol zážitok!
A dostala si vtedy vyžrať? zaujímavo sa pýta Katka.
Ani nie… Otec ma rozmaznával, mama bola prísna, ale on ma kryl pred ňou o mnohých mojich kúskoch ani nevie.
To ja som v detstve teda dostávala, tiež som bola číslo. Počuj, nemali by sme radšej domovníka poprosiť o kľúč a opaľovať sa v pokoji?
Poďme to skúsiť.
Domovník, ujo Jozef, najskôr váhal, že to nie je dovolené a ak by niečo, bude problém, a že čo ak dievčatá spadnú zo strechy. Ale ony ho ubezpečili, že sú dospelé, budú sa len slniť v tichosti a nik nezistí. Nakoniec prikývol ale žiadne výtržnosti, prosím vás.
Dievčatá si tak preležali pol voľného dňa na streche, niekoľkokrát si od uja Jozefa požičali kľúče ešte aj potom. Raz, keď už chceli odísť domov, započuli čudné škrípnutie dverí. Potichu sa prikradli k rohu strechy a tam uvideli staršiu pani, upravenú a slušne oblečenú, ako si pri potrubí pomaly je chlieb so šunkou.
A vy ste kto? volajú naraz.
Ja? Som pani Irma Borková, odvetila, trošku zaskočená a dojedla krajček chleba.
Lenka si všimla, že tú tvár pozná.
Nie ste vy bývalá majiteľka bytu? spýtala sa s úžasom.
Áno, ste to vy, tá milá slečna, čo kúpila môj byt, sčervenala pani Irma a začali jej tiecť slzy.
Vyrozprávala svoje trápenie. Vychovávala sama syna, Janka manžel odišiel za inou, typická historka. Všetko dávala len Jankovi. Dobré známky, univerzita, neskôr magister, práca, na kariére mu záležalo, len s dievčatami mu nevychádzalo. Po piatich rokoch v práci začal chodievať domov neskôr a predstavil jej Annu. Anna bola príjemná, rýchlo zapadla do domácnosti, varila, prala, starala sa o Janka Irma si povedala, že si konečne môže odpočinúť.
Janko už dávno kúpil veľký byt, ale býval s mamou, veď to bolo pohodlné. Teraz mladí odišli do svojho, Irma si užívala pokoj. No nevydržalo to dlho Anna porodila Miška, potom ďalší rok Kubka, a tretí rok dcérku Soničku. Keď sa narodila Sonička, mladí presvedčili mamu, aby predala byt, keď aj tak žije u nich a pomáha, načo by jej zbytočne stál.
A tak sa Irma ocitla v maličkom pekle, ako sama povedala. Anna sa chystala späť do práce a deti ostali na Irme. Onedlho ochorela tlak, lekári nariadili pokoj, ale ten doma s troma deťmi nenájdeš. Anna si vyhradila výchovu detí pre seba, stará mama mala len variť, kŕmiť, prezliekať, keď zašpinia, čítať rozprávky, chodiť s nimi von a udržiavať poriadok. Vyjadrovať sa k výchove, trestať alebo niečo učiť mala zakázané.
Keď všetko doma zvládla, deti uspala a prečítala rozprávky, jediné na čo mala nárok, bolo chvíľka pre seba. Ten pohyb je predsa zdravý, mami, veď si stále v pohybe! bľabotal Janko, keď sa sťažovala na únavu. Veď to dokážeš len ty tak, deti sú pod dozorom, jedlo je výborné, my môžeme zarábať peniaze. Žijeme spolu, rozumieš? To je predsa dar!
Začiatkom leta odišli mladí na dovolenku k moru s Irmou zostali všetky tri deti. Sú to moje vnúčatá, ale už nevládzem, priznala sa dievčatám. Povedala Jankovi, že ide na víkend za kamarátkou na chatu v skutočnosti sa túlala mestom, chodila po galériách, do múzea. A kde spíte? opýtali sa s údivom dievčatá. Usmiala sa: Nespím, veď je teplo, sadnem si na lavičku pri rieke.
Dnes sa rozhodla ešte raz pozrieť na byt, ktorý už nebol jej. Vošla do vchodu, dvere na strechu boli otvorené, spomenula si, ako sa tam Janko rád schovával ako malý chlapec. Napadlo jej zostať na noc na streche.
To sa dievčatám nepozdávalo, a tak ju obmäkčili, aby prišla k Lenke. Len čo vstúpila, vykríkla: Lenička, koľko ste toho prerobili je tu nádherne! A rozplakala sa: Ach, keby som bola vtedy neposlúchla Janka a Annu… ale viete…
A viete čo, poďte bývať ku mne! vykríkla Lenka.
Nemôžem, je to od vás milé, ale naozaj nie.
Ale môžete!
Katka sa osmelila: Prepáčte, ale keď ste predali byt, kam šli peniaze?
Lenka ju upokojila: Katka je výborná právnička, povedzte, nemusíte sa báť.
No predsa deťom, priznala Irma. Janko sľúbil, že mi polovicu uloží do banky na úrok, druhú si nechá.
Katka zamyslene riekla: Ešte stále by ste za tú sumu kúpili malú garsónku.
A my vám pomôžeme s úpravou, nadchla sa Lenka.
Ale ako… veď…
Nechajte to na mňa, uvidíte, usmiala sa Katka.
O mesiac už Irma sťahovala veci do nového bytu, dokonca v tom istom dome. Čo Katka v práci povedala Jankovi, nikto nevie, ale nakoniec súhlasil síce trochu vyčítal, že mala povedať, ale pripustil, že rodina je rodina.
Anna sa urazila a nekomunikovala so svokrou. Vnuci si rozdelili noci, kto kedy bude spať u babky, a časom si aj Anna zvykla deti dali do škôlky, kde boli šťastné. A Irma s Lenkou chodili jedna k druhej na návštevy, na výstavy i do knižnice.
Ja keď zostarnem, hovorí Katka, ostávam vo svojom, na žiadne prehováranie nepristúpim. Nedajbože, aby som niekde po nociach nespala alebo spávala na lavičkách.
Presne tak, prikývla Lenka.
Dobré ráno, moje zlaté, vďaka, že ste so mnou! Objímam vás silno.
