Olga práve zatvárala lečo do pohárov, keď sa domov vrátil jej muž.
Som doma! zvolal Štefan, vošiel do kuchyne a zostal stáť.
No čo, čo je? usmiala sa Oľga, veď pripravujem to lečo, čo si chcel!
To tu čo má byť? Štefan pohodil rukou po celej kuchyni, obočie zvraštené nahnevane.
O čom hovoríš, zlatíčko? nechápala Oľga.
Nehraj sa na nevedomú. Veľmi dobre vieš, čo myslím! zvýšil hlas, už ho hnevalo všetko.
V kuchyni to naozaj vyzeralo ako po presune celého trhu z Nitry do ich bytu v Rači. Nálevky, misky, hrnce, krájanie zeleniny, cesnak, feferónky, slovenské paradajky, trochu prešibaného domáceho vína všetko tam, kde nemá byť.
Oľga len krájala papriku, upotená, no spokojná, že všetko stíha.
Spoznali sa neskoro, obom už bolo po štyridsiatke. Ona mala dospelú dcéru, on desaťročného syna z predošlého manželstva, ktorého ledva vídal, lebo býval v Liptovskom Mikuláši s bývalou ženou.
Pred štyrmi mesiacmi sa Oľga vzdala svojho útulného podnájmu v Petržalke, keď ju Štefan zlanáril do svojho staromládeneckého bytu.
Spočiatku bola šťastná, vznášala sa na krídlach lásky, varila dobroty aj za cenu posledných síl, sama neverila, koľko energie dokáže vydolovať. Veď je to láska, čo iné?
Ale časom sa Štefan zmenil. Zo sympatického muža sa akosi vytratil smiech, zostalo len večné brblanie: raz šálka neumytá, raz zle ustlaná posteľ, raz dlážka, čo by mohla byť lesklejšia.
Načo tieto hádky, keď v byte poriadok, večera na stole a vedľa láskou rozžiarená tvár?
Oľga chodila domov o hodinu skôr, stíhala nakúpiť aj navariť, mala vlastnú prácu.
Snažila sa mlčať, dúfala, že Štefan má len obdobie mrzutosti, že sa to zlomí. No opak bol pravdou.
Aj tento deň mal byť normálny. Štefan mal ísť pomáhať švagrovi so starou Felíciou, no vrátil sa skôr. V kuchyni chaos, ale Oľga už bola takmer v cieli, sľubovala sama sebe, že všetko uprace.
O chvíľu bude všetko na poriadku, Štefan.
Jasné, všetko upraceš! Ani ma neotravuj. Viem svoje! odvrkol.
Ani raz som po sebe nenechala neporiadok po varení, prečo si taký?!
Lebo tu je dusno a smrdí tu po leču v celej izbe!
Tak choď do obývačky a pozri si Správy RTVS.
Som hladný, čo mám?
O minútku ti niečo zohrejem. Upokoj sa, prosím.
Čo mi zohreješ? Tie cestoviny s fašírkou, čo žujem tretí deň?
Veď som sama behala do Ternu s dvomi ťažkými taškami, skoro mi odpadli ruky, bol to náročný deň aj pre mňa!
Nekrič na mňa!
To ty kričíš. Len sa ťa snažím utíšiť!
V tej chvíli už v oboch praskli nervy.
Čo ťa vlastne hnevá? Že prichádzaš na večeru k čistému stolu, do sviežoch vôní? Že máš voňavé prádlo a pripravené teplé večere? Alebo to, že tu vôbec som?
Áno, už mám dosť aj teba, aj tej tvojej starostlivosti a leča!
Vieš čo? Aj ty mňa! Večne ti je všetko na obtiaž, len pesimizmus, rozhadzuješ veci, neumývaš po sebe! Keď som chcela, aby si ma zviezol do zelovocu, dôležitejšie bolo brázdiť po dedine so Slávom! Už ma toho dosť!
Štefan neznášal kritiku. Jeho výraz bol vystrašený, do očí sa mu priplazila urážka a čosi v ňom prasklo.
Oľga rýchlo pochopila, že zbytočná hádka za to nestojí.
Medzi nami je koniec! povedala pevne a vyšla z kuchyne.
Začala zbierať veci jej modré čačky, pár obľúbených šampónov, hrnček, čo jej darovala dcéra, pletený šál od sestry. Všetko nahádzala do dvoch tašiek, narýchlo navliekla džínsy a odišla.
Štefan stál ako prilepený v chodbe, nevyslovil ani prepáč, ani ju nezastavil.
Tú noc prespala u priateľky, na druhý deň už podpisovala zmluvu na jednoizbák v Ružinove. Poplatky, depozit, rôzne nové drobnosti preletelo jej okolo šesťsto eur, ale bola rozhodnutá už sa neobzerať.
Lenže po troch dňoch samoty začalo byť neskoro v srdci tlačilo ťažko, spomienky na krik i slová vítali ju pred spaním. Oľga nikdy nečakala, že sa vráti, ale nevedela ani prestať dúfať, že Štefan príde s ospravedlnením alebo aspoň zavolá.
Ale on nič. Iba večer jej odoslal SMS:
A s tým lečom mám čo?
Rob si s ním čo chceš, mne je to fuk! odpísala zúrivo.
Trápilo ju, že sa jej drahá práca vyhodila nazmar, že všetko mohlo byť do polhodinky hotové, možno by lečo aspoň zachránili
Týždeň prešiel. Oľga si začala zvykať, že je znova sama. Rozhodla sa, že je čas vyzdvihnúť zvyšné veci a vrátiť mu kľúče.
Šla k nemu, keď bol doma. Pár minút predtým napísala, že príde. Stretol ju vo dverách, so sponu v očiach, krvavý výraz v tvári. Naozaj to s ňou nič nerobilo. Vedela, že to už nemá zmysel.
Ak by si ma naozaj miloval, Štefan, bol by si urobil niečo viac ako nič!
Prepáč, prepáč! Netuším, čo mi vtedy šiblo Som vinný, prepáč!
Tak s tým si ži. Ja len po veci.
Obišla ho, skladala všetko, na čo naposledy zabudla šampóny, krabicu poslednej Tatranky, ružový hrnček, obľúbený čaj, teplý pléd Štefan behal za ňou po byte, márne prosil, ospravedlňoval sa, no Oľga už bola rozhodnutá posledný krát. Týždeň ticha povedal všetko.
Keď zbalila všetko, zavolala taxík. Štefan jej zatarasil dvere a povedal:
Prosím, nechoď, bez teba som stratený!
Ja s tebou tiež. Odpovedala chladne a jemne ho odstrčila, aby otvorila dvere.
Oľga odišla a Štefan stál v chodbe, nechápavý, čo vlastne pokazil.
Od tej chvíle sa už nikdy nestretli, hoci si kedysi šepkali najnežnejšie vyznania.
Oľga sedela v taxíku, hľadela do sklenej Bratislavy, vonku bol podvečer, chlad a vo vnútri ešte viac. Vtom si však spomenula blíži sa jej narodeniny, miluje predsa jeseň, vždy jej prinášala štastie.
Všetko bude dobré, šepkárka v srdci, usmiala sa. Všetko bude dobré.
