Na Vieru žiarlili kolegyne aj kamarátky podarilo sa jej chytiť do siete zrelého, zámožného muža. Ondrej bol o pätnásť rokov starší a stál na čele firmy, v ktorej začala pracovať.
Sotva nastúpila, už sa bude vydávať, šepkalo sa v zákutiach kancelárie.
Z obyčajného dievčaťa rovno do vyššej spoločnosti, pohŕdavo dodávali.
Pravdaže.
Viera však svoje vzťahy s nadriadeným nezverejňovala. Ich príbeh sa začal ešte pred jej prácou vo firme netušila, že práve on je jej šéf, keď šla na pohovor. Prijali ju bez prieťahov, medzi kandidátkami vraj zavážila predovšetkým jej prax a životopis. Ondrej vždy tvrdil, že do výberu nezasahoval všetko mal na starosti personalista.
Neskôr na všetko prišla a poprosila Ondreja, aby ich vzťah zostal tajomstvom. Lenže čo je ukryté, raz vyjde na povrch. O romániku slobodného vdovca a mladej krásky vedel každý v budove, iba ten, koho to nevzrušovalo, o tom mlčal.
Viera sa svojou krásou nikdy nechválila a bola presvedčená, že si miesto zaslúži aj inak než len vďaka očarujúcemu pohľadu. Ohováračky však tvrdili niečo iné.
Ešte neuplynuli ani dva roky od pohrebu Márie, a Ondrej už myslí na sobáš, potichu posmešne vyhlasovali.
Mária bola prvej manželkou Ondreja a zároveň predchádzajúcou majiteľkou spoločnosti. Desať rokov po jej boku, potom nešťastná nehoda; Ondrej zdedil všetko podnik i majetok.
Rázom z neho bol v očiach mnohých žien vysnívaný ženích. No on spočiatku po strate ženy pôsobil mlčky, uzavrene. To naopak ešte viac priťahovalo pozornosť považovali ho za verného, ako labuť, čo si navždy pripomína milovanú.
Nie, Ondrej nebol žiaden príznačný fešák ani veľký donchuan. Bohatstvo bolo pre dravé ženy asi väčším lákadlom ako jeho vzhľad. No Viera sa doňho naozaj zamilovala, a nie pre tie peniaze.
Ich prvé stretnutie nastalo vcelku obyčajne v obchode jej Ondrej nešikovne narazil košíkom, poškodil pančuchy a drahé topánky… ba ešte sa aj rozčuľoval, že predbehla v rade.
Viera sa však nenechala zastrašiť, odpovedala mu výstižne nakoniec preplatil celý jej nákup a potom za ňou utekal po celej predajni, aby sa ospravedlnil.
Prosím, odpustite mi… bol to ťažký deň, dýchal Ondrej. Dovoľte mi pomôcť s taškami.
Naozaj netreba. Som autom, zvládnem to sama, povedala Viera.
Nemala žiadne auto, iba sa chcela zbaviť toho nepríjemného muža. Zatiaľ čo Ondrej vyčkával, ona išla pešo na zastávku. Ako na potvoru, išiel rovnakým smerom a zbadal ju čakať na autobus.
Nastúpte, volal.
Nie, ďakujem.
Nepohnem sa, kým nepristúpite, bol neústupný Ondrej. Autu zaparkoval priamo pred zastávkou, ostatní obyvateľa mesta ju prehovárali, aby už nastúpila nech dá cestu.
Napokon podľahla presviedčaniu.
A Ondrej sa ukázal byť úplne iný, keď sa práve nerozčuľoval. Viera si pomyslela, že keby netrafil jej nohy košíkom, možno by si aj rozumeli. Lenže Ondrej mal záujem o viac ako len kamarátstvo. Po smrti Márie neveril, že by mohol nájsť ženu, ktorá by ju plnohodnotne nahradila. No zjavila sa Viera úplne odlišná od Márie, vo výzore i v povahe.
Niečím ho však zaujala. Tak veľmi, že keď zistil, kde býva, denne tam parkoval a čakal na ňu. Na konci ustúpila a pozvanie na rande prijala. Hneď na to prijala miesto vo firme. Bola to náhoda? Možno…
Ondrej sa nestaral, čo sa v office pošuškáva. Bol šťastný a svoje city neskrýval. Drahými darčekmi Viere nerozdával, ale staral sa, aby jej nič nechýbalo.
Vieru najviac očarilo, ako sa na ňu díval. Potešila ju veľká byt v centre Bratislavy, nové auto a sľubovaná zabezpečená budúcnosť. Rýchlo si premiestnila veci k Ondrejovi a spoznala jeho mamu, pani Zofiu.
Zofia bola stále tichá a oddaná synovi. Po smrti Márie sa presťahovala k Ondrejovi. Viedla domácnosť, varila, upratovala a prala košele.
Viera jej prácu nechcela odniesť. Nepreberala sa do úlohy panie domu a s chuťou jedla to, čo Zofia navarila. Všetko bolo idylické… až pokým Ondrej neprehovoril o svadbe.
Viere prekážalo, že i po smrti Márie nosil snubný prsteň.
Mám pocit, akoby medzi nami s Máriou stále bolo puto, priznal. To Vieru trápilo, a poprosila ho, aby prsteň zložil.
Dobre… ak ti to vadí, dám ho dolu, trochu zmätene súhlasil Ondrej.
Už nie si ženatý, inak to vyzerá, že mám vzťah so ženatým, vysvetlila mu.
Ondrej prsteň zložil. Ale keď prišla chvíľa požiadať Vieru o ruku, vytiahol zo sejfu krabičku s prsteňom bol to rodinný klenot s nádherným briliantom.
V reštaurácii, pri živej hudbe a pohári červeného, Ondrej plánoval prekvapenie. Keď Viera našla prsteň v pohári, skoro sa zadusila vínom.
Vydáš sa za mňa? pobádal ju, no keď siahol po jej ruke, odtiahla sa.
Nie.
Čože? nechápal Ondrej.
Nebudem nosiť ten prsteň.
Je to rodinné dedičstvo! Nemáš tušenia, akú má hodnotu! vybuchol.
Je mi jedno, koľko stojí. Nechcem nosiť šperk po tvojej zosnulej manželke.
Prečo?
Pretože to prináša nešťastie.
Nerob hlúposti!
Ešte mám nosiť aj jej svadobné šaty? naznačila Viera ironicky. Tvoja mama vravela, že sú niekde v skrini.
Šaty sa dajú kúpiť nové. Ale prstene také už nie sú v obchode. Pozeraj, aká práca, aké zlato!
Nepotrebujem cudzie. Nechcem ani teba s tým starým prsteňom, ukázala na prsteň na jeho ruke. Vieš, ako to vnímam.
To je tvoje konečné slovo? zovrel obočie.
Áno. Prepáč, vstala od stola. Večer bol zničený.
Myslím, že by sme si mali dať pauzu, povedal Ondrej.
Ja si myslím to isté.
Viera odišla, Ondrej ju nezastavil. Hudba hrala, čašník priniesol teplé jedlo, krabička s prsteňom ostala nedotknutá.
V práci sa Viera šéfovi vyhýbala, aj on trávil väčšinu času zavretý v kancelárii. Večer zamierila k rodičom. Prijali ju, radili zrušiť zásnuby a nájsť si niekoho mladšieho.
Si krásna, si rozumná! Načo ti je Ondrej? Má o toľko viac rokov, je vdovec!
Viera mlčala. Nevedela, či spraviť správnu vec. Ondrej bol vhodný manžel, no jeho zviazanosť s minulosťou ju znepokojovala.
Niekoľko dní to v práci viazlo Ondrej nevolal, Viera sa mu vyhýbala, až napokon nastúpila na PN. Po firme išli reči, že sa bossa a jeho kráľovná rozišli.
Situáciu zhoršil sám Ondrej svojím mrzutým správaním; všetko si vybíjal na pracovníkoch. Ani jeho mame, Zofii, neušlo jeho zlé rozpoloženie, keď sa pokúsila rozhovoriť o Vieriných dôvodoch, dostala len neurčité odpovede a hnev.
Zofia, milujúca matka, videla, že syn trpí, no nie je schopný vystúpiť zo svojej minulosti. Preto sa rozhodla Vieru sama navštíviť.
Pani Zofia?! divila sa Viera, netušila, že čaká hostí.
Vitaj, Vierka, ako ti je?
Už lepšie, ochorela som trochu.
Preto si sa odsťahovala? Aby si nás nenakazila? podozrievavo sa usmiala.
Nie celkom, Viera sčervenela.
Tak sa nevrátiš? Andriku bez teba nie je dobre.
Nie je to tak vidieť napäto zodvihla obočie.
On je hrdý, ani mne nepovedal, čo sa medzi vami stalo. Veď vy sa milujete, prečo ste sa pohádali? opýtala sa svokra.
Donútil ma, aby som nosila prsteň po Márii.
Aha… Takže nebyť toho, všetko by bolo v poriadku?
Treba sa ho zbaviť, predať alebo vymeniť za iný. Nedokážem si predstaviť, že by som ho nosila. Veď aj kamene v sebe držia energiu človeka.
Máš pravdu, Vierka. Myslím, že Ondrej nie je pripravený na nové manželstvo. Nedokáže pustiť minulosť, hoci ťa ľúbi.
Na starých veciach sa nové nestavia, pani Zofia, potichu povedala Viera. Ďakujem, že ste prišli. Bola som rada.
Zofia odišla smutná, bolo jej ľúto syna aj nevesty. Pohádali sa kvôli maličkosti, no maličkosť mala korene hlboko.
Po týždni PN-ky sa Viera musela vrátiť do práce. Nechcelo sa jej, nechcela stretnúť Ondreja. Nepozval ju, neozval sa. Rozhodla sa podať výpoveď a skúsiť šťastie inde.
Ondrej výpoveď podpísal bez jediného slova, sedel za stolom a len mľaskal perami.
Dosť dospelý, ale správaš sa ako decko, povedala pri odchode.
Si si sama na vine! Ešte nikdy mi nikto nič neodmietol…
Viera mlčala. Vedela, že urobila správnu vec. Na prste Ondreja zbadala prsteň, zaleskol sa, keď podpisoval jej žiadosť.
Je to správne takto. On nikdy nezabudne na svoju ženu, pomyslela si a šla si baliť veci. Cítila úľavu, nepochybovala už o tom, že sa rozhodla správne. Ondrej ešte dlho zostal zatrpknutý a nechápal, ako mohla Viera jeho ponuku odmietnuť, keď bol predsa taký žiadaný ženích.
