Keď mala Dorotka dva roky, žila v detskom domove v Prešove. Ja som tam prišla fotiť deti pre jeden projekt. Pridelené mi boli tie najnáročnejšie prípady, deti, ktoré bolo najťažšie umiestniť do rodín.
Vošla som do ich skupiny a zbadala som dievčatko s vážnou, takmer pokrivenou, priam starou tvárou. Aké nepekné dieťa, prebehlo mi hlavou. Potom som ju začala fotografovať. A vtom som ju naozaj uvidela. Cez tú nehybnú, smutnú masku, bolo niečo živé. Ožila pred objektívom.
Je veľmi ťažké zachytiť pohľad dieťaťa, ktoré nikdy nezažilo blízkosť. Ale toto čudné dieťa sa pozeralo priamo do objektívu, bez zaváhania.
A v tom pohľade som zbadala jej dušu. Osamelú až do morku kosti, trpiacu. Nebola to ani nádej. Bola to chvíľa, prvýkrát v jej živote, keď ju niekto naozaj videl. Po prvýkrát bola zbadaná nie jej tvár, ale jej duša odmietaná, všetkému rozumejúca. Taká istá, ako je tá moja. Potom odvrátila zrak. A v očiach sa jej objavili slzy.
Opýtala som sa vychovávateľky: Povedzte mi, ako je na tom Dorotka? Mám o nej napísať článok. A čo chcete vedieť? odpovedala žena. Čo vie, čo rozpráva? pýtam sa. Nič nevie. A nič nehovorí. Len sedí v špagáte a hojdá sa vpred a vzad, až sa čelom dotýka podlahy. Hojdá sa a stále vzdychá. O nej nie je čo povedať. Je nijaká.
Dva mesiace pred tým, ako som stretla Dorotku, zomrela nám najmladšia dcérka.
Naša krásna rodinná idylka narazila v plnej rýchlosti do kamennej steny a rozpadla sa. Ale my sme museli žiť ďalej. Ako v inom svete. V svete PO. Žili sme, rozprávali, jedli, snažili sa skryť vlastné zúfalstvo pred ostatnými deťmi, aby sme im nebrali nádej, ktorú aj sami ledva cítime. Myslela som si: Dá sa ešte vôbec niečomu potešiť? V aute som plakala cestou na fotenie. Pred budovou som si tvár utierala snehom a nasadzovala si masku obyčajného človeka. Rozprávala som normálnym hlasom, smiala sa, všetko len predstierané.
Nechcela som žiadne ďalšie deti, žiadne náhrady. Iba som sa chcela nejako prežiť. A objavila som Dorotku so všetkou jej samotou a zúfalstvom. Bolo ich stovky, detí, čo čakajú a predsa práve toto dievčatko akoby našlo kľúč k môjmu srdcu.
Večer som povedala môjmu zlatému mužovi: Neviem, ako sa ťa na to opýtať… Ja som dnes fotila jedno dievčatko, rozumiem, ale nemôžem na ňu prestať myslieť. Mohli by sme aspoň zvážiť Dorotku? Ondrej na to povedal: Vieš, že na to vôbec nemáme? Ledva dýchame.
Ja viem… Ale neviem, či už niekedy budem naozaj sama sebou. Treba sa naučiť žiť takto.
Prišli sme do detského domova pozrieť Dorotku. Priviedla ju vychovávateľka. Bola drobná, s tou istou pokrivenou tváričkou, ťažko krívajúca, akoby krabím krokom. Pod nosom jej visela zelená šmuľka. Bože, je veru nepekná, pomyslela som si. Úplné embryo človeka. Nepodarok.
Dotkla sa hračky, ktorú sme priniesli, spadla na zadok, roztiahla nohy a začala sa kývať, rýchlo a energicky, až si čelom udierala o podlahu.
Počas toho rozprávala hlavná lekárka: Pani Lada, toto dieťa nie je len trochu zaostalé. Je to hlboká mentálna zaostalosť! Do sociálnych služieb s ňou patrí. Vy tomu rozumiete. Bude z nej klientka sociálnych služieb. Od Dorotky mám sedem odmietnutí. Nič nevie, nič nerobí podľa veku. Iba sedí v špagáte a hojdá sa. Voláme ju na oddelení Voločková
A vtedy povedal Ondrej, ktorý dovtedy mlčal a na ktorého som sa bála pozrieť: Viete čo? Mne sa táto dievčinka páči. Vezmeme ju.
Neskôr som sa ho pýtala: Prečo si to povedal? Veď si ju predtým nechcel. Ondrej: Pochopil som, že ju treba zachrániť. Nikto iný to za nás neurobí.
Adoptovali sme Dorotku a nechali za sebou celý domov rozčarovaný.
Dorotka bola v hlbokej depresii. Neverila svetu. Svet bol pre ňu nebezpečný a zradný. Celé dva roky si ju nikto nevšímal, nikto ju nemiloval. Nikdy nevedela ovplyvniť, čo sa deje okolo nej. Nevedela o nič požiadať. Nevedela sa hrať. Len všetko trhala, lámala. Všetkého sa bála, stále sa kývala. Vedela plakať až do bezdychu. Jedla len rozpučené zemiaky. Ťažko chodila, bála sa vody, nočníka, otca, výťahu, vetra, auta
Vo mne znelo moje vlastné zúfalstvo. Zvonku plakala Dorotka. Dnes už viem, prečo sa nedoporučuje osvojiť dieťa krátko po strate. Nemáte silu. Všetky sily idú na to, aby sa človek nerozpadol. Pre Dorotku bolo treba nájsť silu a tú som čerpala z nášho smútku.
Hovorila som si: Moje nešťastie je malicherné v porovnaní s tým, čím prešla ona. Ja som stratila dcéru. Ale mám ešte syna, druhú dcéru, muža, mamu, kamarátky, milovanú prácu a domov. Dorotka nemala nikdy nič. Nikdy. Jej je oveľa ťažšie.
Viete, kým sa napokon stala táto nenápadná, nešťastná, zlomená a ustráchaná bytosť, ktorú sme prijali do rodiny v zmenenom stave vedomia?
Tá bytosť sa stala našou milovanou dcérkou Dorotkou. Rýchlo sa to povie, ale pomaly sa to robí. Doma je už deväť rokov.
Dorotka je taká, ako mala byť podľa Božieho plánu veselá, nežná, srdečná malá koketka, nevie odmietnuť pomoc, citlivá a láskavá, veľmi tolerantná k nám. Peknučké dievčatko. Chodí do bežnej školy, do logopedickej triedy. Robí aj potápanie. Potápanie!
Raz hovorí: Mami, tentoraz sa mi pod vodou podarilo vymeniť náustok a v pohode dýchať Vtedy sa rozplačem.
Teraz je Dorotka v potápačskom tábore na Zemplínskej šírave. Odišla tam sama lietadlom. Má jedenásť. Volá mi a šteboce: Mami, tu je nádherne, kúpali sme sa, bola búrka, more (vraj) sa prevrátilo a bolo studené! Ale už je teplejšie, už nám doviezli neoprén, a zajtra sa ideme potápať! Na večeru bola ryba, ale my sme ju dali mačkám, tu ich je tááák veľa! Vieš, že ja rybu nemusím. Ale jedla som zemiakovú kašu. Boli sme na túre na kopec, 13 kilometrov! Takmer som si odpadla nohy Je tu nádherne a rastú tu chránené stromy! Skamarátila som sa s veľmi zlatými dievčatami! Kúpila som krekry za tie eurá, čo si mi dala, a pohostila ich. Hojdáme sa na hojdacej sieti… Mami, chýbaš mi!
Lebo sme ju zachránili. Zachránili sme aj seba. Spolu, na tejto lodi…
