Susedka si pravidelne požičiavala soľ, cukor a vajíčka, ale nikdy mi nič nevrátila. Keď prišla po múku, predložila som jej účet za všetky potraviny.
Je u nás známe príslovie: Dobrota je žobračou košeľou. Kedysi mi to pripadalo prehnané, ale život mi ukázal, čo sa za tými slovami skutočne skrýva.
Pred asi polrokom sa oproti mne nasťahovala nová susedka. Žena okolo štyridsiatky, upravená, vždy milo žmurkla, keď sme sa stretli na chodbe. Navonok bežná susedská slušnosť.
Prvýkrát mi zaklopala na dvere asi dva týždne po nasťahovaní. Bolo deväť večer. Otvorila som dvere a vidím Vieru s ospravedlňujúcim úsmevom a prázdnym hrnčekom v ruke.
Prepáč, že ťa vyrušujem, začala, robila som palacinky a predstav si, soľ mi došla! Nepožičiaš mi? Zajtra ti určite vrátim!
Ako človek môže odmietnuť takú maličkosť? Nasypala som jej za pol solničky, poďakovala, a odišla.
Druhý raz dlho nečakala. O niekoľko dní zaklopala znovu tentokrát potrebovala cukor.
Dala by som si čaj, posťažovala sa, zabalená v župane. Vonku prší, je už neskoro… Požičiaš mi šálku? Kúpim väčšie balenie a prinesiem ti!
Nebolo mi to ľúto, ale začalo ma šteklivo hlodať podozrenie. Býva tu už mesiac a nestihla si kúpiť základné potraviny? Soľ, cukor, olej, zápalky má ich doma každý. Rozhodla som sa však zostať milá.
O týždeň neskôr si Viera prišla pre vajíčka. Potom po trochu slnečnicového oleja, potom cibuľu, polovicu citróna, čajové vrecúško, tabletku proti bolesti hlavy a dokonca aj rolku toaletného papiera.
Každý raz rovnaký scenár: večer, previnilý výraz, výhovorka, že zabudla kúpiť, sľub vrátim zajtra. Ale nikdy mi nič z toho nešla vrátiť. Jej pamäť bola zvláštne selektívna: vedela si zapamätať, že som väčšinou doma, ale dlhy sa jej záhadne vytratili z hlavy hneď, ako za ňou klapli dvere.
Raz som sama potrebovala mrkvu do polievky. Vedela som, že Viera je doma. Zaklopala som jej.
Ona vypočula moju prosbu a povedala s nevinným výrazom:
Ach, mám, ale chcem si variť sama, nemám veľa. Nemôžem ti dať.
A zatvorila dvere.
Vtedy ma to dojalo. Moje potraviny sú spoločné, ale jej mrkva strategická zásoba? V tej chvíli som si povedala: stačilo. Už žiadne požičania.
Do zošita som si spísala zo spomienok všetko, čo mi Viera požičala: cukor, vajcia, kávu, olej, cibuľu, tabletku, citrón, prášok. Keď som to prerátala podľa priemerných cien, vyšlo to približne na 35 eur.
Listok som nechala na stolíku v predsieni tušila som, že ten správny okamih príde čoskoro. A nesklamala som sa.
V sobotu, práve keď som sa chystala piecť koláč, zazvonila. V očku Viera s misou v ruke.
Hlboký nádych, mierne chladný úsmev, otvorila som jej.
Ahoj! veselo začala. Zachráň ma! Chcem robiť lievance, kefír sa mi míňa a nemám už múku. Nasypeš mi 300 gramov? Všetko ti vrátim!
Múka? opýtala som sa. Samozrejme, mám.
Výborne! Určite ti to vrátim, veď vieš!
Vierka, samozrejme. Ale najprv si poďme zrátať našu spoločnú bilanciu z posledných debát o potravinách.
Podala som jej pripravený zoznam. Viera začala žmurkať, nerozumela, čo sa deje. Zvyčajne som jej bez rečí všetko priniesla do kuchyne, teraz účtovníctvo.
Pozri, ukázala som jej zoznam. Zapísala som si, čo si za posledné dva mesiace požičala. Skúsime si to prejsť? Vajcia pätnásť kusov. Sedí?
No… ja som to nerátala… zamumlala, úsmev jej opadol z pier.
Ja som to rátala. Cukor štyrikrát hrnček. Olej, káva, prášok, citrón, cibuľa. Všetko správne?
Viera mlčala, oči jej prešli z prekvapenia do podráždenia. Ako som si dovolila? Veď predsa medzi susedmi!
Počítala som podľa priemerných cien, pokračovala som. Dokonca som ti dala zľavu. Spolu: 35 eur.
Natiahla som ruku dlaňou hore.
Akonáhle sa vyrovnáme, hneď ti nasypem múku. Môžem ju aj preosiať.
To myslíš vážne? konečne vydýchla. Ty mi dávaš účet? Za soľ a zápalky?! Si v poriadku?!
Viac než v poriadku, prikývla som. Požičané treba vrátiť. Ak nevraciaš, kupuješ. A ja ťa iba žiadam, nech to zaplatíš.
Aká si ty malicherná! rozhadzovala rukami. Myslela som, že budeme ľudskí Ty… štebítko!
Malichernosť je mať na sushi, ale prosiť o toaletný papier suseda, pokojne som odvetila.
Viere zčervenela tvár.
Tak si tú tvojú múku nechaj! vykríkla. Už nikdy ťa o nič nepoprosím!
Otočila sa a zabuchla za sebou. Zostala som stáť so zoznamom v ruke ani nahnevaná, skôr s pocitom úľavy.
Odvtedy prešli dva týždne. Viera ma nezdraví. V výťahu sa odo mňa odvracia, tvári sa, že má dôležitý hovor. Počula som, ako sa sťažovala domovníčke, že v paneláku žijú lakomí a čudní ľudia.
Ako by ste to riešili vy? Pokračovali by ste v tichom trpení?
Niekedy je dobré nastaviť hranice, aj keď nás môžu považovať za nevďačných. Ak si necháme skákať po hlave, nevážia si nás a nakoniec zabudneme vážiť si sami seba.
