Veď ti visí koža! muž, čo má šesťdesiat, ma chytil za bok pred všetkými hosťami. Schytila som zrkadlo a ukázala mu, čo kde visí jemu.
Jolana, čo to máš tu? Milan, už po tretej štamperlíku domácej slivovice, zrazu natiahol ruku a poriadne, chlapsky ma štípol do boku.
Presne nad pásom sukne, tam, kde mi látka trošku napínala, keď som sedela.
Spravil to pred hosťami, nahlas, bez jediného štipky hanby.
Milan, čo to robíš? snažila som sa nenápadne odsunúť jeho ruku, akoby som odháňala dotieravú jesennú muchu, ale jeho to vôbec nezastavilo.
Jeho prsty, krátke a tučné ako prepečené klobásy, sa mi znova zatlačili do kože na páse, viac ma zasiahol pocit hanby ako bolesť.
Pozri sa na to! obrátil sa na nášho suseda Fera sediaceho oproti, čo práve lovil vidličkou naloženého utopenca. Ja jej stále vravím: Jolana, nejedz toľko chleba pred spaním! A ona na to: To vek, hormóny!
Milan sa zachechtal a jeho brucho sa rozvlnilo v rytme smiechu, až na košeli hrozil každý gombík explóziou.
Aké hormóny?! Je to obyčajná lenivosť! zakončil svoju prednášku s pohľadom generála.
Milan, prestan, zašepkala som cez zaťaté zuby, a tvár mi planula červená hanby, čo mi stúpala až ku koreňom vlasov.
Ferko si rozpačito odkašľal a zrazu sa začal veľmi dôkladne zaoberať majonézovým vzorom vo svojej miske.
Jeho žena, Božena, si začala naprávať servítku, tváriac sa, akoby vôbec nič nepočula.
No čo prestan? Milan bol vo svojom živle, roztiahol ruky ako na javisku. Pravdu povedať je dnes hriech? Veď ti visí koža!
Opäť mi zapichol prst do boku, akoby skúšal kysnuté cesto.
Nože sa pozri: úplne ti tu visí, ako záhyby na šarpeji. Vieš, že to nie je pekné, Jolanka.
V miestnosti nastalo lepkavé ticho, ktoré rušil len monotónny zvuk chladničky z kuchyne.
Veď ja to robím pre teba, dodal mentorsky a zašúchal sa na stoličke s rukami na prsiach. Žena má udržiavať formu. Nech je pre muža radosť sa pozerať, veď to je zákon prírody.
Pozrela som naňho.
Dlho a sústredene, akoby som ho prvýkrát videla za tridsať rokov spoločného života.
Šesťdesiatdva rokov.
Brucho, čo mu visí nad nohavicami ako búrkový mrak nad dedinou.
Druhá brada splýva do krku, ktorý sa okamžite prepadá do ovisnutých ramien, bez stopy po nejakej muskulatúre.
Plešina na hlave sa mu leskne od tepla a sýtosti pod svetlom lustra, ako čerstvo natretý posúch.
myslíš, aby bolo čo oku lahodiť? spýtala som sa, až priveľmi pokojne.
Vnútri vo mne niečo zaklaplo, ako keď mechanik prepne istič s dunivým cvaknutím.
Už som necítila hanbu, ani chuť zmierovať, ani starý zvyk trpieť.
Ostala už len číra jasnosť.
Jasné! Milan si potľapkal hruď, hrdo, až mu to v ňom zahučalo. Pozri na mňa! Ja mám figúru!
Akú figúru? zúžila som oči.
Chlapskú! napriamil sa, koľko mu chrbtica dovolila. Každé ráno rozcvička, päť minút činky, držím sa v kondícii!
Snažil sa vtiahnuť brucho, aspoň nachvíľu, aby aspoň ukázal, že sa snaží.
Brucho sa len ležérne zatriaslo a vrátilo späť na svoje miesto nad opaskom, ktorý mu už dávno niečo zarezával do mäsa.
Chlap musí byť orol, nie vrece zemiakov, zakončil múdro.
Orol, hej? pomaly som vstala od stola.
Kam ideš? Dotkla som sa ťa? zakričal za mnou, nalievajúc si ďalšiu slivovicu. Pravda nie je na urážku, Jolanka! Trošku schudnúť neuškodí!
Vyšla som na chodbu, kde vo vzduchu visel zápach starého kabátu a topánkového krému.
Na stene viselo staré zrkadlo, ťažké, po rodičoch, v mohutnom oválnom ráme z orecha. Pamätalo si nás v mladosti, štíhlych ako brezové stromky.
Rozhodne som ho zvesila. Malo aspoň päť kíl, rám ma rezal do dlaní, no necítila som žiadnu ťarchu. Bolo to, ako by som niesla pierko.
Vošla som späť, niesla zrkadlo pred sebou oboma rukami pevným, roztraseným krokom.
Ako rytiersky štít. Alebo neodvolateľný rozsudok.
Hostia zmeraveli s vidličkami vo vzduchu, Božena zabudla zavrieť ústa, z ktorých jej trčal kúsok nakladaného uhorka.
Milan, postav sa, povedala som ticho, ale tak, že nik sa neodvážil odporovať.
Prečo? úprimne vyvalil oči, no keď zbadal moju kamennú tvár, vstal. Ideme tancovať?
Nie. pristúpila som k nemu, zaliala ma vôňa cibuľky a alkoholu. Ideme sa pokochať orlom.
Strčila som mu zrkadlo pod nos, nech musel cúvnuť.
Drž, podala som mu ťažký rám.
Jolana, čo má toto znamenať? v jeho hlase sa prvý raz zaleskla panika.
Pozeraj sa, povedala som hlasom prísnej učiteľky, čo karhá neposlušného kocúra. Dobre sa pozeraj.
Neistými rukami držal zrkadlo. Jeho obraz sa v ňom triasol.
No vidím sa. A čo má byť?
Skús nižšie pritlačila som mu prst na sklo, kde sa zrkadlil jeho spotený hrudník. Vidíš to?
Čo tam? ešte skúšal hrať nevinného.
Visí ti koža! vyhlásila som nahlas, po slovensky, napodobňujúc jeho tón spred päť minút. A nie len trochu, Milan, už ti leží.
Jolanka! pokúsil sa pustiť zrkadlo, tvár mu očervenela.
Drž to! stlačila som rám dolu, aby nemohol uniknúť svojmu odrazu. Toto nad opaskom je čo? Železný biceps?
Ferko potichu zachrochtal, aby zadržal smiech, až sa mu čelo spotilo.
Nie, milý, to je záchranný koleso. Pre prípad, že by sme sa topili vo vlastnom sádle.
Milan horel červeňou ako bačovská paradajka na augustovom slnku.
A toto? ukázala som na jeho boky, čo neposlušne trčali z nohavíc. Sú to krídla orla? Či uši, ako na vyšmarenom prasiatku pred Vianocami?
Prestaň! zasyčal s pohľadom na hostí. Veď ľudia sa dívajú, prečo ma ponižuješ?
Nech sa dívajú! zvýšila som hlas nad jeho. Ty si tu hlásateľ krásy, nie? Tak ukážme tvoju estetiku!
Odskočila som, aby bol dobre viditeľný celý obraz.
Rozanalýzujme si tvoj štýl pokračovala som. Postav sa do svetla nabok.
Nebudem. ani nedopovedal a hneď stíchol pod môj pohľad.
Otoč sa! rázne som prikázala. Vidličky na stole zazvonili.
Ako hypnózou otočil sa do profilu. V zrkadle sa ukázal jeho bok, ďaleko od antiky.
A krk. Teda, skoro žiadny.
Vidíš trojitú faldku na zátylku? hovorila som krotko ako lekár na prehliadke. To je šarpei, Milan, čistokrvný.
Božena už nekryla tvár, schovávala sa za servítku, ramienka sa jej triasli od bezmocného smiechu.
A pod bradou? žiadna ľútosť vo mne nezostala. To je čo? Pelikánov vak? Či schovávaš ryby?
Ale ja som chlap! vyštekol Milan slabo, viac ako ospravedlnenie.
Takže chlapovi je dovolené? vysmiala som sa studeným smiechom. Lebo mne, po dvoch deťoch a tridsiatich rokoch pri sporáku, za jednu záhybku je hanba, lenivosť, nech bože bráni visí ti koža!
Pristúpila som k nemu a pozrela mu priamo do očí.
Ale keď ty, čo si desať rokov nezdvihol nič ťažšie jak ovládač, sa trasieš ako huspenina to sme stále chlap v najlepšom veku?
Vytrhla som zrkadlo z jeho rúk, prsty mal už spotené a unavené.
Ostal stáť v miestnosti, zmätený, s rozopnutým vrchným gombíkom ktorý práve rezignoval a odletel kdesi pod komodu.
Celý jeho lesk a domnelá autorita zmizli ako cibuľová šupka.
Pýcha orla vyprchala. Predo mnou stál obyčajný, trocha premožený chlap, čo práve zistil, že kráľ je holý.
A poriadne vypasený.
Sadni si, pokojne som postavila ťažké zrkadlo ku komode.
On sa zosunul na stoličku, až tá nebezpečne zavŕzgala.
A nech už o mojej postave nikdy nepočujem ani slovo, povedala som, naprávajúc si účes pri zrkadle.
Pozrela som naň a dodala ticho:
Inak to zrkadlo zavesím rovno oproti tvojmu mieste, budeš jesť a dívať sa, ako žuje tvoj pelikán.
Ferko sa už ani nesnažil skrývať rehotom otieral slzy.
Milan mlčky napichol dohuby malú nakladanú hríbiku, a žul pomaly, civúc do taniera. Chcel by sa najradšej zmenšiť.
Ťarcha napätia zo vzduchu zmizla. Miestnosť sa uvoľnila, hoc po hádke.
Akoby ktosi otvoril okno v zadusenej izbe a pustil dovnútra čerstvý, voňavý vzduch.
Sadla som si na svoje miesto domácej panej.
Nabrala som si veľký, až nehorázne veľký kus medovníkového tortu Napoleon.
Ten, čo som piekla včera celé popoludnie, sľubujúc si, že ho nebudem jesť, nech nepriberiem.
Krém sa len tak roztekal, pláty chrumkali pod vidličkou.
Joli, podaj aj mne kus zašepkala Božena, podávajúc mi tanierik. Na diétu kašlem, žijeme len raz.
Aj mne, zažmurkal Ferko, zalieval si malinu. Mne už krídla tiež rastú, treba doplniť zásoby.
Milan na chvíľu pozrel na mňa s novým, akýmsi zdržanlivým rešpektom.
Potom na tortu, potom zneisteno na zrkadlo, čo stálo pri stene ako nemý svedok jeho prehry.
V jeho odraze sa mihali nohy v ponožkách jedna čierna, druhá tmavomodrá, skoro fialová.
Orol. Domáci, ako vyšitý.
Prepáč, Joli, zamrmlal, neskúšajúc by som mu videla do očí. Som povedal hlúposť, prepáč.
Jedz, Milan, jedz, spokojne som si odhryzla veľký kus torty. Potrebuješ silu.
Nadvihol obočie.
Na činky, vysvetlila som s úsmevom. Veď si predsa športovec.
Večer pokračoval reči o cenách, chalupe, počasí.
Lenže niečo za stolom sa zmenilo navždy.
Môj domáci kritik sa zrazu premenil na úplne obyčajného človeka.
So svojimi slabosťami, strachmi a záhybmi.
A viete čo?
Ten koláč bol božsky chutný.
Najlepší za posledných dvadsať rokov môjho života.
Odvtedy zostalo zrkadlo stáť v izbe. Neodkladám ho.
Milan, keď ide okolo, zakaždým vtiahne brucho a narovná chrbát.
A o mojej visacej koži už nikdy viac nepadlo ani slovo.
Asi nechce prebudiť pelikana.
