Maš kožu, čo sa ti ovísa! šesťdesiatnik Štefan mi popri návšteve stiahol z boku štipku pred hosťami, tak som priniesla zrkadlo a ukázala mu, čo všetko sa ovísa na ňom.
Zuzka, čo to tam máš? Štefan, dobre naladený už po treťom polaďčiku domácej slivovice, zrazu natiahol ruku a poriadne drzo mi štípol bok. Presne tam, kde mi trošku vyčnieva látka nad pásom sukne, keď sedím.
Spravil to priamo pred celou spoločnosťou nahlas, hrdo a úplne bez hanby.
Števo, nehraj sa! snažila som sa jemne odsunúť jeho predvolenú ruku, skoro ako keď trieskaš jesennú muchu, ale jeho prsty, akoby vykúrené klobásky, znovu bez zahanbenia stisli môj bok. Nešlo ani o bolesť. Skôr taká studená sprcha urazenej pýchy.
No pozri sa! obrátil sa k susedovi Marianovi, ktorý práve študoval, ako najlepšie zvoliť vidličku na tresku s majonézou. Veď jej hovorím: Zuzka, prestaň s chlebom na noc. A ona mi: To vek, hormóny.
Štefan sa rozrehotal, jeho brucho sa rozkolísalo ako čerstvá huspenina, až mu gombíky na košeli bielej slávnostnej hrozili samovraždou.
Aké hormóny? To je čistá pohodlnosť! zhrnul s pocitom, že práve zachránil slovenský národ.
Prosím ťa, už stačilo, precedila som pomedzi zuby, tvár mi horela rumencom, akoby som pila štyri deci červeného vína naraz.
Marian si nervózne odkašľal, skúmajúc vidličkou so sleďom kreatívne jemné dielo v šľahačke.
Jeho manželka, Milada, sa decentne pohrala so servítkou. Tvárila sa, že ju viac zaujíma skladanie origami ako urazené boky hostiteľky.
Čo stačilo? Štefan bol zjavne vo svojom elemente, nehodlal opustiť reflektor svojej slávy. Nemožno hovoriť pravdu? Maš kožu, čo sa ti ovísa!
Prstom mi znovu štuchol do boku, ako kuchár skúša kysnuté cesto.
Pozri, tu normálne záves, ako na mopslíka. No uznaj, Zuzi, že to nie je pekné.
V miestnosti zavládlo také dusno, že aj chladnička z kuchyne prestala hučať.
Veď ja sa len pre teba snažím, dodal mentorsky, zložil ruky na hrudi a oprel sa o stoličku ako konferenčný rečník. Žena by mala byť pre chlapa radosť pohľadom, to je zákon prírody.
Zapozerala som sa naňho, dôkladne, akoby som ho videla prvýkrát po tridsiatich rokoch manželstva.
Šesťdesiatdva rokov, brucho mu prevísalo cez nohavice ako letná búrka nad krajom. Druhá brada plynulo splývala s krkom a prechádzala do fádnych ramien bez nádeje na nejaký kaleidoskop tvarov. Lysina sa mu leskla pod žiarovkou ako mastný lokšový bochník v marci po fašiangoch.
Čiže ide o pekné pre oči? opýtala som sa pokojne, až sama seba som prekvapila.
Vnútri akoby niečo preplo, ťažký vypínač s poriadnym treskom.
Nebolo v tom viac hanby či potreby zachraňovať diplomatické vzťahy. Už ostal len jasný pohľad a zvláštna ľahkosť.
Samozrejme! zabúchal si na hruď s neutíchajúcou pýchou. Tu som! Stále v špici formy!
V akej forme vlastne? nespúšťala som z neho oči.
Chlapčenskej! Veď každé ráno trocha rozcvičky, päť minút činky, stále som v kondícii!
Snažil sa stiahnuť brucho, aby ukázal spomínanú kondičku.
Výsledok však vyzeral ako nervózny pokus slimáka natiahnuť sa a zároveň schovať: brucho mu neochotne zašpliechalo o pracku od opasku, ktorý mu už dávno narastal do tela.
Chlap má byť orol, a nie mešec so zemiakmi, filozoficky zhrnul.
Orol, hej? pomaly som vstala, opatrne, aby som sa nedigitalizovala príliš expresívne.
Kam ideš? Urazená? zakričal za mnou, dolievajúc štvrtý pohárik. Pravda nebolí, Zuzi! Treba chudnúť, nie sa durdiť!
Vyšla som na chodbu, voňajúcu po starých bundách a kréme na topánky.
Na stene viselo staré, poriadne ťažké zrkadlo, ešte po mojich rodičoch. Mohutný oválny rám by zahanbil aj starostu z Liptovského Mikuláša.
Bez rozmýšľania som ho strhla z klinca. Najmenej päť kíl, rám ma pálil do dlane, ale necítila som nič ako keby som niesla trs pierok.
Vrátila som sa do obývačky, zrkadlo ako stredoveký štít pred sebou.
Hostia zamrzli, Milade otvorene trčal z úst kus nakladanej uhorky. Umenie hostí doma.
Štefan, postav sa, povedala som ticho, no tak ráznym hlasom, že ešte aj Marian narovnal chrbticu.
Načo? prekvapil sa, no keď zbadal môj výraz, postavil sa hneď, len aby mal pokoj. A čo teraz, ideme vari tancovať?
Nie, postavila som sa mu až pod nos, v sprievode arómy cibule a domácej slivovice. Ideme pozorovať orla.
Zabodla som mu zrkadlo rovno pred tvár. Ruky sa mu roztriasli od nečakanej záťaže.
Zuzi, čo ti behá po rozume? Ten výrok už neznelo tak sebavedomo ako pred chvíľou.
Pozeraj, prikázala som tónom, akým sa napomínajú mlsné mačky. Dobro sa díva.
Díval sa na svoj odraz; obraz v rukách sa mu jemne triasol ako želé.
No vidím, čo, si tuším myslíš, že som slepý?
Poklesni pohľad nižšie, prebodla som vzduch prstom na skle, presne tam, kde odraz ukazoval kus jeho spotenej košele a… prednosti. Vidíš?
Čo? ešte vždy bojoval, že on je pán tvorstva.
Tebe tá koža ovísa! jasne, hlasno a s eleganciou som napodobnila jeho tón spred piatich minút. A nie že ovísa ona ti už skoro leží priamo na opasku, Števo!
Zuzi, dosť! pokúsil sa sklopiť zrkadlo, ale nedala som mu šancu.
Nie, drž to! zatlačila som rám. A toto, nad pásom, je čo? Pancierové tehličky?
Marian zabručal a rozkašľal sa do servítky, aby zakryl výbuch smiechu.
Nie, milý, to je záchranný kruh, nemilosrdne som pokračovala. Veď ťa môžeme používať ako bóju, keď bude veľká povodeň.
Štefan červenel intenzitou zrelého paradajky a vyzeral, že každú chvíľu mu praskne ďalší gombík.
A tu? ukázala som mu na boky, čo mu zradne prevísali z nohavíc. To sú tie tvoje orlie krídla? Či skôr ušiská coby sviňa pred Vianocami?
Prestaň! zasyčal, márne sa snažiac odvrátiť. Veď ľudia sa pozerajú, hanbu mi robíš!
No a čo! zvýšila som hlas, až sa príbor zachvel na stole. Ty si chcel pravdu? Dáš mi ešte raz prednášku o ženskej estetike?
Odstúpila som o krok, vychutnávajúc si tú scénu.
Poďme rozmeniť tú tvoju estetiku na drobné, pokračovala som. Otoč sa bokom k svetlu.
Nebudem sa… začal vzdorovať.
Otoč sa, sakra! zavelila som, až sa tresli poháre.
Poslušne, akoby hypnotizovaný, sa neisto pretočil.
V zrkadle sa objavil skôr portrét úradníka ako antického sochára.
A krk. Teda, skoro už len ilúzia krku.
Vidíš tú trojitú záhybu na zátylku? bola som chladná ako primárka na kontrole. Šarpej, Štefo, čistokrvný, to rovno môžeš vystavovať na výstave.
Milada sa už nesnažila zakrývať, trasúce sa ramená prezrádzali jej tichý záchvat smiechu za servítkou.
A tu pod bradou? nedala som pokoj. To je vačok, alebo si tam odložil kúsok pečeného pstruha na zimu?
Ja som chlap! vypískol nepresvedčivo Štefan.
Aha, to sa môže? zasmiala som sa, ale bol to smiech skôr mrazivý. Takže keď po dvoch deťoch a tridsiatich rokoch za sporákom mám jeden faldík hanba, lenivosť, koža ovísa?
Prišla som až k nemu a zadívala sa mu do očí.
Ale keď ty, čo si ťažší ako televízor a desaťročie si nezdvihol ani krabičku, vibruješ ako oživený puding, to už je pravý chlap v najlepšom?
Vytrhla som mu zrkadlo, už mu poriadne ťažlo v rukách.
Stál uprostred izby, rozbitý, s rozopnutým vrchným gombíkom (ktorý, mimochodom, slávnostne kapituloval a odletel pod stôl).
Všetko sebavedomie zmizlo ako para nad parou. Orol slovenský sa zmenil na ufúľanú slepicu.
Zostala len stará známa postava starnúci, guľatý chlap, ktorý práve zistil, že nemá na sebe spodky.
A poriadne vyživený.
Sadni si, povedala som pokojne a oprela zrkadlo o komodu. A jedz.
S plesnutím sa zvalil na stoličku, škrípajúcu pod jeho váhou.
A nech o mojej postave už nepadne ani slovko, dodala som, upravujúc si vlasy pred zrkadlom. Lebo ti zavesím to zrkadlo priamo oproti stolu a cez každé jedlo budeš pozerať, ako prežúva tvoj pelikán.
Marian sa už neskrýval a smial sa na plné ústa, utieral si slzy vreckovkou.
Štefan sa mlčky zobral za vidličku a natiahol si malý nakladaný hríbik, žul ho pomaly, hlboko sústredený na tanier, akoby dúfal, že s každým sústom bude menší.
V miestnosti po prvýkrát za večer zavládol svieži vzduch namiesto domácej dusna po hádke.
Cítila som sa ľahšia ako chmárka.
S pokojom hostiteľky som si nabrala obrovský poriadne hrubý kus mojej včerajšej torty Marlenka.
Tá, ktorú som si pôvodne plánovala odoprieť, aby som nepribrala.
Krémy z toho ešte tiekli, korpus pod vidličkou zaprašťal.
Zuzi, aj mne odkroj dačo poriadneho, natiahla sa Milada s tanierom. Kašľať na diéty, všetci tu žijeme len raz.
A mne tiež, žmurkol Marian a nalial si džbán domáceho ríbezľového sirupu. Aj ja už cítim, že mi rastú krídla, treba sa posilniť.
Štefan na chvíľu pozrel na mňa. S novou, zvláštnou úctou v očiach.
Pozrel sa na tortu.
Potom len letmo na zrkadlo pri stene, ktoré stálo tam ako nemý svedok jeho pádu.
V zrkadle sa na spodku odrážali jeho nohy v ponožkách jedna čierna, druhá tmavošedá orol domácnosti, na slávu Slovenska.
Prepáč, Zuzi, zabreptal bez pohľadu do očí. Sprosto som vytrepal, preklial by som sa.
Jedz, Števo, jedz, zahryzla som do torty, až mi zbytočne natečený krém rozžiaril deň. Potrebuješ sily.
On prekvapene zdvihol obočie.
Na dvíhanie činiek, povedala som šibalsky. Veď si športovec.
Večer pokračoval debatami o cenách, o záhrade, o počasí.
Ale niečo zásadné sa pohlo v rozložení síl.
Môj domáci kritik zrazu akosi spľasol a stal sa konečne len obyčajným človekom.
So všetkým, čo k tomu patrí slabosťami, strachom aj záhybmi.
A viete čo?
Tá torta bola šialene dobrá.
Najlepšia za posledných dvadsať rokov života.
Odvtedy zrkadlo ostalo v obývačke už ho neschovávam.
Štefan vždy, keď prejde okolo, podvedome stiahne brucho a vypne hruď.
A o mojej ovísajúcej koži už nikdy nepadlo ani pol slova.
Asi sa bojí prebudiť v sebe pelikana.
