Zlomená bábika
Marienka, to bolo jednoducho čarovné! Lenka je ako zázrak! A ten hlas! V živote som nič krajšie nepočula! Vieš, ja chodievam do Slovenského národného často, už sa považujem za znalkyňu. Ona tam musí spievať! Tam! O tom nie je pochýb!
Beáta, ďakujem, že tak vysoko hodnotíš talent mojej dcéry! Lenka k tomu smerovala roky. Koľko práce, koľko námahy, a teraz, konečne, Carmen!
Úžasné! Úžasné! Mari, teraz, keď už Lenka dosiahla, čo chcela, nemali by ste myslieť aj na budúcnosť? Je síce spevavá ako slávik, ale nemôže celý život preskakovať z konára na konár, nie? A čo hniezdo? Čo vnúčatká?
Neviem, Beáta, zdá sa mi, že ešte nie je čas. Je ešte mladá, a aj tento úspech to je len prvý krok jej kariéry.
Mari! Viťo už dávno túži po manželstve, a dokedy má ešte čakať? On Lenku tak veľmi ľúbi! Ani deň bez nej nevydrží! Nechceme im predsa brániť v šťastí! Beáta, s vreckovkou v ruke, si utierala oči. Kto z nás má právo stáť im v ceste?!
Mária nereagovala. Vedela, že si Beátu len tak z pleca neotrhne, no do tejto debaty sa púšťať nechcela. Nebolo to prvýkrát, ani stý.
Beáta bola od detstva vytrvalá. Ak niečo chcela, šla za tým bezohľadne. A treba uznať, že jej húževnatosť jej vždy priniesla, čo si zaumienila.
Ich priateľstvo sa tiež zrodilo z takejto túžby. Mária si stále pamätala, ako ju to zranilo v detstve. Otecko jej doniesol z pracovnej cesty bábiku krásnu Elizabetu, nazvala ju Betka. Plavé kadere, modré oči, krásne šaty. Mária ju zbožňovala. Usporadúvala s bábikou čajové večierky, učila ju etiketu ako jej mama.
Beáta bábiku najprv len okukovala. Potom, ako nič, si ju pýtala. Keď ju však Mária nechcela dať, Beáta ochorela a naozaj, s horúčkou a slzami. Smútila tak úprimne, že Mária bábiku nakoniec podala kamarátke sama. Veď ak je Beáte tak zle…
No hneď to oľutovala. Beáta, hneď čo slzy zmizli, zodvihla svoju starú bábiku Katku a nemilosrdne ju hodila do skrine.
Ty už budeš žiť tu!
Mária nevedela prečo, ale dotklo sa jej to. Starej Katky jej bolo ľúto, až ju poprosila od Beáty späť a odniesla domov.
Dala ju mame, aby ju dala do poriadku. Betky jej bolo ľúto, ale vedela, že aj tú raz Beáta zahodí, keď bude niečo lepšie. Vziať dar späť jej však ani nenapadlo.
A tak Katka zostávala s Máriou roky. Aj keď už bola dospelá, Katka sedela na poličke s vypleštenými modrými očami bez mihalníc.
Bábika jej pripomínala, aké ľahké je vzdať sa starých väzieb len kvôli chuti po niečom novom. Platí to aj o ľuďoch, nie len o hračkách.
Beáta však bola jedinou kamarátkou a najbližšou susedkou, lebo v dome iné rovesníčky neboli. Mária uznala, že hádať sa kvôli bábike nemá zmysel. Veď aj tak, všetko sa môže ešte zmeniť…
Do tohto nového domova sa malá Marienka s rodičmi presťahovala po tom, čo zomrel jej starý otec. Veľmi si ho nepamätala, ale doma meno Jozefa Pavloviča vyslovovali len so šepotom a veľkou úctou. Kto to bol a čo robil, to sa Mária dozvedela až neskôr. Deti nemusia vedieť všetko.
Až po smrti otca, jedného z najlepších chirurgov v Bratislave, Mária pochopila, že starý otec bol agentom. Po jeho smrti zostali s mamou samy.
Ostali sme samé, Marienka, budeme sa musieť spoľahnúť na seba. Ako? To ešte neviem…
Prečo?
Vždy som sa spoliehala najskôr na otca, potom na dedka. Všetko rozhodoval on kam ísť, čo kúpiť, ako sa obliecť. Potom tvoj otec. Vždy muži riešili všetko.
Mama! Ale to tak nemôže byť! Prečo si to celé vydržala?
Dievčatko moje, čo mi iné zostávalo? A na tom nie je nič zlé, keď muž zodpovedá. Do tej rodiny som prišla holá-bosá. Nemala som nič. Dievča z dediny. Mama niekde preč… Nevieš si predstaviť tú hanbu v tej dobe! Aj to, že ma opustila, je zvláštne ale aspoň mi dala šancu na život…
Mama…
Detský domov bol pre mňa jediný teplý domov. Človek si musí zvyknúť ostať sám a nesmie očakávať ľútosť. Vychovávatelia nás učili nebyť slabými. Milovali nás svojsky obávali sa o nás, a to je materská láska.
Bojíš sa stále o mňa?
Veľmi! Vždy. Aj tvojho otca tak neučili. Učil sa postaviť sa na vlastné nohy. V takej rodine to nebolo inak; aj on aj jeho otec vyrastali u starej mamy, keď ženy zomreli skoro… Taký zvláštny osud.
A otec sa stal lekárom…
Výborným lekárom! A ty to vieš!
Kde ste sa zoznámili?
Úplnou náhodou, na ulici. Zlomil sa mi opätok a revala som, lebo to boli jediné pekné topánky v internáte a ani neboli moje.
Ako to?
S kamarátkami sme si topánky požičiavali. Bola nás tam šesť na izbe, tri páry topánok. Kúpili sa pre najväčšiu nohu, vatou sme vypchali menšie. Stratiť pár bola katastrofa!
Otec ti pomohol?
Bol zlatý, odniesol topánku do opravovne, všetko vybavil a ešte ma odprevadil domov. Ani sa nebál, chlapci u nás boli svojskí, cudzím sa nepozdávalo, aj bitka hrozila. Ale on to vedel vybaviť za chvíľu.
Mama, a dedo? Ako ťa prijal?
Najprv pozoroval, vtedy nič nenamietal. Prišiel som, chytil otca za ruku, len povedal: Je to na tebe. Potom so mnou nemal problém, až keď si sa narodila ty. Otec bol stále v nemocnici, sama doma a nevedela som, čo s bábätkom. Dedko služky netoleroval, všetko sme robili sami, po detskom domove bola som tiež všestranná… Ale s bábätkom nás tam neučili zaobchádzať. Bola si náročná. Možno som mala málo mlieka, tak si stále kričala, nenechala si mi chvíľku pokoja.
Ako si to zvládla?
Pomohol dedo. Miestami ani nevedel, kedy príde, bol stále preč. No jedného dňa, keď som kolo teba chodila s úplnou únavou, zobral ťa z rúk a povedal: Choď spať, dievča, ja to zvládnem. Ani som ho nepočula, zvalila som sa do kresla. Dedo sa so mnou potom už rozprával inak. Volal ma Olinka, vtedy som sa cítila doma. On bol mojou rodinou, ktorú som nikdy nemala.
Najviac som mu vďačná za to, že mal rád teba. Všetko, čo robil, bolo, aby sme mohli žiť samé. Donútil ma dokončiť školu, nechcela som, ale usmernil ma, že musím mať istotu. Teraz som mu za to vďačná. Dnes sa síce bojím, lebo za teba zodpovedám len ja, ale zvládneme to, Marienka. Práca, byt máme, a ten po dedovi bude pre teba, keď sa vydáš. Nechcem ho teraz prenajímať, je to stále náš dom. Tam budeš bývať, keď sa vydáš.
Mária bola za toto rozhodnutie matke vďačná. Chodievala do starého bytu, upratovala, sedávala pri knihách, listovala a rozprávala dedovi v duchu, čo našla.
Olga, keď sa spamätala, zmenila prácu, využila známosť svojho svokra a začala pracovať v bratislavskej poliklinike. Mária však vedela, že s vekom dcéry bude dôležitejšie jej budúcnosť.
Olga zomrela, keď mala Lenka desať rokov. Mária sa nedala zlomiť. Lenka už nemala nikoho okrem nej, a tak si nesmela dovoliť byť slabá.
S Beátou stále udržiavala kontakt, aj keď každá bola svojim vlastným životom. Beáta sa vydala, presťahovala na vidiek, syn Viťo sa stal maliarom, ako otec.
Preto stále zopakovala: Talentovaní ľudia si musia držať spolu! Žiadne rozptyľovanie na priemernosť!
Mária už vedela, že s Beátou sa to nemá cenu rozoberať. Viťa si pre Lenku neželala. Mala iné predstavy a cítila, že sú iné povahy, iné cesty.
No osud zariadil, že Lenke sa Viťo zapáčil až neskôr. Najprv bol len kamarát, no postupne začala naňho myslieť stále častejšie.
Viťo bol veselý, srdečný, presne to, čo vážnej Lenke chýbalo. Aj keď nevedela lyžovať, donútil ju ísť s ním na Chopok. Kúpil všetko potrebné, vtipkoval: Ty nemôžeš? Ty môžeš všetko!
Prvá cesta na hory sa jej páčila. Skvelá partia, Viťo, ktorý dal všetkým jasne najavo, že ona je tá jeho.
Len lyžovanie sa jej nepozdávalo. Koordináciu nemala a bála sa.
Viťo to nepochopil, podával to ako žart, no neskôr sa začal mračiť, že odmieta jazdiť.
Prečo si teda išla?
Lebo si tu ty… Lenke bolo do plaču.
Aha, tak v poriadku.
Po skončení pobytu požiadal Viťo Lenku o ruku. Spravil z toho udalosť, šampanské tieklo potokom, kamaráti kričali Horko!. Lenka súhlasila, no doma plakali s mamou nad krásnym prsteňom, ktorý vybavila Beáta.
Svadba bola veľkolepá, už len vybrať šaty a pripraviť byt v centre, kde mali mladí bývať.
Prvé pochybnosti prišli asi po roku. Lenka spievala, Viťo maľoval, no Beáta bola nespokojná.
Lenka musí rodiť! Dokým môžeme pomáhať, pomôžeme s deťmi; potom nech žije umenie, ako chce, ale netreba odkladať život!
Mária vedela, že Lenka deti chce. Lenže Viťo na deti nechcel ani pomyslieť.
Len mame to nepovedz! Nech sa netrápi! Ja keď si predstavím tie capiny pobehu, čo mi zničia ateliér, nie, vďaka! Chcem žiť, nie otročiť pre hlúposti!
Lenku to zranilo. Pokúšala sa s ním rozprávať, ale zistila, že to nie je žiadna chvíľková nálada.
Chcem niečo v tomto živote dosiahnuť! Chcem byť veľký! Ty ma chceš zhodiť, kým ani nestojím na Olymp? My sme predsa rovnakí! Umenie je náš život! Mama mala pravdu, keď ťa vybrala za ženu, však má rozum?
K rozumu Beáty sa radšej nevyjadrovala. Obmedzila strety na minimum, lebo vedela, že nič dobré z toho nebude.
Lenka, nerozumiem ti! Viťo tak túži po dieťati, a ty len o áriách! Nemáš v sebe nič ženské? Dá sa tak žiť?
Lenka na tieto výčitky radšej neodpovedala. Nemohla donútiť manžela priznať matke, že rodinu si predstavuje len tak, že sú spolu čo najmenej a že deti nechce. A nebyť na vine to bola jej zásada.
Mária! Ty si dohovor dcére! Nech sa už o seba stará! Ako dlho ešte?
A osud zasadil rozhodujúci úder, ktorý zničil nielen manželstvo, ale aj vzťahy rodín.
Ďalšia cesta na hory bola pre Lenku katastrofou. Viťo bol podráždený, keď znova odmietla lyže, zvýšil hlas.
Načo ti je inštruktor? Ja ťa to naučím! Čoho sa bojíš? Veď už si to skúšala!
Prečo mu neodmietla? Možno chcela pokoj.
Prebrala sa až v nemocnici. Pri nej plakala Mária, napokon sa dostala až na JIS-ku.
Mami…
Neklamkaj, Lenka, dôležité je, že som pri tebe. Všetko bude dobré!
A Viťo?
Mária odvrátila zrak. Viťo síce prišiel, ale odišiel načas naspäť do hlavného mesta, vraj má vernisaž a tu nepomôže.
To sa Lenka dozvedela neskôr. Mária ju previezla do vlastnej kliniky a pustila sa do boja, aby Lenka zase chodila.
Lekári nedávali veľké šance, ale Mária neverila. Každý deň, keď chystala sa do práce, pozerala na fotografie deda, rodičov a šepkala:
Nevzdám sa! Nepoložíte ma! To ste ma neučili! Ona nikoho okrem mňa nemá. Nedovolím, aby ju zlomili! Nedopustím to!
Viťo sa už nevrátil.
Prosím, aspoň za ňou choď! Ona ťa i tak ľúbi!
Ľúbil som. Ale teraz? Čo by som mal robiť? Sme rozdelení. Aj tak by mi neodpustila a ja nechcem žiť s vinou. Život je len jeden.
To tak môžeš, Viťo?
Tak. Je to normálne. Viete, že mám pravdu, len si to nechcete pripustiť.
Mária vzdala pokusy zachraňovať dcérin vzťah a zamerala sa na jej zdravie.
Po dlhej snahe Lenka na prekvapenie lekárov najprv vstala, potom urobila prvé kroky. S námahou, s bolesťou sa vždy pozrela na matku a vykročila.
Výborne, moja šikulka! Ja som ti hovorila, že to zvládneš! Otec by bol na teba taký hrdý!
Lenka už viac spievať nemohla. Hlas sa stratil. Či za to mohli operácie, alebo tie dve hodiny, čo kričala na svahu bez pomoci, už nik nezistí. Vďaka tým krikom ju však našli na poslednú chvíľu. To, že muž ju nehľadal, pochopila až v nemocnici. A keď sa jej mama chystala vysvetľovať, prečo Viťo tak dlho nejde, Lenka objala matkinu ruku a len ticho šepkala:
Maminka, už to rozumiem. Vyhodili ma ako nepotrebnú bábiku… Nechceli Katku.
Ale ty Katka nebudeš! Nedovolím! zvolala Mária tak nahlas, že do izby nazrela sestrička.
Nič sa nebojte! Lenka, niečo potrebuješ?
Nie, vďaka! Je to dobré… bude to dobré, však mama?
Určite!
O niekoľko rokov neskôr, na promenáde v Medickej záhrade, šla po chodníku mladá krásna žena, mierne krívala, vysadila z kočíka malého chlapca a povedala:
No poď, kamarát! Čaká ťa veľa dobrodružstiev! Len nie veľmi rýchlo, nech ťa mama stíha. Podaj mi ruku!
A chlapček kráčal pri nej. Pri jazierku však rozbehol ruky, keď uvidel babičku, ktorá im išla oproti.
Moje poklady! Tak ste mi chýbali!
Lenka objala matku.
Ako bolo? Oddýchla si?
Skvelo! Neuveríš, koho som stretla!
Koho?
Beátu.
A?
Trápi sa. Všetko je zle. Viťo zostal sám, starne, na vnúčatá už ani nedúfa.
A ty?
Nič, Lenka! Nepovedala som jej, že si šťastná, že mám čoskoro ďalšie vnúča. Ľúto mi je Beáty, ale…
Aj mne Sú zvláštni tí ľudia, mami?
Každý sme iný, dcéro. Ale nechajme to tak. A ktože je ten parádny fešák? Ukážeš babke nový zub? No pozrime, toľko ich má, koľko treba? Nie je to veľa?
Ach, mama! Si nezmar! Presne dosť!
Lenka chytí ruku mamy, položí ju na bruško a s úsmevom povie:
Chceš novinku?
Dobrú?
Tú najlepšiu! Dvakrát budeš babkou! Čo na to povieš?
Oj!
Neľútiš sa?
Dcérka, prepáč, len som trochu zaskočená… Som šťastná. Myslíš, že je možné, aby bolo toľko šťastia?
Neviem. Viem len, že sme si ho zaslúžili. Najmä ty. Mama…
Hm?
Ja nie som Katka…
Samozrejme, že nie. Ja som ti to predsa sľúbila…
