Potom, čo sa môj nový muž nasťahoval k nám do bytu v Banskej Bystrici, môj pätnásťročný syn Daniel sa akoby stiahol do seba. Už ani nechcel večerať s nami za jedným stolom, vždy sa len potichu vytratil. Jedného večera, keď sa cez okno do kuchyne prelialo mäkké svetlo lampy z ulice, bez varovania zašepkal: Mama, bojím sa ho. Nedokážem tu s ním bývať, lebo on…
Prvýkrát zostal Viktor, môj nový muž, cez noc u nás v piatok. Zobudila som sa na vôňu kávy, ktorá sa vlnila bytom ako hmla. V kuchyni sa Viktor s pokojom smažil vajíčka na pánvici, akoby tu býval už celé roky. Usmial sa a pobozkal ma na líce, vraviac, že je zvyknutý vstávať ráno, akoby ráno nebolo podivným miestom medzi snami a bdením.
Daniel vyšiel zo svojej izby o chvíľu neskôr. Letmo kývol hlavou smerom k Viktorovi, nalial si pohár pomarančového džúsu a vypil ho, stojac pri okne, v hračkách ranného tieňa. Ani sa nepokúsil sadnúť si s nami. Mala som pocit, že je to len obyčajná pubertálna nálada. V pätnástich sa málokedy usmieva hneď po zobudení.
Mám štyridsaťštyri rokov, som už dávno rozvedená a pracujem ako účtovníčka v blízkej poisťovni. Viktor má štyridsaťdeväť, učí dejepis na gymnáziu a je tiež rozvedený. Spoznali sme sa cez známych, písali si správy, potom sa stretávali v malých kaviarňach popri Hronu, kde voda plynie ako starý sen. Pri ňom som sa prvýkrát po rokoch cítila nielen matkou, ale opäť aj ženou.
Na začiatku ku nám chodil len vtedy, keď Daniel nebol doma. Potom som si povedala, že už nemám čo skrývať; Daniel už predsa rozumie, že jeho mama má právo na svoj život. Predstavila som ich navzájom. Všetko prebehlo slušne, bez škandálu. Myslela som, že je všetko v poriadku.
Lenže časom začali pribúdať zvláštne drobnosti, kvapky, ktoré neviditeľne pohár prelievali.
Daniel prestal raňajkovať doma, ak u nás Viktor nocoval. Tvrdil, že nie je hladný. Viac času trávil na tréningu hádzanej a takmer každý víkend šiel k starej mame do Rimavskej Soboty. Bola som spokojná, že sa venuje športu a pomáha rodine. Všetko to vyzeralo ako zhoda okolností.
Po štyroch mesiacoch začal Viktor zostávať častejšie. Pomaly som si zvykala na myšlienku, že sa k nám nasťahuje natrvalo. Raz, v jedno sivé ráno uprostred pracovného týždňa, vyšiel Daniel do kuchyne, uvidel Viktora a na prahu stuhol. Potom sa potichu otočil a vrátil sa do svojej izby.
Išla som za ním. Sedel na posteli, oči upreté niekam do hĺbky steny.
Opýtala som sa, čo sa deje. Odpovedal veľmi potichu:
Mama, ja sa ho bojím. Ja tu nedokážem žiť s ním v jednom byte.
Vo mne akoby niečo zamrelo. Opýtala som sa, čo sa stalo a prečo to hovorí.
Vtedy zdvihol oči a povedal:
Potom, čo sa Viktor nasťahoval, môj syn Daniel sa akoby uzavrel, prestal jesť s nami, až raz šeptom povedal: Mama, bojím sa ho. Neviem tu s ním existovať, pretože on…
Mama, budeš musieť vybrať. Buď on, alebo ja.
To, čo som sa potom dozvedela o Viktorovi, ma zarazilo natoľko, že ešte v ten deň som ho vyhodila z bytu.
Až vtedy som si uvedomila, že som po celý čas sledovala len svoje šťastie a jeho úzkosť som nevidela.
On povedal, že sa čoskoro natrvalo prisťahuje, šepol Daniel.
No a? snažila som sa ovládať hlas.
A potom vraj bude treba urobiť poriadok. Ozajstný poriadok.
Nechápala som, čo tým myslí.
Aký poriadok?
Taký, kde ja nebudem zavadzať, horko sa pousmial, ale jeho pohľad bol smutný ako november. Vraj v dome musí byť len jeden chlap. Že sa tu všetko zmení.
Vo vnútri mi prebehla vlna studenej vody.
Stále to takto povedal?
Vraj si budem musieť zvyknúť. Že s tebou chceme budovať rodinu. A že už nie som dieťa… a ešte…
Čo ešte?
Možno mi bude lepšie u babky, ak sa mi niečo nepáči.
Večer som počkala, kým sa Viktor vráti.
Povedal si môjmu synovi, že si má zvyknúť? spýtala som sa priamo.
Vzdychol.
Len som stanovil pravidlá. Ak sa sem presťahujem, všetko by malo byť dospelé. Chcem úplnú rodinu.
A čo je pre teba môj syn?
Už je takmer dospelý. Raz odíde. Aj my musíme myslieť na budúcnosť. Možno… aj na naše dieťa.
Pozrela som naňho a došlo mi, že to všetko hovorí bez hnevu, pokojne. Skutočne si to myslí.
Takže mi vlastne navrhuješ, nech si vyberiem?
Mykol plecami.
Len chcem, aby si bola úprimná sama k sebe.
Tú noc som nespala. Ráno som si sadla k Danielovi.
Už som si vybrala, povedala som. Ty v tomto dome nikdy nebudeš naviac.
Ešte v ten deň si Viktor zbalil svoje veci a roztopil sa ako para v sne.
